Valerij Pavlovič Čkalov

Narodil sa 2. februára 1904 v dedine Vasilievo v Nižnonovgorodskej gubernii (dnes Čkalovsk v Nižnonovgorodskej oblasti) ako syn lodného robotníka. Od roku 1919 dobrovoľne slúžil v Červenej armáde a ako robotník sa podieľal na výrobe vojenských lietadiel v Nižnom Novgorode. Valerij Čkalov sa však chcel stať pilotom, a tak sa v rokoch 1921 – 1923 venoval štúdiu, najprv teoretickému v Jegorievsku, následne praktickému výcviku v leteckej škole v Borisoglebsku. Techniku vyššej pilotáže cvičil v Moskve a po ukončení výcviku bol zaradený ako pilot do frontovej stíhacej jednotky. Tu sa preslávil ako vynikajúci pilot vykonávajúci akrobatické prvky v malej výške. Jeho lety boli plné akrobatických „figúr“ vykonávaných medzi budovami, stromami a pod mostnými oblúkmi. Jedna z týchto ukážok vykonávaná medzi stĺpmi elektrického vedenia skončila zničením lietadla a Čkalov bol prepustený z armády.

Po prepustení z armády sa na istý čas stal inštruktorom v leningradskom aeroklube. V roku 1930 začal lietať vo Vojenskom leteckom inštitúte, kde testoval rôzne typy lietadiel. Tu vypracoval nové akrobatické prvky (plochá vývrtka a pomalý výkrut) a zahrnul ich do vyššej pilotáže. So svojimi strojmi bol skutočne zžitý a ovládal ich dokonalo, takže sa mu nejeden raz podarilo šťastne vyviaznuť z ťažkej situácie. Na vlastnú žiadosť bol preložený do leteckej továrne, kde sa túžil podieľať na výrobe stále dokonalejších lietadiel. Mal k tomu dobrú príležitosť, pretože sa stal vedúcim skupiny skúšobných pilotov. V období medzi svetovými vojnami začal veľmi dynamický vývoj v konštrukcii lietadiel. Stále dokonalejšie a výkonnejšie lietadlá umožňovali uskutočňovať čím ďalej tým viac odvážnejšie pokusy. Boli vytvorené nové rýchlostné a vzdialenostné rekordy. Po vytvorení vzdialenostného rekordu počas letu nad územím Sovietskeho zväzu začali prípravy pre dosiahnutie podobného úspechu v otvorenom vzdušnom priestore mimo sovietske teritórium. Tím Valerija Čkalova bol poverený uskutočnením tohto pokusu. Pred vykonaním pokusu naostro sa tím rozhodol pre cvičný let smerom na východ.

Čkalov a Beľakov počas stretnutia so Stalinom, 10. august 1936

Lietadlo ANT-25 počas letu

Čkalovova posádka v Bielom dome, 28. jún 1937. Zľava doprava: druhý pilot Georgij Bajdukov, pilot Valerij Čkalov, sovietsky veľvyslanec Alexandr Trojanovskij a navigátor Alexandr Beľakov

V dňoch 20. až 22. júla 1936 tak bol uskutočnený 9 374 kilometrov dlhý let s lietadlom Tupolev ANT-25. Pilot Valerij Čkalov, druhý pilot Georgij Bajdukov a navigátor Alexandr Beľakov vzlietli z Moskvy a zamierili na sever. Potom, čo dosiahli Barentsovo more, zmenili kurz smerom na Kamčatku. Po 56 hodinách a 20 minútach letu pristáli na ostrove Udd v Ochotskom mori. Počas letu musela posádka prekonať množstvo prekážok. Neďaleko súostrovia Severná zem lietadlo vlietlo do polárnej cyklóny, v ktorej prevládala oblačnosť tvorená cirokumulmi. Viac než 5 hodín letel ANT-25 naslepo vo výške 4 000 metrov v boji s frontálnym vetrom a námrazou. Nad Ochotským morom, smerom na Nikolajevsk, musela posádka čeliť hustej hmle a súvislej vrstve oblačnosti s námrazou súvisiacou s rozsiahlymi oblasťami južných tlakových níží. Za uskutočnenie diaľkového letu bez medzipristátia bola posádka zahrnutá poctami a vyznamenaniami, vrátane vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu. Po tomto lete prešlo lietadlo ANT-25 niekoľkými intenzívnymi prehliadkami. Bolo vylepšené vybavenie a odstránené poruchy. V pláne bol diaľkový let bez medzipristátia po trase Moskva – Severný pól – Severná Amerika.

Valerij Čkalov (vľavo) s Andrejom Tupolevom (vpravo), 1936

Posádka vzlietla 18. júna 1937 z moskovského letiska Ščiolkovo. Maximálnym množstvom paliva naplnený stroj mal počas vzletu drobné problémy a na svojej maximálnej vzletovej hmotnosti celkom pomaly naberal výšku, ale nakoniec úspešne zamieril na sever. Problémy prišli po dvoch hodinách letu, keď členovia posádky spozorovali únik paliva zo systému. Našťastie sa však ukázalo, že tento únik nebol spôsobený poškodením palivových nádrží, ale ich preplnením pri pozemných prípravách. Ďalšou prekážkou, ale nie moc vážnou, bolo namŕzanie lietadla. Čkalovovi sa vo výške 2 500 metrov podarilo pomaly a s ťažkosťami preletieť cez hornú vrstvu oblačnosti. Nad Barentsovým morom však ďalší pás oblačnosti prinútil posádku stúpať ešte vyššie. Obloha bola čistá až v 4 100 metroch. Pomaly sa končila dlhá a únavná noc, a tak si letci mohli ešte len teraz vychutnávať let. Dňa 19. júna o 4. hodine popoludní preleteli Severný pól. Následne zamierili na juh a opäť vlietli do mrakov. A opäť museli, aby sa vyhli námraze, hľadať cestu von. Po 45 hodinách letu spozorovali kanadské pobrežie. Let bol čím ďalej tým viac náročnejší. Potom, čo preleteli rieku Mackenzie vlietli do intenzívnej frontálnej búrkovej oblačnosti. Posádka bola donútená zmeniť smer letu. Preleteli Skalnaté vrchy a pokúsili sa dosiahnuť pobrežie Tichého oceánu. Vo výške 6 000 metrov museli bojovať o svoje životy, pretože sa objavila porucha na palivovom vedení. Keď sa opäť dostali pod vrstvu mrakov, zistili, že sú nad morom a museli sa otočiť späť. Nakoniec po 63 hodinách a 17 minútach letu pristáli na premočenom letisku vo Vancouveri (v štáte Washington) v Spojených štátoch. Celková vzdialenosť od miesta vzletu bola 8 532 km.

Vzhľadom na nepriaznivé okolnosti, ktoré museli počas náročného letu prekonať, získali Čkalov a jeho posádka obrovské uznanie. Všetko bolo pochopiteľne použité sovietskymi orgánmi pre propagandistické účely. Čkalov sa po návrate domov opäť vrátil k lietaniu na stíhacích lietadlách. Dňa 12. februára 1938 bol menovaný brigádnym generálom. Tejto hodnosti si však dlho neužil.

Valerij Čkalov zahynul 15. decembra 1938 pri testovaní prototypu lietadla Polikarpov I-180, ktorému zlyhal motor. Letecký konštruktér Nikolaj Polikarpov a jeho spolupracovníci boli na základe tejto udalosti obvinení.

Jeho rodná dedina Vasilievo v súčasnosti nesie názov Čkalovsk. V rokoch 1938 až 1957 nieslo jeho meno aj mesto Orenburg, ktoré malo názov Čkalov. Po slávnom letcovi boli pomenované aj ulice v Moskve, Nižnom Novgorode a v ďalších mestách. V meste Vancouver v štáte Washington existuje od 70. rokov ulica s názvom Chkalov Drive. Takisto aj v Košiciach v mestskej časti Barca, v Piešťanoch a v pražských Dejviciach sa nachádzajú ulice nesúce Čkalovovo meno.

Po Valerijovi Čkalovovi boli pomenované aj stanice metra v Moskve, Nižnom Novgorode a v Petrohrade.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Valerij Pavlovič Čkalov

• Jerzy Gotowała, Andrzej Przedpełski – 100 osobností světového letectví ISBN 80-7234-426-9 (str. 44, 45)
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Valerij Čkalov na českej Wikipédii.

Portál letectvo Ruský portál