Emil Filla

Emil Filla sa narodil v rodine železničného úradníka, detstvo prežil v Brne, kde absolvoval obchodnú školu a pracoval ako úradník v poisťovni. Práca úradníka ho však vôbec nenapĺňala, preto po niekoľkých mesiacoch odišiel do Prahy.

Od roku 1903 študoval v Prahe na Akadémii výtvarných umení. Školu však zanechal po troch rokoch kvôli konvenčným metódam a vyučovacej náplni a spolu s niekoľkými svojimi spolužiakmi sa rozhodol sám hľadať novú cestu. V prvom období jeho tvorby ho výrazne ovplyvnila predovšetkým tvorba maliara Edvarda Muncha, ktorý mal v roku 1905 v Prahe výstavu. Stal sa členom skupiny Osma, s ktorou vystavoval v rokoch 1907 a 1908. Z tohto obdobia pochádza jeho expresionistické dielo (Čtenář Dostojevského, 1907; Hráči šachů, 1908; Červené eso, 1908).

V roku 1909 vstúpil do Spolku výtvarných umelcov Mánes, v ktorom bol nepretržite členom – s prestávkou pôsobenia v Skupine výtvarných umelcov (1911–1914) – až do svojej smrti.

V roku 1910 sa v jeho tvorbe po prvý raz začali objavovať prvky kubizmu, najprv ako kuboexpresionizmus (Podzim, 1910; Salome, 1911; Utěšitel, 1911; Dvě ženy, 1912; Koupání 1912), ktorý bol okrem iného ovplyvnený dielom rano barokového maliara el Greca, postupne sa však v jeho diele stále silnejšie objavovali aj diela vyslovene kubistické, silno ovplyvnené kubistickým dielom Pabla Picassa a Georgesa Braqua. V tom čase Filla maľoval predovšetkým zátišia (Zátiší s koflíkem a lahví, 1913; Zátiší s podnosem, 1914; Zátiší se sklenicí, 1914). Zaoberal sa však aj sochárskou tvorbou (Hlava, 1913), figurálnou maľbou (Kuřák, 1913; Čtenář, 1913; Žena, 1914) a v zátišiach sa objavovali aj prvky koláže (Zátiší s tabákem, 1914), pretože do svojich zátiší vlepoval časti novinového textu, etikety a podobne.

V roku 1913 sa Filla oženil s dcérou profesora filozofie na pražskej univerzite Hanou Krejčí, ktorá bola jeho celoživotnou ideálnou partnerkou. Tesne pred prvou svetovou vojnou odišiel do Paríža, ale po jej vypuknutí musel dramaticky utiecť do Holandska. Okrem intenzívnej maliarskej tvorby (Zátiší se slanečkem, 1915; Čtenářka, 1915; Muž v klobouku, 1916; Zlaté rybičky u okna, 1916; Holandské zátiší, 1917) sa v tomto holandskom období sústredil aj na prácu v českom odboji, v takzvanej Českej Mafii.

Po vojne pôsobil na veľvyslanectve v Holandsku. Potom sa však vrátil do Československa a pracoval na Ministerstve zahraničia. Podobne ako pred takmer dvadsiatimi rokmi tejto práce po niekoľkých mesiacoch zanechal a znova sa intenzívne vrhol do maľovania. V tom čase boli stredobodom jeho maliarskeho záujmu ďalej predovšetkým zátišia (Zátiší na stole, 1920; Zátiší, 1922; Zátiší s notami, 1923; Zátiší s rakem, 1927; Zátiší s lahví sklenicí a lulkou, 1929; Zátiší s loutnou, džbánem a ovocem, 1929; Zátiší s kytarou, 1929), avšak na rozdiel od Holandského obdobia v nich už dominovala farba.

V tridsiatych rokoch sa potom v jeho tvorbe objavila téma ženy (Dívka s mandolínou, 1929; Stojaca ženská postava, 1930; Hlava dívky, 1930; Žena s býčí hlavou, 1930; Hlava, 1934; Žena se psem, 1936; Tři ženy, 1937). Vzrastajúce nebezpečenstvo fašizmu v druhej polovici 30. rokov viedlo k potrebe varovať pred ním. Filla sa preto aktívne zúčastňoval na akciách, ktoré varovali pred nacizmom. Pochopiteľne na toto nebezpečenstvo reagoval aj umelecky. Vytváral cyklus Heraklových zápasov, cyklus českých a slovenských ľudových piesní (Bude vojna, bude, Člověk a smrt, Válka, 1939), a predovšetkým cyklus Boje a zápasy, v ktorých spolu zápasia zvieratá (Tropická noc, Kůň napadený lvem, Bílá noc, 1938). V tom čase znova vytváral aj drobné sochárske diela.

Hneď v prvý deň 2. svetovej vojny (napadnutie Poľska) ho spolu s ďalšími, okrem iného s Josefom Čapkom nacisti zatkli a uväznili v koncentračnom tábore v Dachau a neskôr v Buchenwalde. V koncentračnom tábore nemaľoval, ale napísal tu celý rad teoretických textov a dokonca niekoľko básni. Na rozdiel od mnohých iných prežil a hneď v roku 1945 mal výstava v „Mánese“, na ktorej boli vystavené dovtedy nevystavované diela z rokov 1938–1939, všetky v podstate z okruhu Bojov a zápasov.

V roku 1945 ho vymenovali za profesora novo založenej Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe. Pretože však v Buchenwalde prekonal šesť infarktov a jeho zdravie bolo ťažko podlomené, trvalo ešte rok než sa pustil do akejkoľvek práce. V maľbách a grafikách nadviazal na predvojnové cykly. Intenzívne sa venoval maľbe zátiší. Trikrát sa vrátil k téme Buchenwaldu (Osvobození Buchenwaldu, 1947). Od roku 1947 až do smrti vytváral krajinomaľby Českého stredohoria (Slavětín u Peruce, 1949, Hazmburk u Stradonic, 1950; Od Brníkova, 1951; Hazmburk, 1951; Lounské kopce, 1951; Stradonice, 1952; Kamýk u Litoměřic, 1952; Chodžov, 1952). Tieto aktivity mu umožnil pobyt na zámku v Peruci, kde v roku 1946 dostal do užívania jedno krídlo zámku.

V krajoch Českého stredohoria Filla okrem iného reagoval na dielo holandského krajinára Jana van Goyena, o ktorom v tom čase napísal aj knihu. Zároveň mu tieto kraje zrejme boli aj istou formou akejsi terapie z vojnových hrôz. Od roku 1947 pracoval aj na svojom najvýznamnejšom povojnovom diele, cykle monumentálnych malieb na papieri (a hodvábe) na tému slovenskej zbojníckej piesne (Ovce moje ovce, 1951; Hej nebudem roľníkom, 1951; Zaleť sokol biely vták, 1950), v ktorých Filla umelecky vychádzal nielen z kubizmu, ale aj z ľudového umenia a dokonca aj z tradičnej čínskej tušovej maľby. Zároveň týmto dielom nadviazal na predvojnový cyklus na tému Erbenovej Kytice a cyklus ľudových piesní (Žaloval sa pták ptákovi; Bude vojna bude). Tieto práce mali byť v roku 1951 vystavené, ale keďže podľa vtedajších politických predstaviteľov boli obrazy "ohavné" a nezodpovedali vtedy striktne presadzovanému socialistickému realizmu, nakoniec sa výstava nerealizovala. Filla mal potom zákaz vystavovať čokoľvek okrem krajov Českého stredohoria. V tom čase bol aj zbavený možnosti pedagogicky pôsobiť na VŠUP.

Emil Filla sa venoval mnohotvárnej činnosti – bol predovšetkým maliar a grafik. Pôsobil však aj ako sochár, zberateľ, teoretik, redaktor, organizátor, diplomat. Jeho výrazná osobnosť formovala smerovanie kultúrneho diania už krátko pred prvou svetovou vojnou a hlavne v medzivojnovom období.

Často cestoval, predovšetkým pred prvou svetovou vojnou – po Francúzsku, Taliansku a Nemecku. Zmyslom týchto ciest bolo predovšetkým poznanie starého a vtedy súčasného výtvarného umenia.

Fillove teoretické texty vznikali predovšetkým pre časopis Volné směry, v ktorom bol redaktorom. Odrážali sa v nich problémy, ktoré Filla v tom čase riešil v maľbe a sú dobrým kľúčom k pochopeniu jeho maliarskeho diela. Zvláštnou kapitolou sú texty z Buchenwaldu, ktoré sú veľmi emotívne, avšak dnes slúžia skôr ako dobový doklad, než ako seriózny text o umení, filozofii, histórii a podobne. Filla jeden z nich charakterizoval takto: „Toto nie je kniha. Nie je to ani denník. Písal som to v Buchenwalde, aby som nezahynul“. Značná emotívnosť, nesystematičnosť a v podstate prístup zapáleného diletanta však nesú všetky Fillove texty a je preto nutné k nim tak aj pristupovať.

Emil Filla zomrel 6. októbra 1953 v Prahe. Je pochovaný na cintoríne v Prahe-Střešoviciach (ul. Cukrovarnická 15/131), spolu so svojou ženou, akademickou maliarkou Hanou Fillovou (25. september 1890 - † 10. marec 1958), rodenou Krejčovou, a švagrom, hudobným skladateľom Išom Krejčím (10. júl 1904 - † 6. marec 1968).

• Matějček, A.: Emil Filla, Praha 1938
• Berka, Č.: Grafické Dílo Emila Filly, Praha 1968
• Zemina, J.: Emil Filla, Praha 1970
• Berka, Č.: Emil Filla, Praha 1989
• Hlušička, J.: Emil Filla, Brno 2003