Luftstreitkräfte

Luftstreitkräfte (doslova: Vzdušné sily), do októbra 1916 pod názvom Fliegertruppen des deutschen Kaiserreiches (doslova: Letecké zbory Nemeckého cisárstva), boli leteckou zložkou nemeckej armády (nem. Deutsches Heer) v rokoch 1910 až 1919. V krátkom období od 19. januára 1919 do 6. marca toho istého roku Luftstreitkräfte podliehali Friedensheeru (doslova: Mierovej obrane) a následne Reichswehru (doslova: Ríšskej obrane) do 8. mája 1920, kedy boli zvyšné jednotky Luftstreitkräfte rozpustené.

Toto je článok o leteckej zložke armády zaniknutého Nemeckého cisárstva. O vzdušných silách armády zaniknutej Nemeckej demokratickej republiky pozri Luftstreitkräfte der Nationalen Volksarmee.

Luftstreitkräfte
Nemecký letecký výsostný znak z obdobia rokov 1914 – 1915 Nemecký letecký výsostný znak z obdobia rokov 1914 – 1915
Krajina	Nemecké cisárstvo (1910 – 1918) Weimarská republika (1918 – 1920)
Existencia	1910 – 1920
Vznik	1. máj 1910
Zánik	8. máj 1920
Typ	vzdušné sily
Funkcia	vzdušný boj
Veľkosť	2 709 lietadiel v prednej línii 56 vzducholodí 186 balónových oddielov ~4 500 pilotov (v roku 1918)
Velitelia	Hermann von der Lieth-Thomsen Ernst von Hoeppner
Nadradené jednotky	Deutsches Heer
Účasť
Vojny	prvá svetová vojna
Insígnie
Znak	1914 – 1915 1916 – marec 1918 marec/apríl 1918 – 1919

Táto armádna zložka vznikla ešte pred prvou svetovou vojnou, skôr než boli zostrojené prvé skutočné vojenské lietadlá ako ich poznáme zo vzdušných bojov Veľkej vojny. Prvé úlohy smerovali na prieskumné činnosti a v zameriavaní delostrelectva pomocou balónov a vzducholodí. Balóny sa s veľkým úspechom používali už počas prusko-francúzskej vojny v rokoch 1870 – 1871 a v niektorých prípadoch dokonca aj oveľa skôr už od napoleonských vojen. Luftstreitkräfte neboli prvou armádnou zložkou tohto určenia na svete – francúzske vzdušné sily (Armée de l'air) boli založené v roku 1909 a britský Kráľovský letecký zbor (Royal Flying Corps) až v apríli 1912.

Počas prvej svetovej vojny používali nemecké vzdušné sily široké spektrum typov lietadiel, počnúc stíhačkami výrobcov Albatros a Fokker, prieskumné lietadlá Aviatik a DFW, bombardéry Gotha či Zeppelin-Staaken. Na bombardovanie vojenských a civilných cieľov vo Francúzsku, Belgicku a vo Veľkej Británii slúžili aj obrie zeppelíny. Objednávky lietadiel pre Luftstreitkräfte a špecifikácie požiadaviek na ich vlastnosti určoval úrad Idflieg, ktorý už v roku 1913 vydal predpis pre značenie vojenských lietadiel.

Najviac pozornosti na seba pútali úspešní stíhací piloti akými boli letecké esá Manfred von Richthofen (Červený barón), Ernst Udet, Hermann Göring, Oswald Boelcke (považovaný za majstra manévrových vzdušných súbojov), Max Immelmann (prvý pilot, ktorý dostal vyznamenanie Pour le Mérite, najvyššie nemecké vyznamenanie za statočnosť) a Werner Voss.

Všetky nemecké vojenské lietadlá niesli až do začiatku roku 1918 výsostné znaky v podobe železného kríža (Tatzenkreuz), ktorého podoba pochádza z templárskej tradície. Potom boli nahradené čiernym rovnoramenným gréckym krížom na bielom podklade nazvanom Balkenkreuz.

Na konci prvej svetovej vojny evidovali v jednotkách Luftstreitkräfte 2 709 lietadiel v prednej línii, 56 vzducholodí, 186 balónových oddielov a približne 4 500 pilotov. Po ukončení vojny porážkou Nemecka, boli 8. mája 1920 jednotky rozpustené v rámci plnenia Versaillskej zmluvy, ktorá žiadala úplné zničenie všetkej výzbroje nemeckého vojenského letectva.