Pieninský národný park

Prvá oficiálna zmienka o vytvorení národného parku Pienin bola vyslovená v roku 1921. Profesor Władysław Szafer v Państwowej komisii ochrony przyrody (PKOP) (slov. Štátnej komisii ochrany prírody), ktorá sa zaoberala záchranou prírody v okolí czorstynského zámku, vyslovil názor, že prírodu Pienin je potrebné chrániť v celku. Dňa 14. marca 1921 bola ustanovená prvá prírodná rezervácia czorstynského hradného vrchu, prvá na území Pienin. V nasledujúcom roku profesor Stanisław Kulczyński vypracoval prvý projekt pieninskej rezervácie o rozlohe 216,5 km, ktorý zaberal centrálnu časť Pienin – Tri Koruny.[1]

V roku 1923 na konferencii, ktorá sa konala v Sczawnici bol schválený projekt a začali sa riešiť majetkovo-právne záležitosti. V Krakove od 25. apríla do 6. mája 1924 bolo rokovanie delimitačných komisárov o povojnovom rozdelení prihraničných území medzi Poľskom a Československom, ktoré bolo zavŕšené medzinárodnou zmluvou. Príloha protokolu tejto zmluvy bola zameraná na otázky turistickej konvencie v oblasti Vysokých Tatier a o zriadení pohraničného národného parku. Bola to dôležitá podpora nových československých a poľských orgánov v úsilí o uzákonenie národného parku. V tomto zmysle bola vytvorená právna základňa pre riešenie záležitosti pohraničného úseku Dunajca.[1]

Na rokovaní poľských a československých právnych zástupcov, ktoré sa konalo 6.– 8. októbra 1925 v Zakopanom boli schválené zásady pohraničných národných parkov. Rokovania sa síce uskutočnili, ale ich závery neboli v plnom rozsahu z rôznych príčin realizované. Poľskí súkromní vlastníci v nasledujúcich rokoch začali vo veľkej miere ťažiť lesy.[1]

Dňa 8. novembra 1929 Ekonomický výbor Rady ministrov Poľska schválil výkup územia Pienin a v nasledujúcom roku Generálne riaditeľstvo štátnych lesov podpísalo s majiteľmi lesov zmluvy o výkupe lesov na ploche 387 ha. Boli stanovené hranice Pieninského národného parku (poľ. Pieninskiego parku narodowego), jeho organizačná štruktúra a zámery na zakúpenie ďalších častí územia Pienin. Zároveň Štátna rada ochrany prírody sa obrátila na československé orgány, aby sa urýchlili na československej strane Pienin prípravy na vytvorenie národného parku. Dňa 19. augusta 1930 boli zakúpené ďalšie plochy poľských Pienin (369 ha), čím sa zvýšila rozloha chránených území vo vlastníctve štátu na 736,32 ha.[1]

Poľské Towarzystwo Tatrzańskie v Sczawnici 31. augusta 1930 v prítomnosti československej delegácie slávnostne vyhlásilo vytvorenie Pieninskiego parku narodowego.

V roku 1931 bola v Gdyni podpísaná československo – poľská dohoda o doprave cez Pieniny.

Dňa 31. apríla 1932 bol na porade delegátov Poľska a Československa oznámené ustanovenie rezervácie v československej časti Pienin.

Dňa 23. mája 1932 zástupca štátneho tajomníka Victor Lesniewski podpísal v zastúpení ministra poľnohospodárstva dekrét o zriadení prírodnej rezervácie v Pieninách dňom 1. júna 1932 s názvom „Park Narodowy w Pieninach“ o výmere 756 ha.

Definitívne zriadenie Slovenskej prírodnej rezervácie v Pieninách bolo datované 9. júlom 1932 vo vyhláške vtedajšieho Ministerstva zemědelství č.28.560, ktorá bola uverejnená v Zb. zák. a nar. Dňa 12. júla 1932 pod číslom 159. Rezervácia mala výmeru 423 ha.

Dňa 17. júla 1932 bola v Červenom Kláštore vyhlásená Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách a súčasne sa vyhlasoval prvý medzinárodný prírodný park v Európe.

Prvým správcom pieninskej rezervácie bol Oldřich Lacina. Rezervácia podliehala služobne riaditeľstvu štátnych lesov a majetkov v Liptovskom Hrádku.

Druhá svetová vojna na čas prerušila ďalšie aktivity. Po vojne len pomaly dozrieval čas na vyhlásenie Pieninského národného parku. Pripravovali sa mapové podklady, expertízne posudky o stave prírody. Prednosť pred Pieninami dostali Vysoké Tatry a v nich ustanovenie nového TANAPu.

V Poľsku Rada Ministra lesníctva potvrdila 30. októbra 1954 opätovné schválenie Pieninskiego parku narodowego. K Pieninám bola pričlenená aj veľká časť poľského Zamaguria, ktorá poskytovala široké možnosti turistiky.

Na slovenskej strane sa pomery vyvíjali odlišne. Rozdrobené súkromné majetky neboli vhodné na združstevňovanie a spoločné hospodárenie. Nariadením povereníctva poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 13. 12. 1957 vznikla Pieninská prírodná rezervácia Červený Kláštor s účinnosťou od 1. januára 1958. V roku 1960, pri príležitosti exkurzie Svetovej konferencie Medzinárodnej únie ochrany prírody a prírodných zdrojov (IUCN) bol sprístupnený náučný chodník v ŠPR Prielom Dunajca - prvý náučný chodník otvorený na Slovensku (obnovený v 1999)[2]. Ďalšie prípravy na vyhlásenie národného parku trvali 10 rokov.

Nariadením Predsedníctva SNR č. 5 zo dňa 16. januára 1967 bol zriadený Pieninský národný park (PIENAP) na území s rozlohou 2 125 ha (z toho 982 ha lesa) a jeho ochranné pásmo 52 000 ha. Hospodársky a organizačne bol pričlenený do Správy TANAP-u v Tatranskej Lomnici. V praxi sa však jeho správa degradovala na ochranný obvod TANAPu. [1]

V roku 1996, jeden rok po účinnosti zákona 287/94 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, bol postavený na úroveň ostatných národných parkov. Na začiatku bol súčasťou Správy národných parkov Slovenskej republiky so sídlom v Liptovskom Mikuláši a od roku 1. júla 2000 ako súčasť Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici.

Vláda Slovenskej republiky nariadením č. 47. zo 14. januára 1997 zvýšila výmeru parku z pôvodných 2 125 ha na súčasných 3 749,62 ha a ochranné pásmo upravila na 22 444,17 ha.

Územie národného parku zahŕňa katastre obcí: (Červený Kláštor – časť, Haligovce – časť, Kamienka – časť, Lechnica – časť, Lesnica, Stráňany – časť, Veľký Lipník – časť) a 20 obcí v ochrannom pásme (Červený Kláštor – časť, Havka, Jezersko, Lechnica – časť, Lysá nad Dunajcom, Majere, Malá Franková, Matiašovce, Osturňa, Reľov, Slovenská Ves – časť, Spišské Hanušovce, Spišská Stará Ves, Toporec – časť, Veľká Franková, Zálesie, Haligovce – časť, Stráňany – časť, Veľká Lesná, Veľký Lipník – časť).

Správa národného parku okrem vlastného územia pôsobí aj vo voľnej krajine v okresoch Stará Ľubovňa a Kežmarok (okrem obcí Rakúsy, Mlynčeky, Stráne pod Tatrami, Stará Lesná). Celková výmera územnej pôsobnosti je 142 442 haPIENAP.

Územie Pienin sa delí na tri časti. Na západné Czorsztynske Pieniny, v strede Pieninky a na východe Malé Pieniny. Z Czorsztynskych Pienin na naše územie sa ťahá hrebeň Kláštornej hory (654 m n. m.) a Holice (824 m n. m.), ktorý smerom na východ pokračuje hrebeňom Hlaigovských skál. Od Korún (982 m n. m.) ich oddeľuje hraničná rieka Dunajec, ktorá sa zarezáva do hlbokého údolia „Prielomu Dunajca“, lemovaného vápencovými bralami. Z oblasti Pieniniek na slovenské územie zasahuje len skala Osobitá (536 m n. m.). Na poľskej strane najvyššími vrchmi sú Czertezik (774 m n. m.) a Sokolica (747 m n. m.)

Malé Pieniny vytvárajú široký skalný chrbát po štátnej hranici od masívu Kače (704 m n. m.) až k Jarabinej a Litmanovej, kde vystupujú jednotlivé bralá až po priehybu Rozdiel. Najvyšším vrcholom tejto oblasti je Vysoká (1 050 m n. m.), ktorá sa však nachádza už mimo územia národného parku.

Územie parku sa začína v obci Červený Kláštor na pravom brehu Dunajca pri hraničnom kameni II/105, pokračuje na severovýchod prúdnicou rieky Dunajec, potom východným smerom štátnou hranicou po hrebeni Malých Pienin na kótu Šľachtovky, pred ktorou odbočí a pokračuje juhozápadným smerom k Veľkému Lipníku. Údolím potoka Lipník pokračuje až po štátnu cestu 543, ktorou pokračuje do Červeného Kláštora - Kúpele a odtiaľ západným okrajom obce, okolo lesných porastov k východiskovému bodu.

• Štátna prírodná rezervácia Pieniny – Prielom Dunajca o rozlohe 362,47 ha je prírodovedecky najhodnotnejšia časť národného parku. Rieka Dunajec v kaňone vytvára štyri hlboké meandre s neobyčajne zaujímavou prírodou.
• Chránený prírodný výtvor Prielom Lesníckeho potoka o rozlohe 29,53 ha vytvára pravostranný prítok rieky Dunajca. Je to skalná úžina, ktorá oddelila Osobitú skalu od skalného masívu Kače.
• Chránený prírodný výtvor Haligovské skaly o rozlohe 80,79 ha, ktoré predstavujú komplex skál a bradiel vystupujúcich vplyvom erózie vody z flyšového obalu Pienin a tvoria vysokohodnotnú krajinnú dominantu.

Poľnohospodárstvo v oblasti národného parku je súkromné.[3]

Pieniny nikdy neboli zaľadnené. Čiastočná izolovanosť tohto územia spôsobila svojrázny a osobitý vývoj rastlín a živočíchov. Pozoruhodné sú tu mnohé zoograficky dôležité teplomilné i studenomilné formy. Napríklad zo stonožiek tu doteraz zistili 50 percent karpatských endemitov. Časté sú aj východokarpatské hruhy, ako napríklad Cylindroiulus luridus burzeneandicus. Z rovnokrýdleho hmyzu sa tu vyskytuje reliktný druh Isophya pyrenea pieninensis a mnohé iné. Z teplomilných endemitov Západných Karpát tu žijú druh Trichia lubomirskii, Trichia villosa a mnohé iné.

Zaujímaný je výskyt hlodavca ryšavky myšovitej (objavili ju v roku 1972). Z hrabošov tu žije hraboš močiarny, hrabáč podzemný. Z hmyzožravcov piskor horský, vzácna bielozúbka krpatá. Zaujímavou skupinou sú netopiere. Pozornosť si zaslúži lietavec sťahovavý, netopier fúzatý, večernica pestrá, raniak hrdzavý a iné. Z veľkých cicavcov tu od roku 1983 pozorovali medveďa hnedého, z mačkovitých tu žije rys ostrovid, zriedkavo sa vyskytuje mačka divá (údaj pochádza z konca 19. storočia), vydra riečna, jazvec obyčajný, kuna lesná, kuna skalná, hranostaj obyčajný, lasica obyčajná, diviak, jelenia a srnčia zver. [4].

V izolovaných a členitých Pieninách vznikli endemity a udržali sa tu niektoré druhy z dávnejších dôb (treťohôr i štvrtohôr). Najpozoruhodnejšími sú endemity: chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii), ktorá okrem Pienin na poľskej a slovenskej strane nikde inde nerastie, poliehavá borievka netatová (Juniperus sabina), ktorá v rámci západných Karpát rastie len v Pieninách na veľmi ťažko dostupných miestach a je treťohorným reliktom, arábka brvitá (Arabis ciliata). Z východokarpatských a veľmi vzácnych druhov tu rastie skopólia kranská (Scopolia carniolica), razivka smradľavá (Aposeris foetida) a veronika pŕhľavolistá (Veronica urticifolia). Zo západokarpatských a karpatských endemitov a subendemitov tu rastú napríklad soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), bodliak sivastý (Cardus glaucinus), klinček včasný (Dianthus hungaricus), rožec tuhý tatranský (Cerastium strictum).

Rastú tu kvetiny rôzneho pôvodu od stredomorských až po vysokohorské. Z vysokohorských a horských druhov tu rastie napríklad dryádka osemlupienková (Dryas octopetala), veronika kríčková (Veronica fruticans), iskerník veľhorský (Ranunculus oreophiluss), arábka alpinská (Arabis alpina), prvosienka holá karpatská (Primula auricula) a iné.

Prapôvodným lesným spoločenstvom Pienin je jedľovo–bukový les, ktorý sa však zachoval len miestami. Najrozšírenejšie sú jedľovo–smrekové lesy s vtrúseným bukom. Zaujímavé v hrebeňovitých partiách národného parku sú lipové háje, v ktorých okrem lipy malolistej rastie lieska obyčajná, jaseň štíhly, javor mliečny, javor horský, svib krvavý, krušina jelšová, rešetliak prečisťujúci, pozoruhodné sú porasty borovice lesnej. Na vlhkých miestach rastie papraďovec Braunov, papraďovec laločnatý, na skalách trávy, medzi inými ostrevka vápnomilná, kostrava tvrdá. Bohaté zastúpenie tu má napríklad kozinec južný, pamajorán obyčajný, púpavec sivý, jagavka konáristá, dúška vajcovitá a mnohé iné.[5]

1. MAGIC, Dezider. Pieniny včera dnes a zajtra. Vysoké Tatry, roč. XXVI., čís. 3, s. 5-7.
2. DANKOVÁ, Mária. Oslava Európskeho dňa národných parkov v Pieninách. Národné parky, roč. 1999, čís. 2, s. 15.
3. DANKO, Štefan. 20 rokov Pieninského národného parku. Vysoké Tatry, roč. XXVI., čís. 3, s. 8-9.
4. MIHÁL, Ivor. Zvieratá PIENAPu. Vysoké Tatry, roč. XXVI., čís. 3, s. 14-15.
5. ŠOLTÉSOVÁ, Anna. Rastlinstvo PIENAPu. Vysoké Tatry, roč. XXVI., čís. 3, s. 16.

• 
  Tri Koruny. Pltníci na Dunajci
• 
  Sokolica
• 
  Červený Kláštor
• 
  Dunajec
• 
  Pieniny z Troch Korún
• 
  Pieniny - Borovica na Sokolici

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pieninský národný park