Krajinomaľba
Krajinomaľba (iné názvy: krajinárstvo, krajinkárstvo, krajinárske maliarstvo) je druh maliarstva, v ktorom je na obraze zachytená najmä krajina, t.j. príroda, jej konkrétny výsek či zoskupenie. Obraz, ktorý takýmto maliarstvom vzniká, sa volá krajina, krajinka, krajinomaľba alebo zriedkavo pejsáž. Tvorbou takýchto obrazov sa zaoberá maliar špecialista - tzv. krajinár alebo krajinkár.[1][2][3][4]
Vznik, vývoj a predstavitelia krajinomaľby
Pravek a starovek
Maľba krajiny nebola dlho predmetom akéhokoľvek záujmu tvorcov. V pravekom umení (a až do dnešných čias v dielach domorodých výtvarníkov) nehrá zobrazenie krajiny žiaden význam. Všetka pozornosť sa sústreďuje na zobrazenie človeka, prípadne zvieraťa. Až v neskôr, v období staroveku, je na maľbách a reliéfoch zobrazovaná tiež krajina do ktorej je výjav zasadený. Spočiatku bolo zobrazované len najnutnejšie okolie (terén, strom, budova); takéto zobrazenia krajiny sa nazývajú krajinný rámec. Neskôr však postupne dochádzalo k tomu, že bol na pozadí určitého výjavu zobrazený veľký úsek krajiny alebo táto krajina dokonca celému vyobrazeniu dominuje. To je vidieť napríklad na niektorých maľbách z egyptských pohrebísk alebo v dochovaných nástenných maľbách v Herculaneu a v Pompejách.
Stredovek a renesancia
V stredovekom maliarstve nebola krajina na obraz]ch opäť zachytená väčšinou vôbec, alebo bol zobrazený len najnutnejší krajinný rámec. V období neskorej gotiky však začalo dochádzať k veľmi intenzívnemu záujmu o zobrazenie krajiny, najmä v holandskom maliarstve (napr. Rogier van der Weyden, Jan van Eyck, Hieronymus Bosch či Albrecht Altdorfer). O vyslovenej krajinomaľbe však je možné hovoriť skôr až v renesančnom umení. Dobrými príkladmi sú napríklad diela Pietera Bruegela staršieho či Hendricka Avercampa. U týchto maliarov ide však stále ešte o zobrazenie námetov na pozadí krajiny. Ich krajiny taktiež nie sú obrazom skutočnej krajiny, ale ide o krajiny idealizované.
Barok
Maľba krajiny v pravom slova zmysle vznikla až v 17. storočí. Za jedného z jej zakladateľov sa považuje Esaias van de Velde, ale patria medzi nich aj známy holandskí krajinkári Jan van Goyen, Salomon van Ruysdael, Hercules Seghers, Jacob van Ruisdael a Meindert Hobbema. Títo maliari sa usilovali o realistické zobrazenie krajina|krajiny, chceli ju namaľovať takú, aká skutočne bola. Slávu Holandsko|holandských krajinkárov 17. storočie|17. storočia však neskôr zatienili francúzsko|francúzski barokoví klasicisti (napr. Nicolas Poussin a Claude Lorrain), ktorí sa vrátili späť k antizujúcemu zobrazeniu krajiny.
Maľbou mestskej krajiny Benátok sa v 18. storočí zaoberal a preslávil Giovanni Antonio Canal zvaný Canaletto, ale medzi významných maliarov tohoto štýlu patril aj napríklad český maliar Norbert Grund. K návratu k realistickému zobrazeniu krajiny výrazným spôsobom prispel John Constable; známe sú napríklad jeho štúdie oblakov a vĺn.
19. a 20. storočie
V 19. storočí prekvapili svojimi atmosférickými krajinami taktiež v Británii pôsobiaci William Turner a v Nemecku (a Čechách) pôsobiaci významný romantický maliar Caspar David Friedrich. Zmieniť sa môžeme tiež o Čechovi Karlovi Postlovi a Francúzovi Camille Corotovi. Pripomenúť treba aj Čechov Antonína Chittussiho, Juliusa Mařáka, jeho žiakov Antonína Slavíčka a Františka Kavána. Zo svetových impresionistov pripomeňme napríklad jedného z najväčších maliarov tohto obdobia, Francúza Clauda Moneta. V krajinomaľbe 19. storočia možno opakovane sledovať záujem o bezprostredné vystihnutie krajiny, ktoré je vyjadrené tiež tým, že maliari začínajú maľovať bezprostredne v krajine alebo v plenéri.
V umení 20. storočia záujem o krajinomaľbu mierne upadol. Napriek tomu aj tu sú vyslovení krajinkári, napríklad v Čechách Václav Špála alebo Jaroslav Černý. Krajine sa intenzívne venoval na sklonku života tiež Emil Filla.
V mimoeurópskom umení krajinomaľba vznikala predovšetkým v čínskom umení, ktoré má hlbokú a nesmierne významnú tradíciu maľby krajiny.
Dôvody vzniku a tvorby krajinomaľby
Krajina je sama o sebe skôr určitým rámcom než samotnou vecou. Jej vnímanie a vystihnutie vyžaduje popri pozorovacom talente ešte určitú mieru abstraktného myslenia. Krajinomaľba je určitým „umeleckým luxusom“ – nadstavbou, pretože umenie vždy vystihuje hlavne samotný dej, teda väčšinou ľudské postavy a ich konanie. Tak je tomu v primitívnom umení a aj v stredoveku. Zaujímavé je to, že sa krajinomaľba zrodila práve v Holandsku, zatiaľ čo v Taliansku, ktoré predovšetkým v renesancii a baroku výrazne určovalo celoeurópske výtvarné trendy, o krajinomaľbu veľký záujem nikdy nebol.
Dôvodov tohto javu je viac: jedným z nich je nedramatičnosť a v podstate nezaujímavosť skutočnej holandskej krajiny a preto sa tu uplatňovala silná potreba sprostredkovať krásnu, ideálnu krajinu pomocou obrazov. Naproti tomu nezanedbateľná časť Talianska má veľmi dramatickú krajinu, často tvorenú skalnatými útesmi, pohoriami či vyvýšeninami sopečného pôvodu, takže tu nebola potreba sprostredkovanej krásnej a ideálnej krajiny tak silná. Ďalším dôvodom je tiež silný vplyv kalvínskej reformácie v Holandsku. Kalvinizmus totiž striktne zakazoval tvoriť náboženské obrazy, čo však vždy bolo hlavnou úlohou výtvarného umenia. Z podobných dôvodov v Holandsku prakticky v tej istej dobe vznikol tiež ďalší odbor maliarskej činnosti, a to maľba zátiší.
Nárast záujmu o krajinomaľbu v 18. a 19. storočí však súvisí tiež s odklopením od tém náboženskej maľby, tentokrát však nie preto, že by náboženská maľba bola zakazovaná, ale aj s narastajúcou racionalizáciou pohľadov a výkladov sveta, ktoré prinieslo osvietenstvo.
Naopak ústup od krajinomaľby v 20. storočí súvisí s rozvojom fotografie. Vo svojich fotografiách sa mnohí fotografovia venovali a venujú práve téme krajiny, čím vlastne priamo nadväzujú na svojich maliarskych predchodcov.
Referencie
- krajinomaľba in: Encyklopédia Slovenska
- krajinomaľba in: Pyramída - encyklopedický časopis moderného človeka, č. 69
- krajinár, krajina, krajinomaľba in:
- Slovenská reč 55, 1990, č. 1, str. 37
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Krajinomalba na českej Wikipédii.