Krvavá nedeľa (1972)

Veľa detailov z tohto dňa je v rozpore, nesúhlasia ani uvádzané počty účastníkov pochodu. Podľa organizátorov na mieste bolo 30 000 protestujúcich. Lord Widgery uviedol, že účastníkov protestu bolo len 3000 až 5000. V knihe Cesta ku Krvavej nedeli miestni lekár Dr. Raymond McClean odhadol počet demonštrantov na 15 000, rovnaký počet ako uvádzala aj Bernadette Devlin McAliskey v britskom parlamente.

Pôvodný trasa pochodu mala viesť k radnici, ale kvôli armádnym barikádam bola zmenená smerom k Free Derry Corner. Malá skupinka teenagerov sa od hlavnej časti pochodu oddelila a postupovala k radnici. Následne mladíci napadli armádnu barikádu kameňmi a vykrikovali po vojakoch rôzne urážky. Bolo proti nim nasadených vodné delo, slzný plyn a streľba gumovými projektilmi. Takýto konflikt nevybočoval z priebehu obdobných incidentov medzi vojakmi a mladými protestujúcimi, podľa prizerajúcich svedkov nebolo napádanie vojakov nijako zvlášť intenzívne. Na William Street boli postrelení dvaja ľudia.

Niekedy v tom čase mali do armádneho centra velenia doraziť správy o tom, že v oblasti pôsobí ostreľovač Írskej republikánskej armády. Bol vydaný rozkaz na ostrú streľbu a na Chamberlain Street bol zastrelený mladík, ktorý v dave utekal pred postupujúcimi vojenskými oddielmi. Touto prvou obeťou bol John Duddy, bol zastrelený do chrbta, keď prebiehal okolo kňaza Edwarda Dalyho. Útoky na britských vojakov silneli a časom bol vydaný rozkaz na mobilizáciu oddielov, aby vykonali zatýkanie. Došlo k prenasledovaniu zadnej časti hlavnej pochodujúce skupiny na okraji oblasti Free Derry Corner.

Napriek rozkazu na zastavenie paľby vojaci pod velením majora Teda Lodena do utekajúceho davu vypálili cez stovku dávok. Bolo zabitých ďalších dvanásť ľudí, mnoho z nich keď sa pokúšali pomôcť tým, ktorí spadli na zem. Ďalších štrnásť osôb bolo zranených, z toho dvanásť v dôsledku streľby a dvaja ľudia boli zrazení obrnenými transportérmi.

Podľa oficiálneho stanoviska armády, podaného nasledujúceho dňa v Dolnej snemovni ministerstva vnútra, výsadkári reagovali na ohrozenie zo strany osôb podozrivých z členstva v IRA, ktoré boli ozbrojené strelnými zbraňami a klincovými bombami. Ale všetci očití svedkovia (účastníci pochodu, miestni obyvatelia, britskí a írski novinári, iba s výnimkou vojakov) zhodne tvrdili, že vojaci strieľali do neozbrojeného davu alebo sa zameriavali na osoby, ktoré unikali alebo starali o zranených, hoci na vojakov nikto nestrieľal. Žiadny britský vojak neutrpel strelné zranenia, neboli nájdené žiadne guľky alebo klincové bomby, ktoré by podporili tvrdenia vojakov.

V reakcii na masaker rozzúrený dav vypálil britskú ambasádu v Dubline. Britsko-írske vzťahy sa dostali do jednej z najhlbších kríz a írsky minister zahraničných vecí Patrick Hillery podnikol špeciálne cestu do New Yorku, kde u Organizácie spojených národov požadoval angažmán organizácie v severoírskych "problémoch".

Hoci sa pochodu zúčastnila rad členov IRA (ako z OIRA tak aj z PIRA), bolo tvrdené, že všetci boli neozbrojení, lebo určitý konflikt s výsadkármi bol očakávaný. Poslanec Ivan Cooper vopred sľúbil, že v blízkosti pochodujúcich nebudú žiadni ozbrojení členovia IRA. Mnoho výsadkárov pri vyšetrovaní vypovedalo, že ich nadriadení upozorňovali na možné prestrelky a povzbudzovali ich, aby "si získali nejaké zárezy" (za zabitie). Podľa výpovede kňaza Edwarda Dalyho a ďalších svedkov jeden muž strieľal z revolvera smerom k výsadkárom. Neskôr bol identifikovaný ako člen oficiálnej IRA a tiež bol vyfotený, ako vyťahuje zbraň, ale zjavne nebol zameraný ani videný vojakmi. Pri vyšetrovaní sudca Savilleho boli uvádzané aj rôzne ďalšie informácie o ozbrojených osobách angažovaných v incidente.

Koroner pre mesto Derry Hubert O'Neill (major britskej armády vo výslužbe) dňa 21. augusta 1973 v súvislosti s ukončením vyšetrovania príčin úmrtí obetí zverejnil vyhlásenie. Uviedol:

Dva dni po Krvavej nedeli parlament prijal rezolúciu o zavedení špeciálneho vyšetrovania incidentu a následne premiér Edward Heath do čela vyšetrovanie povolal vrchného sudcu lorda Widgeryho. Mnoho svedkov cielene vyšetrovanie bojkotovalo, pretože nemali dôveru vo Widgeryho nestrannosť, ale nakoniec sa nechali presvedčiť a riadenia sa zúčastnili. Widgeryho narýchlo vytvorená správa bola spracovaná v priebehu desiatich týždňov (10. apríla) a zverejnená počas jedenástich týždňov (19. apríla). Podporovala opis udalostí podaný armádou. Medzi dôkazmi predloženými komisii boli výsledky parafínových testov, ktoré sa používajú na odhalenie zvyškov olova po použití strelnej zbrane, a fakt, že klincové bomby boli nájdené na tele jedného zabitého. Testy oblečenia jedenástich obetí na stopy po výbušninách boli negatívne, u zostávajúcej obete testy neboli vykonané, pretože šaty boli vypraté. Mnoho Írov a svedkov udalosti spochybňovalo závery správy a považovalo ju za "zametanie veci pod koberec". V neskoršej dobe bolo všeobecne uznávané, že klincové bomby vyfotené u Gerarda Donaghyho tam boli naaranžované až po jeho smrti a že stopy po streľbe na niektorých telách obetí pochádzali od samotných vojakov, ktorí s telami manipulovali, alebo že prítomnosť olova na rukách Jamesa Nasha možno jednoducho vysvetliť tým, že pri svojom povolaní používal spájku na báze olova. A tiež v roku 1992 premiér John Major v liste severoirskému politikovi Johnovi Humovi uviedol:

V januári 1997 britská televízia Channel 4 priniesla správu, ktorá hlásala, že príslušníci Kráľovského pluku Anglov (Royal Anglian Regiment) tiež viedli streľbu na protestujúcich a že by mohli byť zodpovední za smrť troch zo štrnástich obetí.

Napriek sporom sa všetky zainteresované strany zhodujú, že Krvavá nedeľa spôsobila negatívny zvrat v osude Severného Írska. Harold Wilson, predák opozície v Dolnej snemovni, zopakoval svoje presvedčenie, že jediným riešením problémov je zjednotenie celého Írska. William Craig, severoírsky minister vnútra, navrhol, aby časť mesta Derry na západnom brehu bola prisúpená Írskej republike.

Keď pôvodne britská armáda prišla do Severného Írska, bola vítaná katolíkmi ako neutrálna sila, ktorá ich ochráni pred protestantskými bandami predstavovanými policajnými silami Kráľovskej ulsterskej polície a B-Specials. Po Krvavej nedeli sa katolíci od armády odvrátili a už nebola vnímaná ako ochranca, ale ako nepriateľ. Mladí nacionalisti boli viac priťahovaní extrémistickými republikánskymi skupinami. V situácii, keď Oficiálna IRA a Oficiálna Sinn Féin opustili hlavný prúd írskeho nacionalizmu a republikanizmu smerom k marxizmu, Dočasná IRA začala získavať podporu nespokojných radikalizujúcich sa mladých ľudí.

V nasledujúcich dvadsiatich rokoch Dočasná IRA a ďalšie menšie republikánske skupiny ako Írska národná oslobodzovacia armáda začali ozbrojenú kampaň proti Britom, a to proti policajnej organizácii Kráľovská ulsterská polícia, britskej armáde a jej Ulsterskému obrannému pluku (Ulster Defence Regiment), ako aj proti protestantom všeobecne a proti unionistickým predstaviteľom. Medzi polovojenskými organizáciami nacionalistov / republikánov a unionistov / lojalistov (Ulsterské obranné združenie, Ulsterské dobrovoľnícke sily) sa rozhorela zatrpknutá a krutá vojna, ktorá si vyžiadala tisíce obetí. Ako príklady zverstiev teroristov možno uviesť zavraždenie troch členov Katolíckej popovej skupiny Miami Showband členmi polovojenskej organizácie UVF, ktorí zároveň oficiálne pôsobili ako príslušníci Ulsterského obranného pluku a pri svojej akcii boli oblečení v uniformách pluku, na druhej strane zase príslušníci Dočasnej IRA bombovým atentátom zabili veteránov druhej svetovej vojny a ich rodiny, ktorí navštívili pamätník v meste Enniskillen.

Oficiálne ukončenie násilia zo strany niektorých hlavných polovojenských skupín na základe Veľkopiatokovej dohody (1998) a nové prešetrenie udalostí Savilleho vyšetrovacou komisiou dáva nádej k zahojeniu rán, ktoré po Krvavej nedeli zostali.

Pamiatke masakru bolo venovaných niekoľko piesní, napr. „Sunday Bloody Sunday“ z roku 1983 hudobnej skupiny U2, „Bloody Sunday“ celtic metalovej skupiny Cruachan či „Bloody Sunday“ punkovej hudobnej skupiny Stiff Little Fingers. Na albume Johna Lennona Sometime In New York City sa objavila pieseň "Sunday Bloody Sunday", ktorá je inšpirovaná udalosťou, a ďalej pieseň „The Luck of the Irish“, ktorá sa zaoberá írskym konfliktom všeobecne. Lennon bol írskeho pôvodu rovnako ako Paul McCartney, ktorý krátko po Krvavej nedeli uverejnil pieseň s názvom „Give Ireland Back to the Irish“ vyjadrujúci názory na severoírsky problém. Bola to jedna z mála McCartneyho piesní, ktoré boli zakázané BBC.

O udalostiach boli tiež v roku 2002 natočené dva filmy: Bloody Sunday (r. Paul Greengrass) s Jamesom Nesbitt v hlavnej úlohe a Sunday od Charlesa McDougalla. Ich opísanie udalostí sa blíži skôr k názorom protestujúcich a svedectvom v masmédiách ako k oficiálnym vysvetleniam britskej armády.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Krvavá neděle (1972) na českej Wikipédii.