Mníšek nad Popradom

Obec leží v severnej časti Ľubovnianskej vrchoviny, v údolí hraničnej rieky Poprad tvoriacej hranicu s Poľskom.

Katastrálne územie obce má rozlohu 1793 ha, čím sa radí medzi stredne veľké obce okresu a svojím členitým vrchovinným až hornatým reliéfom, ktorý je tvorený horninami magurského flyšu, patrí k horským a podhorským oblastiam. Väčšina obce je zalesnená ihličnatým alebo zmiešaným lesom. Stred obce leží v nadmorskej výške 390 m, v chotári obce je to v priemere 380 až 932 m. Priemerná ročná teplota je okolo 6 ºC.

Dnešná obec vznikla zlúčením častí Mníšek, Káče, Medzibrodie, Pilhov a Pilhovčík. Kedysi tu katastrálne patrila aj časť Krendžeľovka, ktorá je v súčasnosti už vyľudnená. Prvá písomná zmienka o obci je zachovaná v metácii hradného panstva Plaveč z roku 1323. Hovorí sa v nej o pustovni - heremita, čo svedčí o tom, že na území osady sídlili pustovníci (locus heremitorii). Pravdepodobne išlo o eremitov - benediktínsky rád, ktorý v tejto oblasti šíril kresťanstvo. Tento kláštor sa spomína aj v listinách z rokov 1338 a 1364. V blízkosti pustovne ležiacej na ceste do Poľska vznikla začiatkom 14. storočia osídlením staršej osady na základe valašského práva obec, ktorá po pustovníkoch dostala pomenovanie Heremitaris. Od roku 1364 bola známa ako Heremita a v roku 1786 bol jej názov zmenený na Mniszek. Osada patrila k Ľubovnianskemu panstvu, ktoré bolo v rokoch 1412 - 1772 dané do zálohy spolu s ďalšími 13 spišskými mestami poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelo. Po návrate zo zálohu panstvo spravoval erár. Ešte v priebehu prvej polovice 16. storočia osadu doosídlili obyvatelia valašského (najskôr zmiešaného rusínskeho a rumunského) pôvodu. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa na Ľubovnianskom panstve rozšírilo kopaničiarske osídlenie, ktoré spôsobilo, že aj v okolí Mníška vzniklo viacero osád (foľvarkov), medzi nimi aj Medzibrodie, Káče, Pilhov a Pilhovčík. V priebehu ďalších storočí si kopaničiari zachovali roztratenú sídelnú štruktúru, ktorej dôkazom je aj vznik ďalších usadlosti ako je Skalná, Brestovky, Pšimjarek, Kalembovka, Polana a pod. Živili sa hlavne pastierstvom, roľníctvom a drevorubačstvom. Osady, ktoré v súčasnosti tvoria podstatnú časť obce, sa rozprestierajú pri rieke Poprad, ktorá obcou preteká a vlieva sa do rieky Dunajec. Keďže rieka Poprad v minulosti menila často svoje koryto, boli podľa toho vybudované aj osady a jednotlivé usadlosti obce.

Do 18. storočia sa Káče a Pilhov sú samostatné obce s vlastným richtárom a obecnými pečaťami. Pilhov sa začal spomínať v roku 1808. Do počtu obyvateľstva bol rovnocenným s obcou Mníšek a v niektorých rokoch ju aj predstihol.

Mníšek sa stal dôležitou tridsiatkovou stanicou smerom do Poľska. Bol tu majer a hostinec pre pocestných. Význam obce spočíval v minulosti najmä v tom, že tadiaľto viedla dôležitá dopravná tepna, tzv. Jantárová cesta, ktorá spájala vtedajšie Uhorsko s Poľskom a viedla až na Balkán. Hlavná trasa tejto cesty viedla cez Levoču, Jakubany, Starú Ľubovňu, Mníšek z Balkánu do Poľska.

V 19. storočí bola v obci postavená vysoká pec na tavbu železnej rudy, dovážanej z obce Jakubany, ktorú postavil majiteľ Karol Hayssl - podnikateľ, uznávaný hutnícky odborník cudzieho pôvodu, ktorý prenajímal viacero železiarni na Slovensku. Vysoká pec začala svoju prevádzku dňa 21. júla 1856. Dôvodom výstavby bol dostatok dreva v okolí. Majiteľ tento podnik prevádzkoval až do roku 1867, kedy prevádzka železiarne skončila. Jej činnosť nahradila malá skláreň, neskôr garbiareň do roku 1875 a gátrová píla.

Na prelome 19. a 20. storočia boli už Káče, Krendžeľovka a Medzibrodie súčasťou Mníška. Pilhov si udržal samostatnosť až do roku 1960, kedy spolu s Pilhovčíkom splynul administratívne s Mníškom.

Rímskokatolícky kostol a fara boli postavené v obci koncom 80. rokov 18. storočia. Kostol je zasvätený kresťanskému sviatku povýšenia svätého kríža, ktorý sa slávi 14. septembra, kedy sa v tunajšej obci koná kresťanská slávnosť tzv."odpust". Kostol bol počas veľkej povodne v roku 1813 zničený. Súčasný kostol bol obnovený v roku 1872. V obci sa traduje a v staršej literatúre aj uvádza, že tu kedysi existoval kláštor, ktorý bol neskôr prestavaný na kaštieľ. Neexistujú však žiadne dôkazy na potvrdenie tejto verzie, existujúce ruiny pravdepodobne patrili starej tridsiatkovej stanici, čo s reminiscenciou na prítomnosť pustovníkov - mníchov mohlo viesť k interpretácií tejto budovy ako budovy kláštora.

Ani obec Mníšek nad Popradom nebola v minulosti výnimkou v sťahovaní obyvateľov. Najväčšie vysťahovalectvo bolo po roku 1960, t. j. po zrušení okresu Stará Ľubovňa, kedy bol aj uzatvorený hraničný priechod do Poľska. Vytvoril sa okres Poprad, čo obyvateľom obce veľmi zťažilo každodenný život vzhľadom na pomerne veľkú vzdialenosť do okresného mesta (70 km), čo spôsobilo rapídne zníženie životnej úrovne obyvateľstva. Po obnovení okresu Stará Ľubovňa v roku 1968 bol hraničný priechod do Poľska znovu otvorený.

Obec Mníšek nad Popradom až do roku 2007 mala významné postavenie s prihliadnutím na existujúci hraničný priechod do Poľska, ktorý bol obnovený v roku 1971, predovšetkým pre osobné cestné motorové vozidlá.

Kače je veľká časť Mníška.

• Oficiálna stránka
• Mapa polohy obce
• E-obce.sk