Konflikt v Severnom Írsku

V polovici 60-tych rokov sa začal nenásilná kampaň občianskych práv v Severnom Írsku. Tá zahŕňala skupiny ako Severoírske združenie pre občianske práva (NICRA), Kampaň pre sociálnu spravodlivosť (CSJ), Akčný výbor občanov Derry (DCAC) a Ľudová demokracia. Ich cieľmi bolo:

• Koniec diskriminácie v zamestnaní – ukázalo sa, že katolíci/nacionalisti mali menšiu pravdepodobnosť získať určité zamestnania, zvlášť vládne zamestnania
• Koniec diskriminácie v prideľovaní bývania – preukázalo sa že unionistami riadené mestské zastupiteľstvo uprednostňuje v prideľovaní bytov protestantov pred katolíkmi/nacionalistami
• jeden človek, jeden hlas – v Severom Írsku mohol voliť len ten kto vlastnil dom zatiaľ čo vo zvyšku Spojeného kráľovstva mohol voliť každý dospelý.
• Koniec manipulovania volieb – to znamenalo, že nacionalisti majú menšiu volebnú silu než unionisti aj tam kde nacionalistov bola väčšina.
• reforma polície (Kráľovskej ulsterskej polície, RUC) – v ktorej boli takmer všetci jej príslušníci protestanti a boli obviňovaní z náboženskej diskriminácie a policajnej brutality.
• zrušenie zákona o zvláštnych právomociach – toto umožnilo polícii hľadať bez povolenia, zatknúť a uväzniť ľudí bez obvinenia alebo súdu, zakázať akékoľvek zhromaždenia a pochody. tento zákon bol používaný takmer iba proti nacionalistom

Niektorí unionisti podozrievali hnutie za občianske práva že je iba frontom IRA ktorého konečným cieľom je zjednotiť Írsko. Hoci republikáni a niektorí členovia IRA pomáhali vytvoriť a riadiť hnutie, nekontrolovali ho ani nemali v ňom dominantné funkcie.

V marci a apríli 1966 írski nacionalisti, najmä republikáni poriadali sprievody v celom Írsku na oslavu 50. výročia Veľkonočného povstania. 8. marca 1966 skupina írskych republikánov dynamitom odpálila Nelsonov stĺp v Dubline. V tej dobe bola IRA slabá a nezaoberala sa ozbrojenými akciami, ale niektorí unionisti varovali, že bude opäť oživená aby začala kampaň proti Severnému Írsku. V apríli 1966 lojalisti pod vedením Iana Paisleyho vytvorili Ulsterský ústavný obranný výbor (UCDC). Vytvorila polovojenské krídlo s názvom Ulsterský protestantskí dobrovoľníci (UPV).

V rovnakej dobe lojalistická skupina Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF) sa objavili na Shankill Road v Belfaste. Bola vedená bývalým britským vojakom Gustym Spencom. Mnoho jej členov bolo tiež členmi UCDC a UPV. V apríli a máji 1966 útočili zápalnými bombami na katolícke domy, školy a firmy. Jedna z týchto bômb zabila staršiu protestantskú vdovu Matildu Gould. Dňa 21. mája vydala UVF vyhlásenie v ktorom vyhlasuje "vojnu" proti IRA a komukoľvek kto jej pomáha. Dňa 27. mája UVF smrteľne postrelila katolíckeho civilistu Johna Sculliona keď išiel domov. O mesiac neskôr zastrelili troch katolíkov po tom čo vyšli z baru. Krátko potom čo UVF bola zakázaná (postavená mimo zákon) vládou Severného Írska. V januári 1967 bolo sformované Severoírske združenie pre občianske práva (NICRA).

Dňa 20. júna 1968 občianskoprávny aktivisti protestovali v podrepe proti diskriminácii v dome v Caledone. Miestna rada pridelila dom slobodnému 19 ročnému protestantovi namiesto toho aby ho pridelila dvom veľkým katolíckym rodinám s deťmi. Dôstojníci RUC protestujúcich násilne z domu vyhnali. Nacionalistický člen parlamentu Austin Currie doniesol svoju sťažnosť na mestské zastupiteľstvo a do Stormontu, ale bolo mu povedané aby odišiel. Tento incident osviežil hnutie za občianske práva.

Dňa 24. augusta 1968 hnutie za občianske práva usporiadalo svoj prvý pochod za občianske práva z Coalislandu do Dungannonu. V priebehu nasledujúceho roka sa konalo mnoho ďalších pochodov. Lojalisti (najmä členovia UPV) napádali niektoré z týchto protestov a usporadúvali proti-demonštrácie v snahe zakázať pochody. Vzhľadom na nedostatok policajných reakcii na tieto útoky viedli nacionalisti RUC ako čisto protestantskú inštitúciu ktorá kryje lojalistov a umožňuje narastanie útokov. 5. októbra 1968 bol zakázaný pochod za občianske práva v Derry severoírskou vládou. Keď sa aktivisti vzopreli zákazu, RUC obklopila demonštrantov a začala ich biť bez rozdielu. Viac ako 100 ľudí bolo zranených z toho rada nacionalistických politikov. Tento incident bol natočený aj televíznym štábom a vysielal sa po celom svete. To spôsobilo pobúrenie medzi katolíkmi a nacionalistami čo vyvolalo dvojdňovú vzburu v Derry medzi nacionalistami a RUC.

Niekoľko dní nato sa v Belfaste sformovala študentská organizácia – Ľudová demokracia. Na konci novembra O'Neill sľúbil hnutiu za občianske práva nejaké úľavy ale nacionalisti ich viedli ako príliš malé a lojalisti zas ako príliš veľké. Dňa 1. januára 1969 Ľudová demokracia začala štvordňový pochod z Belfastu do Derry ktorý bol opakovane obťažovaný a napádaný lojalistami. Na Burntollet Bridge bol napadnutý asi 200 lojalistami vrátane policajtov mimo službu vyzbrojenými železnými tyčami, tehlami a rozbitými fľašami. Keď pochod došiel do Derry bol opäť napadnutý. Demonštranti tvrdia, že polícia neurobila nič aby ich ochránila a že niektorí dôstojníci dokonca pomáhali útočníkom. Tú noc začali dôstojníci RUC začali vyčíňať ako tajfún vo štvrti Bogside v Derry. Útočili na katolícke domy a útočili a ohrozovali obyvateľov. Obyvatelia potom uzavreli Bogside barikádami pred policajtami a vytvorili "Free Derry" ktorá sa na istý čas stala no-go zónou pre bezpečnostné zložky. V marci a apríli 1969 lojalisti útočili na vodné a elektrické inštalácie v Severnom Írsku a obviňovali z toho spiace bunky IRA a hnutie za občianske práva. Niektoré útoky nechali veľkú časť Belfstu bez vody a elektriny. Lojalisti dúfali, že tieto útoky donútia O´Neilla odstúpiť a ukončiť akékoľvek ústupky voči nacionalistom. Na tieto inštalácie bolo medzi 30. marcom a 26. aprílom uskutočnených šesť bombových útokov a britská armáda bola vyslaná chrániť tieto inštalácie. Unionistická podpora pre O´Neilla slabla a 28. apríla rezignoval na poste predsedu vlády.

Dňa 19. apríla došlo k stretu medzi demonštrantami NICRA a RUC a lojalistami v Bogside. RUC vošla do domu Samuela Devennyho (42), nezúčastneného katolíckeho civilistu a zúrivo ho zbili spolu s jeho dvoma dospievajúcimi dcérami a rodinným priateľom. Jedna z dcér bola zbitá do bezvedomia. Devenny dostal infarkt a zomrel 17. júla na následky zranení. Dňa 13. júla dôstojníci RUC zbili katolíckeho civilistu Francisa McCloskeyho (67) počas stretov v Dungiven. Zomrel nasledujúci deň na následky zranení.

Dňa 12. augusta lojalistická skupina Apprentice Boys pochodovala na okraji Bogside. Lojalisti a nacionalisti si začali medzi sebou vymieňať slovné vyjadrenia. Potom čo nacionalisti začali po nich hádzať kamene a zápalné bomby, RUC sa pokúsila zaútočiť na Bogside. RUC použila slzný plyn, obrnené vozidlá a vodné delá ale bola držaná v šachu stovkami nacionalistov. Pokračujúce boje sa stali známe ako Bitka o Bogside a trvala dva dni.

V reakcii na udalosti v Derry, nacionalisti usporiadovali protesty pri základniach RUC v Belfaste a inde. Niektoré z nich viedli k stretom s RUC a k útokom na základne RUC. V Belfaste lojalisti odpovedali tým, že napadli nacionalistické oblasti, zapaľovali domy a obchody. Udiali sa tam prestrelky medzi nacionalistami a RUC a lojalistami a nacionalistami. Skupina asi 30 členov IRA sa zapojila do bojov v Belfaste. RUC nasadila obrnené vozidlá Shorland s ťažkými guľometmi Browning. Shorland začalo dvakrát paľbu na panelové domy v nacionalistickej štvrti a zabili 9 ročného chlapca Patricka Rooneyho. RUC začala paľbu na výtržníkov v Armaghu, Dungannone a Coalislande.

Počas nepokojov, 13. augusta premiér Írska Jack Lynch predniesol v televízií odkaz. Odsúdil RUC a uviedol, že írska vláda už nemôže stáť bokom a vidieť nevinných ľudí zranených alebo ešte horšie. Vyzval na nasadenie mierových síl OSN a povedal, že v grófstve Donegal neďaleko Derry boli zriadené poľné nemocnice. Lych dodal, že írske znovuzjednotenie by bolo jediným trvalým riešením. Niektorí si túto reč vyložili ako hrozbu vojenského zásahu. Po nepokojoch Lynch nariadil írskej armáde plán na rýchlu humanitárnu pomoc pre Severné Írsko. Plán s názvom cvičenie Armageddon bol odmietnutý a zostal klasifikovaný po viac ako tri desaťročia.

Lojalistický prápor a grafity na budove v Shankill Road v Belfaste (1970)

14. – 15. augusta boli v Derry a Belfaste nasadení britskí vojaci aby obnovili poriadok, ale nesnažili sa vstúpiť do Bogside. 8 ľudí bolo zastrelených a viac ako 700 bolo zranených (z toho 133 postrelených) a viac ako 400 domov a podnikov bolo zničených (83 % vlastnili katolíci). Viac ako 1800 rodín muselo opustiť svoje domovy z toho 1505 katolíckych a 315 protestantských. Írska armáda zriadila utečenecké tábory v Írsku v blízkosti hraníc. Veľa, ale nie všetci nacionalisti najskôr privítali nasadenie britskej armády pretože nedôverovali RUC. Vzťahy sa však ochladili po tom ako sa ukázala armádna jednostrannosť.

Po nepokojoch bola zriadená Huntova komisia ktorá mala skúmať RUC. Tá zverejnila správu 12. októbra. Odporúčala aby RUC bola neozbrojená a aby B-Specials bola rozpustená.Tú noc lojalisti vyšli do ulíc aby protestovali proti tejto správe. Počas násilia v Shankill, členovia UVF zastrelili dôstojníka RUC Victora Arbuckleho. V októbri a decembri vykonali UVF rad malých bombových útokov v Írsku.

Roky 1970 až 1972 boli svedkami explózie politického násilia v Severnom Írsku. V roku 1972 zomrelo takmer 500 ľudí z ktorých bola niečo vyše polovica civilisti. Bol to najkrvavejší rok v celej histórii konfliktu.

Koncom roka 1971 bolo v Derry 29 barikád ktoré blokovali prístup k takzvanému "Free Derry". 16 z nich nebolo dokonca prejazdných ani tonovými obrnenými vozidlami britskej armády. Mnoho z nacionalistických/republikánskych no-go zón bolo riadených jednou z dvoch frakcii IRA. Existuje niekoľko dôvodov prečo násilie vyvrcholilo v týchto rokoch.

Unionisti tvrdia, že hlavným dôvodom bolo vytvorenie Dočasnej írskej republikánskej armády (Dočasná IRA) a Oficiálnej írskej republikánskej armády (Oficiálna IRA). Tieto dve frakcie vznikli po tom čo sa IRA rozdelila. Zatiaľ čo staršia IRA presadzovala nenásilnú občiansku kampaň, nová Dočasná IRA si stanovila viesť ozbrojený boj proti britskej vláde v Severnom Írsku. Dočasná IRA bola schopná vziať na seba úlohu obrancu katolíckej komunity skôr ako hľadať ekumenickú jednotu robotníckej triedy oboch komunít.

Nacionalisti poukázali na udalosti, ktoré vysvetľujú prudký nárast násilia v týchto rokoch. Jeden takýto incident bol aj Zákaz vychádzania vo Falls v júli 1970, kedy 3000 vojakov uvalilo zákaz vychádzania na nacionalistickú časť Belfastu Dolné Falls. Počas prestreliek medzi britskou armádou a Oficiálnou IRA v ktorých bolo vypálených viac ako 1500 nábojov, boli zabití štyria ľudia. Ďalším z nich bolo zavedenie internácii bez súdu v roku 1971 (medzi prvými 350 uväznenými nebol ani jeden protestant). Navyše kvôli zle organizovanej spravodajskej službe bolo internovaných len veľmi málo republikánskych aktivistov, ale niektorí internovaní sa zradikalizovali po týchto skúsenostiach. Tretia udalosť ktorá spôsobila zvýšenie náboru do IRA bola Krvavá nedeľa ktorá sa odohrala 30. januára 1972 kedy bolo britskou armádou zastrelených trinásť neozbrojených civilistov (štrnásta obeť zomrela na následky zranení o niekoľko mesiacov neskôr).

Dočasná IRA alebo "Provos" ako sa stali známi, sa snažili ukázať ako ochrancu nacionalistickej komunity. Oficiálna IRA začala svoju ozbrojenú kampaň ako odpoveď na pokračujúce násilie. Dočasná IRA začala svoju ofenzívnu kampaň v roku 1971 kedy Armádna rada IRA schválila útoky na britskú armádu.

V roku 1972 Dočasná IRA zabila približne 100 príslušníkov bezpečnostných síl, 500 zranila a vykonala približne 1300 bombových útokov na obchodné ciele ktoré považovala za "umelú ekonomiku". Bombová kampaň zabila mnoho civilistov najmä počas Krvavého piatku 21. júla 1972 kedy 22 bômb v centre Belfastu zabilo sedem civilistov a dvoch vojakov.

Počas rovnakého roku Oficiálna IRA zabila desiatky vojakov a niekoľko ďalších zranila, väčšinou počas prestreliek. Oficiálna IRA následne odvolala svoju kampaň v máji 1972.

Napriek dočasnému prímeriu v roku 1972 a aj rokovaniam s britskými úradníkmi, PIRA bola odhodlaná pokračovať vo svojej kampani až do dosiahnutia zjednoteného Írska. Vláda Spojeného kráľovstva v Londýne verila, že severoírska administratíva je neschopná udržať bezpečnostnú situáciu a snažila sa v Severnom Írsku prevziať kontrolu nad právom a poriadkom v Severnom Írsku. Vzhľadom na to, že to bolo neakceptovateľné pre vládu Severného Írska, britská vláda presadila stav legislatívnej núdze a zosadila unionistami riadený parlament a vládu v Stormonte a predstavila „priamu vládu“ z Londýna. Priama vláda bola zamýšľaná ako krátkodobé opatrenie. Strednodobá stratégia mala obnoviť samosprávu Severného Írska ktorá by bola akceptovateľná zo strany unionistov aj nacionalistov. Dohoda sa ukázala byť klamná a Problémy pokračovali aj v 70-tych a 80-tych rokoch a v 90-tych rokoch v kontexte politickej remízy. Existencia "no-go oblastí" v Belfaste a Derry bola výzva k autorite britskej vlády v Severnom Írsku a počas Operácie Motorman britská armáda zničila barikády a obnovila kontrolu nad oblasťami 31. júla 1972.

V júni 1973 po vydaní správy britskej vlády a po referende o statuse Severného Írska ktoré prebehlo v marci toho roku bol založený nový parlamentný orgán Severoírske zhromaždenie. Voľby sa konali 28. júna. V októbri 1973 tradičné nacionalistické a unionistické strany spolu s britskou a írskou vládou dojednali Sunningdaleskú dohodu ktorá bola určená na vytvorenie politického urovnania v rámci Severného Írska. Dohoda stanovila "zdieľanie moci"-vytvorenie výkonnej moci ktorá zahŕňala nacionalistov aj unionistov a vytvorenie Írskej rady – zloženej z ministrov Severného Írska a Írska ktorá by bola určená na podporu cezhraničnej spolupráce.

Sunningdaleská dohoda rozdelila unionistov, ktorá takisto oponovala aj IRA ktorej cieľom bolo koniec existencie Severného Írska ako súčasti Spojeného kráľovstva. Mnoho unionistov bolo proti zdieľaniu moci a argumentovali tým, že neje možné sa o moc deliť s tými (nacionalisti) ktorí sa snažia o zničenie štátu.

Nakoniec však Sunningdaleská dohoda bola zvrhnutá masovou akciou zo strany lojalistických polovojenských skupín (predovšetkým Ulsterským obranným združením ktoré malo vtedy 20 000 členov) a robotníkmi ktorí tvorili Ulsterskú robotnícku radu. Zorganizovali generálny štrajk ktorý výrazne obmedzil podnikanie v Severnom Írsku a odrezal základné služby ako vodu a elektrinu. Nacionalisti argumentujú, že britská vláda neurobila toho dosť na to aby prelomila štrajk a udržiavala Sunningdaleskú iniciatívu. Existujú dôkazy o tom, že štrajk bol podporovaný britskou tajnou službou MI5. Tvárou v tvár takejto opozícii pro-dohodový unionisti odstúpili z vlády a nový režim sa zrútil. Na tretí deň štrajku 17. mája 1974 dva UVF tímy z belfastskej a stredoulsterskej brigády odpálili tri neohlásené bomby v aute v strede Dublinu počas piatkovej večernej dopravnej špičky čo malo za následok 26 mŕtvych a 300 zranených. Deväť minút nato, štvrtá bomba explodovala v Monaghane a zabila ďalších sedem ľudí. Nikto nebol za tieto útoky odsúdený.

Britský premiér Harold Wilson sa tajne stretol s IRA v roku 1971. Počas stretnutia účastníci diskutovali o britskom odstúpení zo Severného Írska. Zlyhanie Sunningdaleskej dohody viedlo k vážnemu prerokovávaniu o nezávislosti v Londýne až do decembra 1975. Keby sa uskutočnilo odňatie Severného Írska, ktoré Wilson ale aj iní podporovali, región by sa stal samostatným domíniom Britského spoločenstva.

Britské rokovania s ilegálnou organizáciou rozhnevali írsku vládu. Nevedeli o ich postupoch ale báli sa, že by Briti upustili od Severného Írska. Írsky minister zahraničia Garret FitzGerald diskutoval v memorande v júni 1975 o možnostiach nezávislosti, znovurozdelenia ostrova a možnosti upadnutia Severného Írska do občianskej vojny a anarchie. Memorandum dávalo prednosť dohodnutiu nezávislosti ale došlo k záveru že Írska vláda môže urobiť len málo.

Írska vláda už nezabránila vypáleniu britskej ambasády v Dubline v roku 1972 členmi IRA. Verili, že nemohli zväčšiť svoju malú armádu v krajine o sile 12 500 vojakov v krajine. Ak by v Severnom Írsku vypukla občianska vojna, pretože by spôsobila mnoho mŕtvych a závažné dôsledky pre Írsko pretože verejnosť by požadovala zásah írskej armády na ochranu nacionalistov.

INLA začala pôsobiť v polovici 70-tych rokov

Merlyn Rees, minister pre Severné Írsko vyzdvihoval proskripcie proti UVF v apríli 1974. V decembri, jeden mesiac po bombovom útok v Birmingham pube pri ktorom bolo zabitých 21 ľudí, IRA vyhlásila prímerie. Napriek prímeriu pokračovalo náboženské zabíjanie ktoré vyeskalovalo v roku 1975 spolu s vnútornými rozbrojmi medzi súperiacimi polovojenskými skupinami. Toto urobilo z roku 1975 jeden z najkrvavejších rokov konfliktu.

Dňa 31. júla 1975 v Buskhill neďaleko Newry, populárna írska kabaretná skupina Miami Showband sa vracala domov do Dublinu po vystúpení v Banbridge, kedy bola prepadnutá ozbrojencami z UVF zo stredoulsterskej brigády. Mali oblečené uniformy britskej armády a zastavili ich na falošnom vojenskom cestnom kontrolnom bode na hlavnej ceste A1. Traja z členov kapely, dvaja katolíci a jeden protestant, boli zastrelení, zatiaľ čo dvaja členovia UVF boli zabití po tom čo bomba umiestnená do minibusu kapely predčasne explodovala. V januári nasledujúceho roku, 11 protestantských robotníkov bolo postrieľaných v Kingsmill v Južnom Armaghu po tom čo boli vyvedení z ich autobusu ozbrojeným republikánskym gangom, ktorý sám seba nazýval Juhoarmaghské republikánske akčné sily. Len jeden muž prežil útok napriek až osemnástim výstrelom do robotníkov. Tieto útoky boli údajne v odvete za lojalistické proti rodinám Reaveyomcom a O'Dowdomcom z predchádzajúcej noci.

Násilie pokračovalo po zvyšok 70-tych rokov. Britská vláda znovu zakázala UVF v októbri 1975. Keď prímerie Dočasnej IRA skončilo začiatkom roku 1976 a vrátila sa k násiliu, stratila sa nádej na rýchle odstúpenie Britov zo Severného Írska a namiesto toho vypracovali stratégiu známu ako "Dlhá vojna" (Long War) ktorá zahŕňala menej intenzívnu ale trvalejšiu násilnú kampaň ktorá by mohla pokračovať donekonečna. Prímerie Oficiálnej IRA z roku 1972 sa stalo trvalým a hnutie sa vyvinulo do Robotníckej strany Írska ktorá absolútne odmietala násilie. Ale odštiepená skupina z Oficiálnej IRA – Írska národná oslobodzovacia armáda pokračovala v násilnej kampani od roku 1974.

Koncom 70-tych rokov bola viditeľná vojnová únava v oboch komunitách. Jedným z prejavov toho bolo vznik skupiny známej ako Ľudia mieru ktorá získala Nobelovu cenu za mier v roku 1976. Ľudia mieru organizovali veľké demonštrácie na ukončenie polovojenského násilia. Ich kampaň stratila na sile ale po tom apelovali na nacionalistickú komunitu aby poskytovala informácie o IRA bezpečnostným silám.

Dekáda bola ukončená dvojitým útokom IRA proti Britom. Dňa 27. augusta 1979 Lord Mountbatten zatiaľ čo bol na dovolenke v Mullaghmore v grófstve Sligo, bol zabitý bombou ukrytou na palube jeho lode. Pri tomto útoku boli zabití aj traja ďalší ľudia. Ten istý deň bolo zabitých 18 britských vojakov (väčšina z výsadkového pluku) diaľkovo riadenou bombou vo Warrenpointe v grófstve Down.

Republikánska maľba na stene pripomínajúca hladovku v roku 1981

Ako sa britskej vláde nedarilo dosiahnuť politické urovnanie, pokúsili sa "normalizovať" Severné Írsko. Aspekty zahŕňali zrušenie internácii bez súdu a odstránenie politického statusu polovojenských väzňov. Od roku 1972 členovia polovojenských organizácii v bezportoných Diplockých súdoch aby sa predišlo zastrašovaniu poroty a preto malo byť s nimi zaobchádzané ako s obyčajnými zločincami. Odpor proti tejto politike medzi republikánskymi väzňami viedlo k tomu, že viac ako 500 z nich vo väznici Maze tzv. dekový (odmietanie nosenia väzenskej uniformy) a špinavý (odmietanie umývania sa) protest. Ich protesty prešli až do hladovky v rokoch 1980 a 1981 ktorá bola zameraná na obnovenie politického štatútu a ďalšie ústupky.

Juhoarmaghská brigáda IRA využívala od 70-tych rokov dedinu Crossmaglen ako svoju pevnosť. Okolité dediny Silverbridge, Cullyhanna, Culloville, Forkhill, Jonesborough a Creggan boli tiež pevnosti IRA. Vo februári 1978 bol v blízkosti Silverbridge zostrelený vrtuľník Gazelle britskej armády pričom zahynul podplukovník britskej armády Ian Corden-Lloyd.

V 90-tych rokoch prišla IRA s novým plánom na obmedzenie peších hliadok britskej armády v okolí Corssmaglenu. Vytvorili dva tímy ostreľovačov na útoky proti hliadkam britskej armády aj RUC. Ostreľovači zabili deväť ľudí (sedem vojakov a dvoch strážnikov RUC). Posledná obeť ostreľovača pred Veľkopiatkovou dohodou bol britský vojak Steven Restorick. V 80-tych rokoch IRA vyvinula útoky na helikoptéry v južnom Armaghu a inde ako napríklad zostrelenie vrtuľníku Gazelle ktorý letel cez hranicu grófstiev Tyrone a Monaghan. Tento incident si nevyžiadal žiadne fatálne následky.

Ďalšia udalosť týkajúca sa britských vrtuľníkov v južnom Armaghu bola bitka o Newry Road v septembri 1993. Dva ďalšie vrtuľníky Lynx a Puma boli zostrelené paľbou z improvizovaných mínometov v roku 1994. Počas tohto obdobia IRA zriadila kontrolné stanovištia v južnom Armaghu a prevádzkovala ich bez povšimnutia bezpečnostných síl.

Po dlhšej dobe politických manévrov lojalistické aj republikánske skupiny v roku 1994 vyhlásili prímerie.

Rok ktorý viedol k prímeriu bol mimoriadne napätí a odohrali sa v ňom incidenty označené za zverstvá. UDA a UVF zintenzívnili zabíjanie katolíkov (v roku 1993 lojalisti zabili viac ľudí ako republikáni). IRA na to reagovala bombovým útokom na Shankill Road v októbri 1993. Jeho cieľom bolo zlikvidovať vedenie UDA, ale bomba zabila osem protestantských civilistov a jedného nízko postaveného člena UDA. Bomba tiež zabila jedného páchateľa keď bomba vybuchla predčasne. UDA to oplatila masovou streľbou v nacionalistických oblastiach ako je Greysteel a Castlerock.

Dňa 16. júna 1994 tesne pred prímerím Írska národná oslobodzovacia armáda zastrelila člena UVF na Shankill Road. Z pomsty o tri dni neskôr UVF zabilo šesť civilistov počas streľby v bare v Loughinisland. Mesiac pred prímerím IRA zabila štyroch vysokopostavených lojalistov (troch z UDA a jedného z UVF). 31. augusta 1994 Dočasná IRA vyhlásila prímerie. Lojalistické polovojenské skupiny sa dočasne spojili do Kombinovaného lojalistického vojenského velenia o šesť týždňov neskôr.

V roku 1995 bol v Spojených štátoch vymenovaný George Mitchell na post špeciálneho vyslanca Spojených štátov pre Severné Írsko. Britská a írska vláda sa dohodla, že Mitchell bude predsedať medzinárodnej komisii o odzbrojení polovojenských skupín.

Dňa 9. februára 1996, menej ako dva roky po vyhlásení prímeria ho IRA prerušila bombovým útokom v Docklands v oblasti Canary Wharf v Londýne. Bomba zabila dvoch ľudí a spôsobila škodu v hodnote 85 miliónov libier pri poškodení mestského finančného centra. Sinn Féin obvinila zo zlyhania prímeria britskú vládu ktorá zamietla rokovanie všetkých politických strán do do vtedy, kým IRA nevyradí svoje zbrane.

Po útoku nasledovalo niekoľko ďalších z ktorých bol najpozoruhodnejší bombový útok v Manchesteri 15. júna 1996 počas ktorého bola zničená veľká plocha v centre mesta. Išlo o najväčší bombový útok v Británii od Druhej svetovej vojny. Vďaka telefonickému varovaniu a rýchlej reakcii záchranných služieb sa útok zaobišiel bez úmrtia ale 212 ľudí bolo zranených. Škody spôsobené výbuchom boli vyčíslené na 411 miliónov libier. Stephen Restorick bol posledný britský vojak ktorý bol zabitý pred Veľkopiatkovou dohodou. Bol zastrelený 12 februára 1997 na hraničnom priechode juhoarmaghským ostreľovačom.

IRA opäť deklarovala prímerie v roku 1997 potom čo rokovania o dokumente známom ako Veľkopiatková dohoda začali bez Sinn Féin. V septembri toho istého roku Sinn Féin podpísala tzv. "Mitchellove zásady" a bola prijatá do rokovaní. UVF bolo prvé polovojenské zoskupenie ktoré sa rozštiepilo v dôsledku ich prímeria a vytvorili sa Lojalistické dobrovoľnícke sily (LVF). V decembri 1997 INLA zavraždila vodcu LVF Billyho Wrighta čo viedlo k sérii odvetného zabíjania katolíkov touto lojalistickou skupinou. Skupina ktorá sa odtrhla od Dočasnej IRA vytvorila Pravú írsku republikánsku armádu (RIRA).

V auguste 1998 bomba Pravej IRA v Omaghu zabila 29 civilistov. Tento bombový útok zdiskreditoval "disidentských republikánov" a ich kampane v očiach tých ktorý predtým podporovali kampaň Dočasnej IRA. Stali sa z nich malé skupiny s malým vplyvom ale stále schopné násilia. INLA tiež vyhlásila prímerie po Belfastskej dohode v roku 1998. Od tej doby bola väčšina polovojenského násilia zameraná na ich "vlastné" komunity a ďalšie frakcie v rámci ich organizácii. UDA napríklad bojovala so svojimi lojalistickými kolegami z UVF od roku 2000 kde boli vnútorné boje o brigádne velenie a zapojili sa do organizovaného zločinu.

Republikánska maľba v Belfaste v polovici 90-tych rokov odkazuje "šťastný návrat domov" (Slán Abhaile) britským vojakom. Bezpečnostná normalizácia bola jedným z kľúčových bodov Veľkopiatkovej dohody.

Členovia Dočasnej IRA boli odvtedy obvinení z účasti na vraždách Roberta McCartneyho, Matthewa Burnsa, Jamesa Currana, Andrewa Kearneya a okrem toho z rôznych iných obvinení.

Po prímerí začali rokovania medzi hlavnými politickými stranami v Severnom Írsku. Tieto rozhovory viedli k Veľkopiatkovej dohode v roku 1998. Táto dohoda obnovila samosprávu Severného Írska na základe "zdieľania moci". V roku 1999 sa sformoval výkonný výbor ktorý sa skladal zo štyroch hlavných strán vrátane Sinn Féin. Medzi ďalšie významné zmeny patrila reforma Kráľovskej ulsterskej polície a jej premenovanie na Policajný zbor Severného Írska, ktorý mala zamestnať aspoň 50 % kvótu katolíkov na desať rokov a zrušenie Diplockých súdov v támci zákonu o spravodlivosti a bezpečnosti v roku 2007. Bezpečnostný normalizačný proces bol tiež súčasťou zmluvy ktorý zahŕňal postupné zatváranie nadbytočných kasární britskej armády, hraničných rozhľadní a stiahnutie všetkých síl zúčastnených na operácii Banner – vrátane bataliónov Kráľovského írskeho pluku ktorý bol týmto nahradený pechotnou brigádou rozmiestnenou na desiatich miestach po celom Severnom Írsku, ale bez operatívnej úlohy v provincii.

Charakteristickým rysom Severoírskej politiky po dohode bol útlm vo volebných podmienkach strán ako napríklad Sociálnodemokratická a labouristická strana a Ulsterská unionistická strana, a utlmenie nepriateľstva medzi súperiacimi stranami Sinn Féin a Demokratickou unionistickou stranou. Hoci sa politické násilie výrazne znížilo, náboženské nepriateľstvo nezmizlo. Nebytové priestory sú oddelené medzi katolíckymi nacionalistami a protestantskými unionistami tak ako predtým.

Približne 60 % mŕtvych bolo zabitých republikánmi, 30 % lojalistami a 10 % britskými bezpečnostnými silami.

Zabití britskými bezpečnostnými silami:

• 187 (~51.5%) boli civilisti
• 145 (~39.9%) boli členovia republikánskych skupín
• 18 (~4.9%) boli členovia lojalistických skupín
• 13 (~3.5%) boli kolegovia z britských ozbrojených síl

Zabití republikánskymi skupinami:

• 1080 (~52%) boli členovia alebo bývalí členovia britských ozbrojených síl
• 723 (~35%) boli ćivilisti
• 187 (~9%) boli členovia republikánskych skupín
• 57 (~2.7%) boli členovia republikánskych skupín
• 57 (~2.7%) boli členovia írskych bezpečnostných síl

Zabití lojalistickými skupinami: 877 (~85.4%) boli civilisti 94 (~9%) boli členovia lojalistických skupín 41 (~4%) boli členovia republikánskych skupín 14 (~1%) boli členovia britských bezpečnostných síl

Približne 52 % mŕtvych boli civilisti, 32 % boli členovia alebo bývali členovia britských bezpečnostných síl, 11% boli členovia republikánskych polovojenských jednotiek a 5% boli členovia Lojalistických polovojenských jednotiek. Niekoľko obetí, ktoré boli uvedené ako civilisti boli neskôr potvrdené ako členovia IRA. Jeden člen UDA a traja členovia UVF boli počas konfliktu členmi Ulsterského obranného pluku v čase ich smrti. A minimálne jedna civilná obeť bol člen Teritoriálnej armády mimo službu.

Väčšina zabití sa odohrala v Severnom Írsku a to najmä v Belfaste. Väčšina vrážd v Belfaste sa odohrala na západe a severe mesta. Dublin, Londýn a Birmingham boli tiež ovplyvnené, aj keď v menšej miere, než Severné Írsko samotné. Občas sa IRA pokúšala vykonať útoky na britské ciele v Gibraltáre, Nemecku a Holandsku.