Opera Slovenského národného divadla

Slovenské národné divadlo vzniklo v roku 1920 v podobe akciovej spoločnosti – Družstva SND, predovšetkým z iniciatívy Jaroslava Kvapila, ministerského radcu na MŠaNO (Ministerstve školstva a národnej osvety), a Vavra Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Ich zámerom bolo vytvoriť československý súbor, a tým postupne presadzovať poslovenčenie trojjazyčnej Bratislavy. V čase vzniku Československej republiky pôsobili v Prešporku (Bratislave) súbežne nemecký súbor pod vedením Paula Blasela a maďarský súbor pod vedením Károlya Polgára. Poverenie založiť československý súbor pod pôvodným názvom  Národné divadlo dostal riaditeľ divadelnej spoločnosti z Hradca Králové, Bedřich Jeřábek, v septembri 1919. Slávnostné prvé predstavenie sa uskutočnilo 1. marca 1920 uvedením opery Hubička od Bedřicha Smetanu. Členmi súboru boli výlučne českí umelci, z ktorých najvýraznejšou osobnosťou bol dirigent Milan Zuna.

Po krátkom čase sa súbor dostal do vážnej finančnej a umeleckej krízy. V roku 1922 Jeřábek odstúpil z postu riaditeľa a Družstvo SND ustanovilo kolektívne vedenie z vlastných radov, čo sa však neosvedčilo. Po kríze sa na čelo súboru postavil dirigent svetového mena Oskar Nedbal, ktorý viedol súbor ako súkromný podnikateľ od augusta 1923. Jeho nástup do funkcie sprevádzali veľké obštrukcie zo strany politických a akademických autorít. Vytýkali mu nespôsobilosť presadzovať národné poslania kultúry a nedostatočnú lojalitu k novému štátu (protinedbalovské zhromaždenie v Župnom dome 28. 2. 1923). Nedbal neprajnosť prostredia prekonal a vytvoril prvú umelecky zaujímavú éru v dejinách Opery SND. Sústredil sa na romantický operný a baletný repertoár, predovšetkým na diela českých a francúzskych skladateľov. S operným súborom podnikol v roku 1924 zájazd do Madridu (Teatro Real) a Barcelony (Teatro Liceo), kde uviedol Rusalku od Antonína Dvořáka a Smetanovu Predanú nevestu. Počas jeho riaditeľovania bola uvedená prvá slovenská opera Kováč Wieland (1926) od Jána Levoslava Bellu.^[1]

Po tragickej smrti Oskara Nedbala (1930) sa funkcie riaditeľa SND ujíma Antonín Drašar, ktorý začína presadzovať novú divadelnú politiku. Kvôli finančným ťažkostiam a problémom s návštevnosťou zvýšil počet operetných predstavení, pričom paralelne začal jasnozrivo presadzovať aj formovanie zaujímavého dramaturgicko-inscenačného profilu divadla. Veľkú éru v dejinách Opery SND reprezentovali predovšetkým režisér Viktor Šulc, scénograf František Tröster a synovec Oskara Nedbala, dirigent a riaditeľ opery Karel Nedbal. Vrcholom tejto zaujímavej éry je uvedenie opery Dmitrija Šostakoviča Ruská Lady Macbeth (1935) – druhé uvedenie mimo územie Sovietskeho zväzu – a najmä veľmi originálna inscenácia Beethovenovho Fidelia (1936) v podaní menovaných inscenátorov.^[2]

Po roku 1938 sa situácia dramaticky zmenila. Prevažná väčšina českých umelcov musela urýchlene opustiť Slovensko. Napriek tomu si predstavenia udržali štandardnú profesionálnu úroveň. Popri talianskom prevádzkovom repertoári sa uvádzali aj náročnejšie operné diela súčasníkov, predovšetkým diela nemeckých skladateľov Wernera Egka Peer Gynt (1941), Eugena d’Alberta Nížina (1942) a Elektra od Richarda Straussa (1943). Ale i Chovančina od Modesta Petroviča Musorgského (1939), i keď bol slovenský štát v nepriateľskom vzťahu k Sovietskemu zväzu. V tomto období sa do popredia dostáva prvá generácia slovenských sólistov Janko Blaho, Margita Česányiová, Mária Kišonová-Hubová, Arnold Flögl, ako aj dirigenti Ladislav Holoubek a Tibor Frešo.

Po druhej svetovej vojne sa ujíma moci v Československu totalitný režim. Inscenačná podoba operného druhu sa násilne zjednodušuje v súlade s doktrínou tzv. socialistického realizmu. V nepriaznivej dobe sa uvádza jedno z najoriginálnejších diel slovenskej opernej literatúry, Krútňava od Eugena Suchoňa (1949). Autor ju musel po nepriaznivom prijatí zo strany štátnej moci prepracovať a zosúladiť dej s politickým očakávaním komunistického režimu. Miernejší politický nátlak po roku 1956 postupne uvoľňoval ruky autorom i inscenátorom a uvádzajú sa vrcholné diela Jána Cikkera Vzkriesenie (1962) a Mister Scrooge (1963). V päťdesiatych rokoch sa inscenačne vymedzuje režisér Miloš Wasserbauer, neskôr Miroslav Fischer a od roku 1964 najmä Branislav Kriška. Koncom šesťdesiatych rokov sa v repertoári objavujú aj diela klasikov dvadsiateho storočia Benjamina Brittena, Gian Carla Menottiho, Paula Hindemitha. Do sólistického ansámblu nastupujú Ondrej Malachovský, Gustáv Papp, Bohuš Hanák, neskôr Imrich Jakubek a Elena Kittnarová.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa uskutočnila rekonštrukcia historickej budovy, preto bola opera nútená hrať v Divadle P. O. Hviezdoslava. Do historickej budovy sa vrátila v roku 1972. Normalizačné praktiky v opere mali len mierny dopad na slobodu tvorby, pokračovalo sa v zabehnutej práci s konzervatívnou dramaturgiou, pričom sa dôraz kládol na bežnú opernú prevádzku. Do divadla nastupujú mladí sólisti Peter Dvorský a Sergej Kopčák, ktorí sa postupne presadzujú na popredných svetových scénach. Pozoruhodné inscenácie Branislava Krišku Vec Makropulos (autor Leoš Janáček, 1973) a Osud zhýralca (Igor Stravinskij, 1982), ako i Rigoletto (Giuseppe Verdi, 1987) v réžii Mariána Chudovského a premiéra pôvodnej slovenskej opery Juraja Beneša Hostina (1984) umelecky obohacujú prevádzkový repertoár súboru. Tesne pred revolúciou sa predstaví režisér Jozef Bednárik s legendárnou inscenáciou opery Charlesa Gounoda Faust a Margaréta (1989), ktorú diriguje Oliver Dohnányi. Veľkým prínosom pre súbor v neskorej fáze normalizácie je litovský dirigent Jonas Alexa, ktorý naštuduje operu Piotra Iľjiča Čajkovského Piková dáma (1989).

Porevolučné obdobie sa zameriava v prvom rade na prispôsobenie sa novým trhovým podmienkam. Opera uvádza klasický repertoár, najmä romantické a veristické diela talianskej opernej literatúry, pričom sa dôraz kladie predovšetkým na vokálnu interpretáciu. Otváraním hraníc sa rozšírili možnosti aj v oblasti marketingu. Oslovujú sa diváci v susednom Rakúsku, ktorí v hojnom počte navštevujú operné predstavenia. Novú generáciu umelcov reprezentujú sólisti Miroslav Dvorský, Dalibor Jenis, Peter Mikuláš, Ľubica Rybárska a Ľubica Vargicová. Vážnou posilou pre súbor je angažovanie ruského tenoristu Sergeja Larina a opätovná spolupráca s dirigentom Ondrejom Lenárdom, ktorý ešte v predošlej epoche zaujal naštudovaním Verdiho opery Simon Boccanegra (1985).

Po roku 2002 začína vedenie Mariána Chudovského formovať novú dramaturgicko-inscenačnú koncepciu opery, ktorá sa sústreďuje na tvorivú dramaturgiu a progresívny inscenačný tvar. Uvádzajú sa diela súčasníkov, baroková opera a diela klasikov dvadsiateho storočia, okrem iného opera The Players Juraja Beneša (2004). Inscenačný profil opery obohatí nová generácia režisérov. Zuzana Gilhuus inscenuje Händelovu Alcinu (2004) a Martin Bendik Hrad kniežaťa Modrofúza od Bélu Bartóka (2003), v hudobnom naštudovaní maďarského dirigenta Jánosa Kovácsa. Najvýraznejším počinom tohto obdobia je spolupráca so svetoznámym nemeckým režisérom Petrom Konwitschným, ktorý na scéne Opery SND obnovuje svoju legendárnu inscenáciu Čajkovského Eugena Onegina (2005) z Lipska. V roku 2007 sa operný súbor presťahoval do novej budovy. Napriek optimálnym pracovným podmienkam s možnosťou tvoriť v dvoch divadelných budovách bolo dané obdobie poznačené značnou nestabilitou. Za desať rokov sa na čele súboru vystriedalo osem riaditeľov (Marián Chudovský, Petert Mikuláš, Oliver Dohnányi, Gabriela Beňačková, Pavol Smolík, Peter Dvorský, Friedrich Haider, Slavomír Jakubek). Opera uviedla popri dielach klasického repertoáru aj premiéry opier súčasných slovenských skladateľov: Kómu (2007) od Martina Burlasa a Doriana Graya (2013) od Ľubice Čekovskej. V tom čase zaujal riaditeľ opery, dirigent Friedrich Haider, naštudovaním Wagnerovho Lohengrina (2013). Z inscenačného hľadiska vznikli pozoruhodné kreácie režisérov Petra Konwitschného, ktorý okrem remakov pripravil pre bratislavskú scénu Janáčkovu operu Vec Makropulos (2015), inscenácia poľského režiséra Mariusza Trelińského Orfeus a Eurydika (Christoph Willibald Gluck, 2008), ako i Beethovenov Fidelio (2016) v réžii Martina Bendika. Od roku 2018 je riaditeľom opery dirigent Rastislav Štúr, ktorého v roku 2021 nahradil Lubor Cukr.

Riaditelia Opery SND:

• 2002 – 2006, Marián Chudovský
• 2006 – 2007, Peter Mikuláš
• 1. júl 2007 – 2008, Oliver Dohnányi[1]
• 15. júl – 8. december 2008, Gabriela Beňačková[2]
• december 2008 – apríl 2010, poverený vedením: Pavol Smolík
• apríl 2010 - júl 2012, Peter Dvorský
• august 2012 - jún 2015, Friedrich Haider
• júl 2015 - september 2018, Slavomír Jakubek
• október 2018, Rastislav Štúr
• 2021 - Lubor Cukr

Dirigenti:

• Oliver Dohnányi
• Martin Mázik
• Pavol Selecký
• Dušan Štefánek

Zbormajstri:

• Pavol Procházka
• Koloman Kovács

Dramaturgovia:

• Slavomír Jakubek; šéfdramaturg
• Pavol Smolík
• Vladimír Zvara
• Martin Bendik