Aviastroiteľnyj zavod Sokol

V roku 1929 prijal Soviet práce a obrany ZSSR rozhodnutie o vybudovaní leteckého závodu č. 21 v Nižnom Novogorode. Ten bol postavený v prostredí bažín a lesov na pustom mieste medzi riekami Levinka a jej prítokom Beriozovka. Toto miesto nebolo vybrané náhodne. Celý projekt bol totiž tajný a poloha v hustých lesoch umožňovala skryť objekty pred prípadnými cudzincami. V novinách o stavbe nebola ani zmienka a dokonca ani robotníci netušili, čo presne budujú. Projekt počítal s výrobou jednomiestneho stíhacieho lietadla Polikarpov I-3, bombardovacieho a prieskumného dvojplošníka Polikarpov R-5 a dopravného lietadla Kalinin K-5.

Stavba začala v máji 1930 a továreň oficiálne začala s výrobou 1. februára 1932, aj keď vtedy ešte neboli zďaleka všetky práce ukončené. Kvalita náhlivo vybudovaných objektov bola nízka, o čom svedčí pád strechy drevospracujúcej dielne už v roku 1934 (2 mŕtvi, 10 ranených). Ako továrenské letisko začalo byť využívané bývalé mestské letisko, ktoré bolo kvôli utajeniu premenované na Učebné letisko Osoaviachimu.

Prvým strojom vyrábaným v leteckom závode č. 21 bol stíhací dvojplošník Polikarpov I-5. Medzi rokmi 1932 – 1934 ich tu zhotovili 661 a k tomu ešte 20 dvojmiestnych cvičných verzií. V porovnaní s inými továrňami to nebolo príliš veľa. V roku 1933 tu vyrobili 312 lietadiel, čo predstavovalo iba necelých 8% všetkých lietadiel vyrobených v Sovietskom zväze. Kvalita výrobkov bola zároveň nízka kvôli nekvalitnému materiálu a nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily.

V roku 1934 bol závod nazvaný podľa sekretára Prezídia Centrálneho výkonného komitétu ZSSR Aveľa Safronoviča Jenukidzeho. Ten bol však o rok neskôr vylúčený zo strany a v roku 1937 popravený. Závod sa tak musel v zhone premenovať. V roku 1936 tak získal názov Gorkovský letecký závod č. 21 Ordžonikidzeho podľa Stalinovho blízkeho spolupracovníka Grigorija Konstantinoviča Ordžonikidzeho.

Bol to práve ľudový komisár pre ťažký priemysel Ordžonikidze, ktorý v roku 1934 nariadil spustiť tu výrobu stíhacieho jednoplošníku Polikarpov I-16. Prvé kusy sa podarilo skompletizovať ešte v tom istom roku. Testoval ich slávny skúšobný pilot Valerij Pavlovič Čkalov, ktorý tu pôsobil v rokoch 1934 – 1938 ako hlavný pilot.

V novembri 1940 bola pri závode zriadená konštrukčná kancelária OKB-21, na čele ktorej stál konštruktér Semion Alexejevič Lavočkin. Pod jeho vedením tu bolo zdokonalené a zavedené do výroby stíhacie lietadlo LaGG-3. Vyvinul tu tiež stíhačky Lavočkin La-5, La-5FN a La-7, ktoré tu boli vyrábané počas druhej svetovej vojny. V rokoch 1941 – 1945 dodal podnik na front celkovo 17 691 lietadiel, asi štvrtinu všetkých stíhacích lietadiel, ktoré vtedy vyrobili sovietske závody.

V októbri 1945 bol Lavočkin menovaný riaditeľom OKB-301 v Chimkách pri Moskve. Do čela OKB-21 bol menovaný jeho zástupca Semion Michajlovič Alexejev, ale o 3 roky neskôr bola Gorkovská konštrukčná kancelária zrušená.

V rokoch 1947 až 1951 tu vyrábali Lavočkin La-11 a medzi rokmi 1948 – 1949 prúdovú stíhačku La-15 (celkovo 189 kusov).

Prelomovým sa stal rok 1949, kedy závod nadviazal spoluprácu s konštrukčnou kanceláriou OKB-155 (dnes MiG). Na jej projekty sa továreň špecializuje dodnes.

Prvým MiGom vyrábaným v Gorkom bolo stíhacie lietadlo MiG-15bis (1 784 kusov) a jeho prieskumný variant MiG-15Rbis (364 kusov), ktoré sa tu vyrábali v rokoch 1949 – 1952. Nasledoval MiG-17 (do r. 1954) a MiG-19 (1955 – 1957). Od roku 1959 tu vyrábali nadzvukové stíhacie lietadlo MiG-21. Neskôr nasledovali MiG-25 (1969 – 1985), MiG-31 (od r. 1979) a MiG-29UB (od r. 1984).

• modernizácia a oprava lietadiel MiG-31 a MiG-29UB pre Vojenské vzdušné sily Ruskej federácie
• výroba hlavných zariadení pre palubné viacúčelové stíhacie lietadlo MiG-29K/KUB a viacúčelové stíhacie lietadlo MiG-29M/M2 pre domácich aj zahraničných zákazníkov
• modernizácia MiG-29UB pre zahraničných zákazníkov
• generálne opravy lietadiel