Obejdská kultúra

Nachádzala sa spočiatku len v Babylonii (čiže južnej Mezopotámii), počnúc hádždžímuhammadskou fázou vytlačovala Halafskú kultúru, ktorá mala na severe dovtedy dominantné postavenie. Okolo roku 4300 sa rozšírila aj do severnej Mezopotámie, kde v priebehu 5. a 4. tisícročia spôsobila zánik halafskej kultúry. Konečný rozsah bol teda približne na území Halafskej kultúry plus Babylonia, t. j. od Sýrie až po Perzský záliv (sčasti okrem Mezopotámie v užšom zmysle). Na severe bol obsadený Taurus a pláne okolo Malatye, na západe kultúra končila v Mersine a Hame na Oronte, na východe prenikla do Chúzistánu. Pri Urmijskom jazere vznikol lokálny obejský štýl.Najvýznamnejšie náleziská sú Eridu a Tell Avajlí, ďalšími sú Ur, Uruk, Hádždží Muhammad, Girsu, Nippur, Čóga Mami, Tell Madhúr, Tell Arpačíja, Tepe Guara, Tell Brak, Šagar Bazar a samozrejme Tell Ubajd (Obejd). Obejdská kultúra sa spočiatku kryla s konečnou fázou Sámárrskej kultúry (Čóga Mami, Tell Avajlí).

Vznikali už veľké verejné stavby (chrámy) a formovali sa prvé mestá. Dôležitým stavebným materiálom zostáva hlina, používa sa už aj asfalt. Domy (na juhu) boli buď trstinové chaty alebo pravouhlé domy z nepálených tehál pozostávajúce z haly a viacerých miestností. Na výrobu keramiky sa prvýkrát používala otočná hrnčiarska doska. Výzorom bola keramika esteticky neporovnateľne jednoduchšia a škaredšia ako keramika halafskej kultúry. V pomaly sa zväčšujúcich svätyniach, ktoré od čias hádžidžímuhammadskej fázy už sčasti stáli na vyvýšených terasách (prototypy budúcich zikkuratov), sa uctievala bohyňa-matka a boh Mesiaca. Objavil sa prvýkrát jednak trojľoďový pôdorys chrámu a jednak členenie fasády s výklenkami, čo boli charakteristiky odvtedy typické pre Mezopotámiu.

Podľa kostrových nálezov tu žilo veľa ľudí mediteránnej rasy. Je doložená viera v posmrtný život. Kultúra na konci zaznamenala istý úpadok.

Obejdská kultúra v severných oblastiach bola trocha odlišná od juhu - častejšie sa používajú kovy (pre blízkosť Arménska bohatého na kovy), maľby majú iné a bohatšie motívy, svätyne vyzerajú trochu inak a aj domy sú inakšie (okrúhle stavby rozdelené na väčší počet miestností).

Ako prvá existovala (len) v Babylonii fáza Eridu-Hádždží Muhammad. Náleziská sú Eridu, Hádždží Muhammad, Ur, Tell Ubajd (Obejd), Nippur a Rás el-Amjá. Hojne sa už používali kanály. Keramika bola dvojfarebne maľovaná (spravidla geometrické motívy). Objavuje sa pestovanie ďatlovej palmy dovezenej z Arábie. Sídliská sú ešte stále dedinami. Rozlišujú sa dve fázy:

Zhruba od roku 5000 pred Kr. pozorujeme v južnej Mezopotámii stopy ľudu, ktorý azda prišiel zo severných hôr, asi z Kurdistanu, možno z Luristánu nebo Chúzistánu. Archeologické bádania priniesli najväčšie úspechy v najstarších vrstvách mesta Eridu, podľa ktorého bol tento stupeň pôvodne pomenovaný. Najstaršie sídlisko (v 18. vrstve Eridu) tvorili malé pravouhlé domy zo sušených tehál v Eridu. V tej istej vrstve sa našla aj prvá svätyňa z nepálených tehál (chrám), ktorá ešte pozostávala len zo štvorcovej miestnosti s obetným stolom uprostred. Chrám bol stredom mesta a bol niekoľko razy prestavovaný. Pozdĺžna strana má vchod uprostred užšej strany, naproti je obdĺžniková apsida, pilastre uprostred dlhších stien naznačujú delenie na celu a antecelu. Uprostred stál obetný stôl, v apside oltár. Keramika má svetlú farbu, tmavohnedá maľba je geometrická - motívy trojuholníkov, vlniek, kľukatých čiar. Tieto motívy obiehajú centrálny, takisto geometrický motív.

V tomto období došlo k rozšíreniu do stredného Iraku (Rás el-Amjá, Nippur) a v Eridu začali vznikať chrámy na terase.

Fáza je pomenovaná podľa súčasného sídla Kal'at Hádží Muhammad južne od Varky (starého Uruku). V Eridu (vrstvy 14-12) je centrom mesta naďalej chrám, teraz už zväčšený. Keramika je príbuzná staršej keramike pôvodne iránskej (Tepe Guran), čo nasvedčuje tomu, že do krajiny prišlo nové obyvateľstvo. Keramika má tmavé maľby na svetlom podklade a podobne ako v sýrskom Tell Chaláfe je lesklá, aj tvary pripomínajú chaláfske, ornament je naďalej geometrický (trojuholníky, mriežky, hviezdice, poloblúčky), existuje kombinácia rytia a maľby. Hrubá keramika s organickým tmelom zase pripomína iránsky pôvod. Ľudia chovali najmä tura domáceho.

V tomto období stojí Mezopotámia na prahu vytvárania prvých štátnych útvarov. Na čelo civilizačného vývoja sa definitívne dostala južná Mezopotámia, budovali sa mohutné chrámové komplexy.

Hlavnými lokalitami tejto kultúry sú Obejd, Eridu, Ur, Uruk, Girsu a Tell Ukajr. Hlavná hospodárska aktivita mesta prebieha okolo centrálneho chrámu. Vtedajší chrám v Eridu je naďalej zo sušených tehál, ale má oveľa väčšie rozmery: centrálna cela je 18 m dlhá a 6 m široká. Oltár s božstvami stojí pri užšej stene, obetný stôl je na konci cely. Chrám mal poschodia, kde bolo miestnosti pre chrámových kňazov, ktorí sa stávali vedúcou vrstvou mesta. Postupným pristavovaním chrámu vznikol v Eridu prvý známy mezopotámsky zikkurat, stupňovitý chrám.

Typické sú najmä výrobky z hliny, keramika je jednoduchá a zdá sa byť nestarostlivá, vyrába sa užitkový tovar s niekoľkými základnými tvarmi a geometrickou výzdobou. Z tvrdej hliny sa vyrábajú aj predmety dennej potreby - kosáky, sekerky a sekeromlaty, čo na spracovanie palmového dreva a trstiny stačilo. Modely lodičiek svedčia o rybolove, pestujú sa ďatle a obilie, tieto produkty sú súčasne aj predmetmi diaľkovej výmeny za drevo, meď a kameň. Obytné domy majú viac miestností, ktoré sú veľmi úzke, v rozsiahlych cintorínoch ležia zosnulí na chrbáte.