Vianoce

Vianoce alebo vianočné sviatky (skrátene Sviatky) sú kresťanské sviatky narodenia Ježiša Krista, dnes aj všeobecne – kresťanmi aj nekresťanmi – v rovnakom období slávené sviatky pokoja a mieru. Ako náboženská a kultúrna slávnosť sú slávené miliardami ľudí na celom svete[1]. Predchádza ich prípravné obdobie (advent alebo Filipovka) a pokračujú vianočnou oktávou, resp. posviatkom alebo obdobím nazývaným vianočné obdobie. Dni od 24. do 26. decembra sú dni pracovného pokoja a ako rodinnú alebo spoločenskú udalosť ich slávi aj väčšina nekresťanov, ktorí ich niekedy označujú iba všeobecne „sviatky“, ktorý nepoukazuje na ich kresťanský aspekt.

Kresťanstvo
Hlavné znaky
Viera v jedného Boha v troch osobách
Ježiš Kristus je človek a Boží Syn
Hlavné osobnosti
Ježiš Kristus

Panna Mária
Dvanásti apoštoli
Svätí

Zoznam osobností kresťanstva
Hlavné náboženské obrady
Omša/Liturgia • Sviatosti
Knihy
Biblia (Starý zákon, Nový zákon)
História a kultúra
Dejiny kresťanstva • Kresťanské umenie
Hlavné sviatky
Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, …
Ikona Kristovho narodenia (1546)

Vianoce patria (spolu s Veľkou nocou) k najvýznamnejším kresťanským sviatkom, 25. december je sviatok v skoro všetkých kresťanských cirkvách[2][3]. S Vianocami sa viaže množstvo ľudových tradícií, piesní (kolied), výzdoby, jedál a iných zvykov.

Definícia

Presnejšie sa Vianocami rozumie niektorý alebo niektoré z nasledujúcich významov:[4]

  1. sviatok len v deň slávenia narodenia Ježiša Krista, t. j. 25. decembra (do 4. storočia po Kr. sa narodenie Krista oslavovalo 6. januára), prípadne vrátane (najmä večera) 24. decembra; synonymá sú Narodenie Ježiša Krista, Narodenie Pána, slávnosť Narodenia Pána, sviatok Narodenia Pána, Božie narodenie, sviatok Božieho narodenia, Prvý sviatok vianočný, zastarano Boží hod, Svätá noc;
  2. v západnom kresťanstve obdobie od vigílie (večera) 24. decembra do 27. decembra, ktoré teda zahŕňa Štedrý večer, Narodenie Pána 25. decembra, sviatok sv. Štefana 26. decembra (v tento deň slávený v rímskokatolíckej, anglikánskej) a sviatok sv. Jána Apoštola 27. decembra (v tento deň v rímskokatolíckej cirkvi)[5]
  3. vianočné obdobie, t. j.:
    1. v rímskokatolíckej cirkvi (v užšom zmysle) obdobie zahŕňajúce všetky dni od Štedrého večera do nedele nasledujúcej po Zjavenia Pána (Epifániu), pričom do 2. vatikánskeho koncilu vianočné obdobie trvalo až do 2. februára (Hromnice)
    2. v evanjelickej cirkvi obdobie od adventu po Zjavenie Krista Pána mudrcom[6]
    3. v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi obdobie od 20. decembra (predsviatok Narodenia Ježiša Krista) do 31. decembra (odovzdanie sviatku).

Dátum slávenia

Dátum 25. december je tradičný a pravdepodobne nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336.[7] Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti – Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka – ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka [8]

Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý deň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových čias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra – jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista.[9]

Východné cirkvi pôvodne slávili Narodenie Ježiša Krista v rámci sviatku Bohozjavenia 6. januára.[10]

V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v rímskokatolíckom kalendári sviatok sv. Štefana, v gréckokatolíckom a pravoslávnom kalendári Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke, v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day), ktorý pripadá na 26. decembra.

Západní kresťania

V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby na 25. decembra, tak rímski katolíci sústreďujú svoju oslavu najmä k času, keď odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Omša sa takto slávi priamo o polnoci a preto sa nazýva polnočná omša. Podľa všeobecných smerníc rímskeho misála sa však táto omša volá „Vo svätej noci“. Zvyk sláviť danú omšu o pol noci je teda len ľudová tradícia, ktorá sa nezakladá na nijakom liturgickom podklade.

Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období rímskokatolíckeho liturgického roka. Trvá od prvých vešpier Sviatku Narodenia Pána až do nedele po Sviatku Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi).

Gréckokatolíci a pravoslávni

V gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi sa Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ako sa tento sviatok presne nazýva, slávi 25. decembra, má 4 dni predsviatku (od 20. decembra) a 7 dní posviatku (do 31. decembra). Na slávenie sviatku sa veriaci pripravujú 40-dňovým pôstom nazývaným Filipovka. Niektoré východné cirkvi (katolícke i nekatolícke) slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára, teda 7. januára gregoriánskeho kalendára, kedy podľa juliánskeho kalendára pripadá 25. december.

Liturgický aspekt

Deň pred sviatkom (24. decembra) sa zachováva prísny pôst (ak nie je sobota alebo nedeľa). V tento deň (niekedy už 23. decembra) sa ráno slávia kráľovské hodinky (cárske časy) s čítaním žalmov, starozákonných čítaní, apoštolských čítaní a evanjelií, ktoré sa viažu k tomuto sviatku.[11]

Podvečer alebo poobede sa slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého, počas ktorej sa číta osem starozákonných čítaní, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie.[12]

Neskoro večer sa potom slávi veľké povečerie, na konci ktorého sa koná litia – posvätenie chlebov, pšenice, vína a oleja. Tie sa potom rozdávajú veriacim na utierni alebo po liturgii. Jeho charakteristickým spevom je S nami Boh!, vybrané verše z knihy proroka Izaiáša.

Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň, inde sa utiereň slávi až 25. decembra ráno.

Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda. V posledných desaťročiach na niektorých miestach gréckokatolíci na Slovensku začali napodobňovať prax latinskej cirkvi a začali slúžiť „polnočnú liturgiu“ (často na úkor veľkého povečeria a utierne), v posledných rokoch ale tento zlozvyk ustupuje.

Na druhý deň, 26. decembra, sa slávi Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke. Tento sviatok je z liturgického hľadiska iba malým sviatkom, ale je vnímaný ako veľmi významný. Sviatok svätého archidiakona a prvomučeníka Štefana sa slávi 27. decembra.

V období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra) sa gréckokatolícki a pravoslávni veriaci zdravia osobitným pozdravom, ktorý sa používa skoro výhradne v cirkevnej slovančine: Christós raždájestja! Odpoveď: Slavíte jehó! (alebo Slavíte!) [Po slovensky: Kristus sa rodí! Odpoveď: Oslavujme ho!][13]

V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je Narodenie Pána prikázaným sviatkom a je jedným z dvanástich veľkých sviatkov cirkevného roka. Rovnako je prikázaným sviatkom aj Zhromaždenie (Zbor) k presvätej Bohorodičke (26. december).

Teologický aspekt
Ruská ikona Narodenia, okolo 1475.

Obsahom sviatku je oslava vtelenia a telesného narodenia Ježiša Krista, Božieho Syna. Boh sa stáva človekom a prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, a neskôr smrť a vzkriesenie človek mohol mať účasť na Božom živote. Narodenie Ježiša Krista sa oslavuje vo vízii celého jeho ďalšieho života, preto sa v bohoslužobných textoch popri narodení/vtelení spomína aj Kristova smrť, jeho vzkriesenie a vykúpenie ľudstva. Bohoslužobné texty sú plné paradoxov, ktoré poukazujú najmä na Ježišovo poníženie do úplnej chudoby (jaskyňa slúžiaca ako maštaľ) a bezbrannosti malého dieťaťa.

Dôležitým aspektom sviatku je aj zjavenie sa Boha ľuďom v tele, teda vo viditeľnej podobe. Tento aspekt ho výrazne spája aj so sviatkom Bohozjavenia.[13]

Ikonografia

Ikonografia sviatku vychádza z patristickej teológie a bohoslužobných textov. V strede ikony je Ježiš v tmavej jaskyni uložený do jasieľ, ktoré vyzerajú ako rakvička, a je zabalený do bielych plachiet (plienok) podobne ako mŕtvola. Jaskyňa znázorňuje temnotu hriechu, v ktorom žil svet bez Boha a zároveň je predobrazom hrobu, kam bude Ježiš uložený po svojom ukrižovaní. Ježiš prišiel na svet nato, aby zomrel za hriechy ľudstva. Mária zväčša na ikone sedí, pretože podľa tradície jej pôrod bol úplne bezbolestný. Vôl a osol poukazujú na Ježišovo poníženie, rovnako ako fakt, že Ježiš je najmenšou postavou na ikone. V dolnom rohu ikony je Jozef v rozhovore so starcom – podľa niektorých výkladov ide o proroka Izaiáša, ktorý mu vysvetľuje, že sa naplnili proroctvá o príchode Mesiáša, podľa iných výkladov ide o pokušiteľa. V druhom dolnom rohu je znázornené umývanie dieťaťa Ježiša po pôrode. Na ikone bývajú zobrazení aj traja mudrci – mágovia (nie králi!), zväčša na koňoch, ako sa ponáhľajú pokloniť novonarodenému Božiemu Synovi. Hore bývajú znázornení anjeli, ktorí oznamujú Ježišovo narodenie; často majú na znak úcty zahalené ruky.[13]

Zvyky na Slovensku

Kresťania aj nekresťania na Slovensku i v mnohých iných krajinách slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), ktorú si nacvičili mladší chlapci prezlečení za betlehemských pastierov (betlehemci) s tradičnými čapicami veľmi podobnými faraónskej ženskej čiapke s krížom anch, stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Mnohé krajiny majú ďalšie špecifické vianočné zvyky.

Miesto narodenia Ježiša v Chráme Kristovho narodenia v Betleheme

Etymológia slova

Slovo Vianoce či jeho obdoba sa zo slovanských jazykov vyskytuje len v súčasnej v slovenčine a češtine, ostatné slovanské jazyky označujú tento sviatok úplne inými spôsobmi, napr. po rusky je Roždestvo [Christovo] (t. j. Narodenie [Krista]), po ukrajinsky Rizdvo [Christove] (t.j. Narodenie [Krista]), po poľsky Boże Narodzenie (t. j. Božie narodenie), po bulharsky rovnako ako v ruštine alebo Koleda, po bielorusky Koľady alebo Kaľady, po slovinsky, chorvátsky/srbsky Božič/Božić resp. po macedónsky Božik (t.j. Boží Syn, malý Boh), v hornej lužickej srbčine Hody, v dolnej lužickej srbčine Gody/staršie: Gódy (t.j. Hody) a v polabčine Trébè. Najstarším domácim slovanským pomenovaním Vianoc bolo slovo kračún, ktoré sa dodnes používa napr. ešte v slovenčine (pozri nižšie a pozri článok kračún) a v maďarčine (Karácsony). Na Slovensku sa Vianoce označujú okrem slova Vianoce (a odvodenín typu vianočné sviatky, prvý sviatok vianočný a pod.) aj výrazmi kračún/kračun/kračuň (južné stredné Slovensko a Zemplín), Hody (východné a severné Slovensko), Narodenie (Pána/Ježiša Krista a pod.) a zriedkavo aj koleda.

České slovo vánoce (starým pravopisom wánoce, staročesky vánocě) je doložené od zač. 14. stor. (napr. v Pasionáli, u Klareta, v Bohemáři A, u Pulkavu a inde). Obyčajne sa ako pôvod tohto českého slova i pôvod slovenského slova Vianoce (v Bernolákovom slovníku je uvedený západoslovenský tvar wánoce) uvádza niektorý historický tvar dnešného nemeckého slova Weihnachten (význam: Vianoce), a to doslovným preložením druhej polovice slova (dnešné slovo Nacht znamená noc, dnešný plurál znie Nächte) a prevzatím a len prispôsobením prvej polovice (t.j. historický tvar dnešného výrazu weih mal byť prispôsobený na české či slovenské vá-, via-). Mareš (1959) sa nazdával, že ide o výpožičku z staronemeckého winnahten z čias ešte pred 9. storočím (teda pred Cyrilom a Metodom a pred oddelením sa češtiny od slovanských jazykov), a tento názor prevzal do svojho slovníka aj Machek (1968). Tento názor ale označuje vo svojom slovníku ako problematický Rejzek, ktorý správne poukazuje na fakt, že nemecké slovo je doložené až z 12./13. storočia (pozri nižšie) a teda nie už z 8. stor., a že sú problémy s odvodením „á“ v slove vánoce z historického nemeckého tvaru (pozri nižšie). Podobne Elektronický slovník staré češtiny opakuje, že „S tradičným etymologickým výkladom predpokladajúcim predčeský kalk zo sthn. winnahten (...) nesúhlasí súčasná etymológia (...)“.

Po nemecky sa Vianoce dnes povedia Weihnachten [vyslov: vajnacht(e)n] alebo alternatívne Weihnacht [vajnacht], pričom prvý tvar je pomnožné (či plurálové) podstatné meno a druhý je jednotné číslo. Prvýkrát je takýto výraz v nemčine doložený až na konci 12. storočia, a to v podobe dvoch samostatných slov - okolo roku 1170 ako wîhe naht (vyslov: [ví(h)e nacht]; význam: wîhe = svätá, naht = noc) a okolo 1190 v datíve ze wîhen naht (vyslov: [ce ví(h)en nacht]; význam: „k svätej noci“, čiže: na Vianoce). Veľmi častý bol v stredoveku tvar v datíve množného čísla ze den wîhen nahten (význam: „k svätým nociam“, čiže: na Vianoce), z ktorého pochádza dnešné zakončenia slova Weihnachten na -nachten (namiesto „očakávaného“ tvaru -nächte); množné číslo malo zrejme vyjadrovať, že sa oslavuje viacero dní, ale môže mať aj inú príčinu. Od 13. storočia sa vyskytujú aj tvary písané dovedna (t.j. ako jedno slovo), napr.: wîna(c)ht(en), wîhe(n)na(c)ht(en), wîena(c)ht. Zhruba od 14. storočia sú doložené aj varianty dnešných tvarov, čiže obsahujúce na začiatku [vaj-] namiesto [ví-], napr. ako weynacht[heilig] v Breslauer Urkundenbuch, weinacht[kaese] v Endres Tuchers Baumeisterbuch der Stadt Nürnberg či priamo ako weynachten napr. u Luthera. Všetky stredoveké aj novoveké tvary boli najprv vo veľkej väčšine prípadov v pomnožnej podobe (dnešné Weihnachten), až od 18. storočia sa používa častejšie aj tvar v jednotnom čísle (dnešné Weihnacht).

Pokiaľ ide o vyššie uvedené stredoveké stredohornonemecké prídavné meno wî(c)h (vyslov: [vích]; ženský rod wîhe; význam: svätý), toto slovo pochádza zo starohornonemeckého wîh, podobne bolo v gótčine weihs. Pôvod je germánske *weiha (význam: svätý). Príbuzné tvary sú napr. staronordické vé (chrám), staroanglické wēoh či wīg (boží obraz) a latinské victima (obetné zviera). Z slova wî(c)h sa vyvinulo okrem iného dnešné nemecké sloveso weihen (vyslov:[vaj(h)en]; význam: (vy)svätiť); vo význame „svätý“ pôvodné wî(c)h prežíva už len v niektorých zloženinách na Weih-, inak sa „svätý“ v dnešnej nemčine už povie heilig.

zdroje[14][15][16][17][18][19][20][21][22][23][24][25][26][27]

Referencie
  1. http://www.aktuality.sk/clanok/220059/vianoce-zacinaju-dnes-slavit-asi-dve-miliardy-krestanov/
  2. http://www.ecavrk.sk/cl-cirk-eku/co_maju_krestania_spolocne.htm
  3. Katechizmus Katolíckej cirkvi, odstavec 2177 [online]. . Dostupné online.
  4. ONDREJKA, Kliment. Tajomstvo kalendárov. 2. preprac. vyd. Bratislava : Mapa Slovakia Plus, 2008. 159 s. ISBN 978-80-8067-204-1. S. 133. ; Vianoce. In: Encyklopédia Slovenska 6. T-Ž. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1982 s. 303.; Vianoce. In: BOTÍK, Ján, ed. et al. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1995. ISBN 80-224-0235-4. s. 299-300.; vánoce. In: Malá československá encyklopedie 6. Š-Ž. 1. vyd. Praha: Academia, 1987. s. 453.; vianoce. In: PAULIČKA, Ivan, ed. Všeobecný encyklopedický slovník IV. 1. slovenské vyd. Praha: Ottovo nakladatelství - Cesty, 2002. ISBN 80-7181-768-6. s. 783.; Vánoce in: Ottův slovník naučný; vianoce. In: Peciar, Š.: Slovník slovenského jazyka. dostupné online; a zdroje v článku vianočné obdobie
  5. Feglová, Viera (2011), „Vianoce“, in Kiliánová, Gabriela, Tradičná ľudová kultúra Slovenska slovom a obrazom : elektronická encyklopédia, Bratislava: Koordinačné centrum tradičnej ľudovej kultúry SĽUK; Ústav etnológie SAV
  6. Cirkevný rok, [Bratislava]: Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, [2007], http://www.ecav.sk/?p=info/INFrok/rok, dost. 2015-02-17
  7. „Weihnachten“. In: LThK, vol. 10, Freiburg: Herder, 2001. Zmienka u Hippolyta Rímskeho zo začiatku 3. storočia je jednoznačne neskoršia vsuvka.
  8. Napr. Cyprián: „O quam præclare providentia ut illo die quo natus est Sol... nasceretur Christus“ – „Ó, ako úžasne pôsobila Prozreteľnosť, že v deň, keď sa narodilo slnko... narodil sa aj Kristus.“ Cyprián, De paschæ computus. Citované podľa: Catholic Encyclopedia, heslo „Christmas“
  9. Tighe píše: „Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi. A pohanský sviatok, ktorý v tento deň zaviedol cisár Aurelián v roku 274, nebol len snahou využiť zimný slnovrat na to, aby urobil politické vyhlásenie, ale takmer určite bol pokusom dodať pohanský význam dnu, ktorý už bol pre rímskych krestanov dôležitý.“ (William Tighe, Touchstone 12/2003)
  10. Peter Medviď: História sviatkov Narodenia a Bohozjavenia
  11. Kráľovské hodinky (cárske časy) na Narodenie Pána
  12. Katolícky kalendár byzantského obradu (december 2010)
  13. Andrej Škoviera: Narodenie Pána - výklad sviatku, ikony a komentár k sláveniu
  14. vánoce. In: MACHEK, Václav. Etymologický slovník jazyka českého. 2. opr. a dopl. vyd. Praha : Academia, 1968. 868 s. S. 677.
  15. ONDRUŠ, Šimon. Odtajnené trezory slov I. Martin : Matica slovenská, 2000. ISBN 80-7090-530-1. S. 216 – 218.
  16. vánocě. In: Elektronický slovník staré češtiny [online]. Praha : Ústav pro jazyk český AV ČR, rev. 2015-11-13, [cit. 2015-12-23]. [zadať „vánocě“ do jednoduchého vyhľadávania, zvoliť Elektronický slovník staré češtiny]. Dostupné online.
  17. BERNOLÁK, Anton. wánoce. In: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí [online]. Bratislava : Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, [cit. 2015-12-23]. Dostupné online.
  18. MAREŠ, František Václav. České a slovenské vánoce/vianoce. Slavia, 1959, roč. 28, s. 516 – 518. ISSN 0037-6736.
  19. Vánoce. In: REJZEK, Jiří. Český etymologický slovník. 1. vyd. Voznice : Leda, 2001. 752 s. ISBN 80-85927-85-3. S. 699.
  20. Weihnachten. In : KLUGE, Friedrich; SEEBOLD, Elmar. Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. 23., erw. Aufl. Berlin ; New York : de Gruyter, 1995. ISBN 3-11-012922-1. s. 881 – 882.
  21. Weihnacht. In: Der Grosse Duden in 9 Bänden - Etymologie. Mannheim: Bibliographisches Institut, 1968. s. 759.
  22. weihen. In: Duden. dostupné online
  23. Weihnacht. In: Etymologisches Wörterbuch des Deutschen 3. Q – Z. Berlin : Akad.-Verl., 1989. ISBN 3-05-000643-9.
  24. Weihnacht. In: GRIMM, Jacob; GRIMM, Wilhelm. Deutsches Wörterbuch. Leipzig 1854-1961. dostupné online
  25. wich a wîhe-naht. In: LEXER, Matthias. Mittelhochdeutsches Handwörterbuch Bd. 3. Vf-Z. Leipzig : Hirzel, 1878. dostupné online
  26. https://www.uni-muenster.de/MhdMetrikOnline/sites/aussprache/2.0_konsonanten.php
  27. DE BOOR, Helmut, et al. Mittelhochdeutsche Grammatik. 10., durchges. Aufl. Berlin; New York: de Gruyter, 1998. ISBN 3-11-015742-X. dostupné online s. 32. (Poznámka: O probléme písania h vs. ch)

Pozri aj

Iné projekty
  • Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Vianoce
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vianoce
  • Wikislovník ponúka heslo Vianoce
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.