Harold Alexander

Narodil sa v Londýne, ale vyrastal v Ulsteri na panstve svojich aristokratických rodičov. Bol zmiešaného britsko-írskeho pôvodu. Po skončení strednej školy navštevoval elitnú vojenskú akadémiu v Sandhurste. Koncom roka 1912 získal hodnosť poručíka. Následne slúžil v jednotkách Írskej gardy. Ako jej príslušník sa zúčastnil bojov na západnom fronte počas prvej svetovej vojny. Počas vojny bol dvakrát ranený. V roku 1916 bol vyznamenaný D.S.O. a francúzskym vyznamenaním čestnej légie. Po skončení prvej svetovej vojny viedol nemecké jednotky operujúce v Litve, počas ruskej občianskej vojny. Do roku 1922 pôsobil v hodnosti podplukovníka. Neskôr slúžil na vojenských postoch v Turecku a na Gibraltáre. V roku 1926 navštevoval štábnu školu v Camberley.

Počas druhej svetovej vojny slúžil ako divízny generál. Viedol ústupové boje počas evakuácie britských vojsk z Dunkerque. Jeho úloha v operácii bola hodnotená veľmi kladne. Následne zaisťoval ústup britských vojsk z Barmy, podstatnú časť na britskom úspechu však niesol jeho podriadený William Slim.

V roku 1942 bol Alexander poverený vedením britských vojsk na Blízkom východe. Vo funkcii nahradil Clauda Auchinlecka, po britských neúspechoch pri Tobruku. Jeho podriadeným, veliacim 8. armáde v tomto období bol Bernard Law Montgomery. Obaja spolupracovali veľmi dobre. Alexander s úspechom riadil logistickú podporu, zatiaľ čo Montgomery riadil priamo bojové operácie. Po bitkách o El Alamein a tuniskej kampani sa im spoločne s jednotkami západných spojencov podarilo zlikvidovať nemecké a talianske sily. V tomto období spolupracoval s americkým generálom Eisenhowerom. Neskôr velil 15. armádnej skupine pri útoku na Sicíliu. V neskoršom období začiatku príprav vylodenia v západnej Európe, mu pripadla úloha viesť spojenecké vojská v Stredomorí. Zodpovedal za ďalší priebeh bojov v Taliansku. Pri bojoch o Rím, došlo v dôsledku zlej koordinácie postupu americkej 5. armády (gen. Mark Clark) k ústupu väčšiny nemeckých síl zo vznikajúceho obkľúčenia. Následný postup talianskym územím bol pomerne pomalý a trval až do konca vojny.

Po skončení vojny pôsobil v rokoch 1946 – 1952 Alexander ako generálny guvernér Kanady. V tomto období viedol relatívne neformálny život v Rideau Hall. Neskôr v rokoch 1952 – 1954 pôsobil ako minister obrany Churchillovej vlády. Po smrti kráľa Juraja VI. bol poverený organizáciou korunovácie Alžbety II. V marci 1954 mu kráľovná udelila titul gróf tuniský. V roku 1959 odišiel z politiky. Kráľovnou bol vyznamenaný Radom za zásluhy. Zomrel 16. júna 1969 v dôsledku perforácie aorty. Bol pochovaný 24. júna vo Windsorskom zámku.