Novoasýrska ríša

Najdôležitejšími mestami novoasýrskej ríše boli Aššur, Kalchu a Ninive.

V 9. stor. Asýrčania dobyli, pripojili si a postupne asyrizovali aramejské štáty pri Eufrate a v severnej Mezopotámii. Potom v 9. a 8. stor. dobyli aj Sýriu, Palestínu a kraje na severozápade, severe a východe, čím vznikla prvá veľká ríša v dejinách Predného východu. Najväčší rozsah dosiahla roku 671 pred Kr., kedy dobyla aj Egypt. Zvláštny bol vzťah k dobytej Babylonii, ktorej kultúru a vzdelanosť si Asýrčania vážili ako základ svojej kultúry. Významné babylonské mestá (Babylon, Borsippa, Sippar…) si preto mohli ponechať svoje pôvodné výsady, niektorí asýrski králi sa nechali v Babylone formálne korunovať za babylonského kráľa a podobne. Babylončania svoje postavenie využívali a často sa proti asýrskej nadvláde búrili. Ich spojencami bol pritom štát Elam.

Dobyté územia sa rôznymi vzburami často snažili od Novoasýrskej ríše odtrhnúť. Zajatcov a búriace obyvateľstvo Asýrčania mali vo zvyku presídľovať (aj po státisícoch) – usídľovali ich v skupinách po celej ríši. Vzniklo tak multietnické osídlenie a ako lingua franca sa používala aramejčina (čo platilo ešte aj neskôr v časoch Perzskej ríše). Do 10. stor. pred Kr. sa dobyté územia najprv ponechali v rukách domácich dynastií a od 9. stor. pred Kr. sa už z nich spravidla stali asýrske provincie na čele s asýrskymi guvernérmi. Od konca 9. stor. sa už títo guvernéri stávali takmer nezávislými vládcami, ktorí dokonca často ohrozovali asýrsku centrálnu vládu, ale kráľovi menom Tiglatpilesar III. (745 – 727 pred Kr.) sa reformou správy podarilo právomoci guvernérov obmedziť (najmä ich častým striedaním).

Z bohatých politických dejín za zmienku stoja nasledovné udalosti:

• okolo 1000 pred Kr.: Moc asýrskych panovníkov je obmedzená na centrálnu Asýriu. O tomto období je málo informácií.
• 10. stor. pred Kr.: Boje s aramejskými štátmi
• 911 – 891 pred Kr.: vládol Adad-nirárí II.: Porazil niektoré aramejské štáty pri Eufrate a pri rieke Chábúrú (ale nepripojil ich integrálne k ríši), bojoval aj v Nairi a dobyl sever Babylonie.
• 891 – 884 pred Kr.: vládol Takultí-Ninurta II.: Ďalej bojoval proti arménskym štátom pri Eufrate a Chábúrú.
• 883 – 859 pred Kr.: vládol Aššurnasirpal II.: Brutálne potlačil vzbury niektorých aramejských kmeňov, čím upevnil nadvládu nad stredným Eufratom a Chábúrú. Urobil poplatnými veľa sýrskych, palestínskych a fenických miest a štátov. Podporoval staviteľstvo a Kalchu (dnes Nimrúd) roku 879 pred Kr. urobil novým hlavným mestom s veľkolepým palácom a obyvateľstvo tvoreným prevažne presídlenými zajatcami z povodia Eufratu.
• 858 – 824 pred Kr.: vládol Salmanasar III.: Dobyl celé územie Sýrie (okrem Damasku), Palestíny, južnú Anatóliu, severozápadný a západný Irán (médske kmene, niektoré perzské štáty, dočasne krajinu Mannejcov), chaldejské štáty v Prímorí, dočasne dobyl nový štát Urartu. Dobyté územia zatiaľ ešte boli len poplatné územia, nie priamo asýrske provincie. V rokoch 827 – 824 čelil až do svojej smrti veľkému vnútroštátnemu povstaniu na čele s jedným z jeho synov. O vláde Salmanasara vieme veľa vďaka Čiernemu obelisku z Kalchu.
• 823 – 811 pred Kr.: vládol Šamší-Adad: Bojoval s Babyloniou (dobyl napr. Dér)
• 811 – 781 pred Kr.: vládol Adad-nirárí III.: Do roku 805 pred Kr. zaňho vládla matka Semiramis (Sammu-rámat). Bojoval na hraniciach od južnej Palestíny po Médiu, porazil babylonského kráľa a donútil ho uznať novo stanovenú hranicu medzi Novoasýrskou a Babyloniou.
• 781 – 746 pred Kr.: vládli slabí vladári. Došlo k oslabovaniu kráľovskej moci, strate Sýrie, bojom s rýchlo expandujúcim Urartu.
• 746 pred Kr.: V Kalchu vypuklo vojenské povstanie, v dôsledku ktorého sa k moci dostal Tiglatpilesar III.
• 745 – 727 pred Kr.: vládol Tiglatpilesar III., dôležitý panovník Novoasýrskej ríše: Zmenil slabý novoasýrsky štát na skutočnú veľmoc. Dobyl Babyloniu a vytvoril personálnu úniu Novoasýrskej a Babylonskej ríše (dal sa v Babylone korunovať za kráľa menom Púlu), po porážke sýrske štáty podporujúceho urartejského vojska (743) dobyl celú Sýriu a Palestínu (až k egyptským hraniciam), južnú Anatóliu a obliehal aj hlavné mesto Urartu. Zreformoval administratívny systém ríše.
• 726 – 722 pred Kr.: vládol Salmanasar V.: Bojoval s neposlušnou Palestínou, kde dobyl izraelské hlavné mesto Samaria.
• 722 – 705 pred Kr.: vládol Sargon II. (Šarru-kín (u) II. = "legitímny kráľ"): K moci sa dostal ako generál cez povstanie obyvateľov asýrskych miest Aššur a Charrán, ktoré sa odohralo kým Salmanasar (tri roky) obliehal Samariu. Založil slávnu dynastiu, ktorá Novoasýrsku ríšu priviedla na vrchol moci. V Babylonii musel do roku 709 pred Kr. bojovať proti Chaldejcovi Marduk-apla-iddinovi II., ktorý sa roku 721 pred Kr. dal korunovať za babylonského kráľa, a jeho spojencovi – štátu Elam. Na západe porazil vojská sýrsko-palestínsko-egyptskej koalície (takže Sýria a Palestína ostali v ríši), dobyl Gazu, prenikol až k hraniciam Egypta, časť Cypru primäl uznať asýrsku zvrchovanosť, v Anatólii sa mu poddal frýgsky kráľ Midas (Mita) a urobil si poplatným kráľa Mannejcov. Po vyplienení Urartu roku 714 pred Kr. nastalo dlhšie obdobie prímeria medzi Urartu a Novoasýrskou ríšou, aj preto, že Urartu muselo bojovať proti divokým Kimerom (neskôr aj Skýtom). Vybudoval aj nové hlavné mesto (717 – 706 pred Kr.) Dúr Šarrukín ("Sargonova pevnosť", dnes Chorsábád) osídlené najmä presídlenými vojnovými zajatcami.
• 705 – 681 pred Kr.: vládol Sennacherib: Opäť bojoval proti sýrsko-palestínskej koalícii podporovanej Egyptom a proti aramejsko-chaldejským kmeňom v Babylonii (na čele s Marduk-apla-iddinom II.) podporovaným Elamom. Asýrčania pritom zničili niektoré mestá v Elame a Elamiti zase Sippar. Roku 689 napokon Sennacherib totálne zničil Babylon (cez jeho zrúcaniny dal viesť koryto Eufratu), čo aj mnohí Asýrčania považovali za „kacírstvo“. Ako nové hlavné mesto Novoasýrskej ríše dal Sennacherib prestavať starodávne Ninive.
• 681 – 680 pred Kr.: Boje Sennacheribových synov o trón, z ktorých vyšiel víťazne Asarhaddon
• 680 – 669 pred Kr.: vládol Asarhaddon: Postaral sa o znovuvybudovanie Babylonu. Na severe porazil Kimerov, ktorí prenikli do Kilikie, a konflikt so Skýtmi odvrátil sobášom svojej dcéry so skýtskym vodcom. Na východe si robil poplatnými silnejúce médske kmene. Na západe porazil centrum sýrsko-palestínskych vzbúr – fenické mesto Sidón a roku 671 pred Kr. dobyl Dolný Egypt, čím Novoasýrska ríša dosiahla svoj najväčší rozsah. Na juhu do roku 675 pred Kr. musel bojovať proti chaldejským kmeňom. So Skýtmi bola uzavretá zmluva, podľa ktorej si môžu nechať horské územia na severe (Média a pod.), za čo Asýrčania majú voľnú ruku vo vzťahu k Elamu.
• 668 – 627/626 pred Kr.: vládol Aššurbanipal: Po striedavých dobytiach a stratách Egypta (pri ktorých bol aj vyplienený Memfis a Téby) sa Dolný Egypt okolo roku 655 pred Kr. opäť stal nezávislým. V Babylonii vládol Aššurbanipalov starší brat Šamaš-šum-ukín. Keďže bol nespokojný so svojim postavením voči svojmu bratovi, pridal sa k početným vzburám v Babylonii proti asýrskej nadvláde. Roku 652 pred Kr. na území ovládanom Šamaš-šum-ukínom vypuklo obrovské povstanie podporované aramejskými a chaldejskými kmeňmi, Arabmi, Elamom a sýrskymi mestami, ktoré roku 648 Aššurbanipal dobytím Babylonu potlačil. Na východe Aššurbanipal potom „na oplátku“ v roku 647 pred Kr. naveky zdecimoval starodávnu ríšu Elam (zničenie hlavného mesta Súsy) – čím sa nechtiac otvorila cesta Médom do Mezopotámie -, a na juhu podobne poničil tábory kočovných Arabov. Aššurbanipal je významný najmä tým, že dal vo svojom paláci vybudovať tzv. ninivskú knižnicu s tisícami tabuliek skopírovaných z babylonských archívov (okrem iných Epos o Gilgamešovi).
• 626 – 609 pred Kr.: Vyčerpaná krajina začala upadať. Došlo aj k povstaniam a palácovým sprisahaniam a Aššurbanipalovi synovia bojovali o trón. Roku 626 pred Kr. sa od Novoasýrskej ríše odtrhol Babylon (vznik tzv. Novobabylonskej ríše). Roku 616 pred Kr. sa kráľ Médov Kyaxares (Kyaxar) zbavil skýtskej nadvlády a ihneď začal budovať Médsku ríšu, ktorej sa museli podrobiť aj napríklad Peržania. Proti Asýrii uzavreli Médovia spojenectvo so Skýtmi, Asýriu zas ku koncu podporoval Egypt. Roku 614 pred Kr. dobyli Médovia mesto Aššur a uzavreli spojenectvo s novobabylonským kráľom, ktorý v tom období už útočil na Novoasýrsku ríšu. Spojené médsko-novobabylonské vojská potom roku 612 dobyli aj Ninive. Roku 609 pred Kr. napokon dobyli Charráne, kam sa uchýlil zvyšok asýrskeho vojska na čele s asýrskym kráľom Aššur-uballitom II. (čiže asýrsky kráľ vtedy vládol už len v severnej Sýrii), a o pár mesiacov pri Charráne porazili aj definitívne Aššur-uballita, ktorý z Charránu utiekol, dostal pomocné vojská od Egypta a pokúsil sa Charrán znova dobyť. Novoasýrska ríša zanikla a bola rozdelená medzi Médsku ríšu a Novobabylonskú ríšu.

Väčšinu pôdy vlastnil kráľ. Pôda mala takýto osud

• Buď na nej pracovali zajatci alebo presídlenci, ktorí mali aj súkromný majetok (dom, záhradu a otrokov), odvádzali dane a slúžili vo vojsku, a spravovali ju správcovia a ďalší úradníci
• Alebo ju prideľoval svojim úradníkom (na úžitky) resp. darúval vysokým hodnostárom alebo chrámom (do súkromného vlastníctva). Keďže sa pôdy takto darúvalo príliš veľa, od 8. stor pred Kr. vznikla silná vrstva pozemkových vlastníkov.

Dôležitou inštitúciou bol aj chrám, ktorého hospodárstvo (takisto vlastnená a prideľovaná pôda) bolo pod kráľovou kontrolou. Existovalo aj súkromné vlastníctvo.

Poľnohospodárstvo bolo zamerané na chov dobytka a pestovanie obilia.

Kráľ bol neobmedzeným vládcom, zástupcom boha Ašura na zemi. Jeho moc pochádzala od boha (odtiaľ titul išš(i)akku), bol najvyšším vykonávateľom náboženského kultu a najvyšším sudcom. Jeho sídlom bol bohato zdobený palác. Jeho základnou povinnosťou bolo rozširovanie územia štátu v mene boha Aššura. Pri svojom zvolení prijímal od kňazov trón, tiaru a žezlo. Myšlienka, že národný boh je jediným pravým vládcom krajiny, robila z kráľovstva teokraciu.