Meliatsko-halstattský oceán

Meliatsko-halstattský oceán niekedy tiež označovaný ako Meliatsky oceán bol úzky bazén, tvorený oceánskym typom kôry, ktorý existoval medzi laurázijským kontinentálnym okrajom a blokom Tisy[1]. Rifting oceánu začal v pelsóne, v strednom triase. Oceán existoval do strednej až mladšej jury, 175 - 150 Ma, zrejme do konca oxfordu)[2], pravdepodobne fungoval ako zaoblúková panva. Bol subprovinciou Tethýdy, ktorá do karpatskej oblasti zasahovala z východu. Niektorí autori predpokladajú, že bol súčasťou oceánu Neotethys a nebol samostatným oceánskym bazénom[3]. V období riftingu bol oceán široký až 600 km. Uzavretie oceánu, bolo jedným z prvých prejavov alpínskeho vrásnenia v oblasti Karpát a malo významný vplyv na ich ďalšie formovanie.

Geológia Západných Karpát
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky a rozhrania rôzneho rádu
Oravikum • Váhikum • Peripieninský lineament • Tatrikum • Subtatranské príkrovy • Čertovická línia • Fatrikum • Veporikum • Lubenícko-margecianska línia • Gemerikum • Hronikum • Rožňavská línia • Silicikum • Meliatikum • Turnaikum • Bükkikum • Transdanubikum • Zemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Názov Meliatsky oceán bol odvodený z pomenovania obce Meliata v rožňavskom okrese, kde boli objavené metamorfované permské až triasové horniny pôvodne zadelené do gemerika, ktoré v neskoršom období geológovia vyčlenili ako samostatnú jednotku meliatikum. Význam oblasti objavili a ako prví popísali vo viacerých prácach medzi rokmi 1973 a 1985 geológovia Heinz Kozur a Rudolf Mock, najprv v mezozoických jednotkách Vnútorných Západných Karpát a neskôr aj v juvavických príkrovoch Nördliche Kalkalpen[4].

V súčasnosti sú za pozostatky meliatsko-halstattského oceánu, ktorý existoval od stredného triasu (anis) po strednú až vrchnú juru považované najmä horniny subdukčnej melanže meliatika. Tvorí ju predovšetkým meliatska a jaklovská jednotka so slabo alebo vôbec nemetamorfovanými fragmetami ofiolitov a olistostrómy hlbokovodných rádiolaritov. Súčasťou svahov okolitých kontinentov zvažujúcich sa do oceánu bolo i turnaikum a silicikum. Diskutabilná je však ich pozícia rovnako ako vysokým tlakom metamorfovaných hornín (modré bridlice) v príkrove Bôrky. Umiestnenie sutúry po jeho uzavretí, je diskutabilné najmä preto, že bola rozčlenená a pozmenená mladšími treťohornými pohybmi. Niektorí považujú za sutúru rožňavský zlom. Lubenícko-margecianska línia (resp. tzv. folkmárska sutúra[5]) bola považovaná za sutúru po severnej vetve Meliatského oceánu. Pre takéto tvrdenie však neexistujú žiadne štrukúrne dôkazy. Iní kladú sutúru po meliatiku južne od pohoria Bükk. Nie je však vylúčené, že by veky oceánskej kôry v oblasti Spišsko-gemerského rudohoria a pohoria Bükk boli odlišné, čo by znamenalo, že tieto dva celky nemožno spájať do jednej tektonickej jednotky.