Košické sídliská

Počiatky hromadnejšej bytovej výstavby v Košiciach sa datujú už v medzivojnovom obdobia, kedy v rámci novovzniknutého Česko-Slovenska predstavovali posledný civilizačný bod smerom na východ (Podkarpatská Rus). So zriaďovaním novej štátnej administratívy a príchodom potrebných slovenských a českých úradníkov sa budovali podľa pražského vzoru prvé činžové obytné domy funkcionalistického charakteru, a to na severnom predmestí od centra mesta, ktoré bolo považované, na rozdiel od južného – priemyselného, už od uhorských čias za reprezentatívne a rezidenčné. Za príklad prvorepublikových nájomných bytov slúžia činžiaky medzi Letnou a Jarnou ulicou, tzv. Malá Praha s Masarykovou kolóniou bankových úradníkov. Ďalšími sú súbory činžiakov v oblasti Starej baštovej - Podtatranského a Palackého – Bajzovej.

Po druhej svetovej vojne sa začalo so zahusťovaním širšieho centra Košíc sídliskovou výstavbou v súvislosti so spriemyselňovaním mesta. V rokoch 1954 – 1956 vznikali prvé košické sídliská hneď v niekoľkých lokalitách súčasne. Košice I. na Juhu v okolí Pasteurovho námestia a Košice II. na Severe v okolí Zimnej a Jilemnického ulice sa skladali z 3 – 5 podlažných blokov s minimalistickými prvkami socialistického realizmu, ktorý v Košiciach, na rozdiel od iných slovenských a českých miest, nenašiel širšie uplatnenie. V rokoch 1954 – 1958 sa stavalo aj sídlisko Komenského, ktorého najvyššia stavba dosahovala už sedem podlaží. Nasledovali sídliská Sever (okolie obchodného domu Beta), Mlynský náhon (priestor Hlinkova – Mlynský náhon – Národná trieda) a Mier (sever od Hlinkovej, Vodárenská), opäť na severe mesta, ktoré ešte v 60-tych rokoch doplnili vzdialenejšia Podhradová a Solovjevova (zástavba v priestore Watsonovej (pred r. 1989 Solovjevovej), Hroncovej (pred r. 1989 Kótayho) a Boženy Němcovej). Spoločným menovateľom týchto sídlisk je, že kedysi okrajové, dnes úplne zrástli s mestom a ich pôvodné názvy, s výnimkou Mieru a Podhradovej, sa ani nepoužívajú. Používa sa však pojem Sever pre označenie celej mestskej časti podľa administratívnych hraníc zahrňujúcou široké severné predmestie Košíc vrátane všetkých uvedených sídlisk (okrem Košice I.).

Intenzívna výstavba najväčšieho košického sídliska Nové mesto (1965).

Skutočná masová sídlisková výstavba v Košiciach sa začala v 60-tych rokoch rozhodnutím vlády o výstavbe Východoslovenských železiarní, kedy bolo potrebné poskytnúť domov pre ich 25 tisíc zamestnancov s rodinami. Výsledkom bola výstavba satelitného Nového Mesta na západnom svahu mestskej kotliny, odkiaľ bol výhľad na centrum mesta. Odtiaľ sa aj vžil názov Terasa, ktorý sa jedine používa u Košičanov na rozdiel od symbolického Nového Mesta, ktorý dokonca nepoužíva ani administratíva, keďže sídlisko spolu s obytnou lokalitou Popradská vytvára mestskú časť Západ, a tak zostáva Nové Mesto iba historickou reáliou. Obytný súbor bol plánovaný pre 60 000 obyvateľov (v súčasnosti počet obyvateľov zhruba 40 000), čo ho radí vo veľkosti sídlisk na Slovensku na tretie miesto po bratislavskej Petržalke a Ružinove. Sídlisko pretína v strede Trieda Slovenského národného povstania, kade vedie veľkokapacitná električková trať na sever i juh centra a rýchlodráhou priamo do VSŽ. Sídlisko bolo taktiež ako jediné dobudované komplexnou občianskou vybavenosťou (zdravotné strediská, obchodné centrá, školské zariadenia a pošty) i vyššieho typu (nemocnica, kino, univerzitné fakulty) s celomestskou pôsobnosťou (pasové oddelenie polície, budova KV KSČ – dnešný magistrát mesta z roku 1985). Nové Mesto následnou výstavbou ďalších sídlisk sa dobou plne urbanisticky zakomponovalo do mechanizmu mesta a v súčasnosti už plní sekundárnu úlohu centra mesta, čo sa prejaví aj pri ďalšej výstavbe v oblasti tzv. asanačného pásma (t. j. pozostatok domovej zástavby v okolí Ružovej, určenej na zbúranie).

Na južnom predmestí sa okrem predošlej solitérnej blokovej výstavbe v okolí Rastislavovej začalo so sídliskovou zástavbou asanovaním nízkych domových štvrtí v priestore Južnej triedy a Revolučnej (označované ako sídlisko Juh – toto označenie sa ale používa pre celú mestskú časť Juh zahrňujúcu širšie južné košické predmestie). Strediskom sídliska sa stalo obchodné centrum Astória. Na niektorých plánoch Košíc sa objavilo označenie pre skupinu blokov v priestore Mlynárskej a Vojvodskej (niekdajšej Schönherzovej) sídlisko Schönherzovo, takýto názov sa však nepoužíval a nepoužíva. Naopak veľmi dobre známym košickým sídliskom na Juhu zo 70-tych rokov sú Železníky v priestore medzi Terasou a Verejným cintorínom. Boli na ňom použité niektoré novátorské techniky zo stavieb sídlisk v Česko-Slovensku, kde obytné bloky boli zoskupené do poloblúkov s vytvorením centrálneho demotorizovaného zeleňového koridoru.

Košice sa vyznačujú vysokým stupňom panelovej výstavby už v ich centrálnej zóne, pohľad od severovýchodu.

Výstavbou sídlisk sa populácia Košíc niekoľkonásobne zvyšovala. V roku 1945 žilo v meste 52 000 obyvateľov, v roku 1979 sa presiahla 200 tisícová hranica. Plán predpokladal s 300 000 obyvateľmi do roku 2000. Košice si vyslúžili označenie najrýchlejšie rastúceho mesta v Česko-Slovensku a priečku piateho najväčšieho mesta v Česko-Slovensku si udržali až do konca spoločného štátu. Väčšinu obyvateľov nových sídlisk tvorili, okrem odborníkov z celého Česko-Slovenska, prisťahovalci zo slovenského vidieka, čím sa radikálne zmenila demografická a národnostná štruktúra obyvateľstva. Kým po vojne boli Košice bežne maďarsky hovoriacim mestom, dnes tento jazyk ovládajú len staršie generácie Košičanov. Prírastok obyvateľov v detskom veku bol natoľko enormný, že v 80-tych rokoch bola na košických sídliskových školách zavedená dvojsmenná prevádzka ranných a večerných tried.

Staré ustupuje novému - Sídlisko Kuzmányho (1971).

Sídlisková výstavba dodala Košiciam veľkomestský charakter, ale v centrálnej zóne, za hranicami historického jadra, ešte stále prevládala nízka domová – vidiecky pôsobiaca zástavba. Preto sa rozhodlo v 60-tych a 70-tych rokoch o jej asanácii a následnej výstavbe nových sídlisk. Na západnej hranici súbežne s Kuzmányho ulicou vyrástlo v niekoľkých etapách sídlisko Kuzmányho a na juhovýchodnom okraji pod Námestím osloboditeľov nové sídlisko Juhovýchod, označované aj ako sídlisko Osloboditeľov. Takéto uplatnenie novodobej architektúry v bezprostrednej blízkosti historickej zástavby je z urbanistického hľadiska veľmi charakteristické pre mestá postihnuté ťažkým bombardovaním počas druhej svetovej vojny, ktoré sú známe najmä z Nemecka (Drážďany, Lipsko), ale v Košiciach sa to udialo z dôvodu nerovnomerného stavebného vývoja, ktorý bolo potrebné vybalansovať. Všetky sídliská 70-rokov boli budované zo šedých betónových prefabrikovaných panelov.

Blízkosť vodnej plochy robí Nad jazerom jedným z príjemnejších košických sídlisk.

Vtedajším úspechom socialistického urbanizmu bolo Sídlisko Dargovských hrdinov vstavané do hory Furča. Z oboch názvov sa vžil názov Furča.

Okrem centrálnej časti Košíc sa v 70-tych rokoch pracovalo na nových satelitných sídliskách pri dolnom toku rieky Hornád v priestore Jazera a následne až ku obci Krásna nad Hornádom, ktorá bola pričlenená ku Košiciam. Vznikli tak sídliská Nad jazerom a Krásna pre 30 000 obyvateľov, ktoré medzi sebou nemajú nejak určenú hranicu. Možno ju však postrehnúť zo spôsobu pomenovania ulíc, kde v časti Nad jazerom sú pomenované podľa geografických reálií bývalého Sovietskeho Zväzu a v Krásnej z oblasti kozmonautického výskumu ZSSR. Prítomnosťou Jazera v areáli sídliska vznikol urbanisticky veľmi atraktívny priestor, kde rezidenčná funkcia je skĺbená s rekreačnou. Občianska vybavenosť bola základná, ale obyvatelia mohli využiť krátku dostupnosť do zamestnania, pretože priľahlé prevádzky ľahkého priemyslu ležali na druhej strane hlavnej cesty (dnes Slanecká). So vzdialenejším centrom mesta ich od roku 1983 spájala električková trať. Obe sídliská tvoria dnes mestskú časť Nad jazerom.

Špecifickým košickým sídliskom je Luník IX, ktorý bol postavený na konci 70-tych rokov ako sociálny experiment vzorného spolunažívania modernej socialistickej spoločnosti. Podľa neho mali vedľa seba žiť bežní občania robotníckej triedy s inteligenciou, prevažne vojenskou, a Rómami. Občania nerómskej národnosti sa zo sídliska po krátkom čase vysťahovali a tak sa z Luníka IX stávala čisto rómska štvrť, značne separovaná od ostatného mesta. V súčasnosti, okrem pôvodných obyvateľov, je vzhľadom na nízky štandard bývania sídlisko určené pre sociálne problémových občanov a neplatičov. Luník IX je kvôli svojej výnimočnosti predmetom neustáleho záujmu zahraničných delegácií. O tom, že sídlisko nebolo plánované ako geto, svedčí jeho názov. Z Luníkov I – VIII sa totiž skladá Nové Mesto (Terasa). Označenia "Luník" pre okrsky I-VII sa nepoužívajú, používa sa iba názov pre Luník VIII, ktorý je vzdialenejší od Triedy SNP, centra sídliska Nové Mesto (Terasa). Nový okrsok Luník IX tak mal byť akýmsi teoretickým pokračovaním Terasy.

V roku 1976 začala nová etapa sídliskovej výstavby v Košiciach. Územný plán určil za ďalšie ťažisko rozvoja mesta smer východ, na ľavom brehu rieky Hornád. V tom roku sa začalo stavať v oblasti hory Furča nové, do svahu postavené sídlisko s dobe poplatným názvom Dargovských hrdinov pre 34 000 obyvateľov, a teda po Terase druhé najväčšie v Košiciach. Išlo o unikátny projekt, kde terénne a geologické podmienky boli značne odlišné od predošlých sídlisk. Sídlisko Dargovských hrdinov dotváralo článok v prstenci novej zástavby obkolesujúcej Košice a svojou náhornou polohou tvorí nápadnú panoramatickú dominantu na východe mesta. Pri každej zastávke MHD na hlavnej Triede armádneho generála Ludvíka Svobodu sa plánovalo centrum občianskej vybavenosti s obchodmi a službami, ktorým boli dávané pomenovania východoslovenských riek (Laborec, Hornád, Torysa, Ondava). Uličné pomenovania, tak ako sídliskové, boli výlučne z reálií druhej svetovej vojny a k ich premenovaniu po Nežnej revolúcii sa nenašla dostatočná občianska iniciatíva. Kvôli umelému názvu Košičania výlučne používajú na označenie tejto mestskej časti starý maďarský názov lokality Furča. Napriek skorším plánom sa až v roku 1993 spustila trolejbusová trať do mesta, vhodná do kopcovitého terénu sídliska. V súčasnej dobe sa sídlisko nerozširuje, ale zahusťuje, a to výstavbou v okrsku pod Krosnianskou ulicou, ktorá je značne odlišnou od pôvodnej sídliskovej zástavby.

Bielym sfarbením panelov sa radí KVP k typickým sídliskám 80-tych rokov.

O štyri roky od spustenia výstavby Dargovských hrdinov sa začali práce na ďalšom satelitnom sídlisku – Košického vládneho programu. Z urbanistického hľadiska išlo už o sekundárnu vlnu sídliskovej zástavby, kedy novšie sídlisko (KVP) obkolesilo sídlisko staršie (Nové Mesto). Bolo určené pre 28 000 obyvateľov a pri stavbe sa používali panely nového estetickejšieho vzhľadu bielej farby typické pre sídliská 80-tych rokov. KVP svojou občianskou vybavenosťou nijako nevynikalo, výhodu malo v trojakom cestnom napojení na ostatnú mestskú sieť cez oba konce Triedy KVP a Moskovskú triedu. Uličné pomenovania boli zmesou partnerských miest mesta Košice (netýka sa to Moskovskej) a jeho významných lokálpatriotských osobností. Sídlisko je v súčasnosti samostatnou mestskou časťou bežne nazývanou len skratkami „Ká-Vé-Pé“, či „kávepéčko“ a rozširuje sa v oblasti Kopa novou zástavbou, odlišnou od pôvodnej panelovej. V 90-tych rokoch tu na severnom okraji dokonca vyrástol pre sídliská objekt absolútne atypický – kláštor (bosé sestry karmelitánky). Už v roku 1990 sem mali jazdiť trolejbusy, tie sem však dorazili o osem rokov neskôr a od 1999 premávajú aj do susednej Myslavy.

Sídlisko Ťahanovce sa malo rozprestierať aj na týchto lúkach a to aj na úkor rovnomennej dediny (dnes mestská časť).

Už v roku 1984 sa pristúpilo k výstavbe sídliska Ťahanovce. Podľa pôvodných plánov sa malo budovať po oboch stranách vytýčenej hlavnej triedy (Solidarity, dnes Americká trieda), čím sa mala zbúrať priľahlá dedina Ťahanovce a sídlisko prevziať jej názov. Od tejto asanácie sa upustilo a tak dnes v Košiciach popri sebe existujú dve samostatné mestské časti, jedna dedina Ťahanovce a jedno Sídlisko Ťahanovce. V druhej polovici 80-tych rokoch budované sídlisko sa už vyznačuje prvkami ekonomickosti výstavby, čo sa prejavilo v zníženej a strohej občianskej vybavenosti a zhusťovaním blokovej zástavby. Použité panely mali rôzne farebné kombinácie - staršia časť sídliska sa skladá najmä z jednofarebných blokov oranžovej či bordovej farby, novšie bloky postavené po roku 1991 sú o niečo pestrejšie. Ulice dostali mená po hlavných mestách Východného bloku a sovietskych socialistických republík, po roku 1989 premenované po hlavných mestách západnej a strednej Európy. Hlavné prejazdné ulice (v Košiciach s obľubou nazývané triedy) dostali vzývavé komunistické názvy (Trieda Solidarity, Priateľstva, Družby), po roku 1989 premenované podľa svetových kontinentov (Americká trieda, Ázijska trieda...). Stavba sídliska bola rozdelená na niekoľko etáp, realizovali sa prvé tri. Po nežnej revolúcii sa iba dostavali rozostavané budovy (1991 - 1993), pričom areál štvrtej etapy sa pre problém nevysporiadania vlastníckych pomerov nerealizoval. Napriek tomu sa tu s výstavbou počíta, nepôjde však o klasickú „panelákovú“ architektúru, ktorej koniec znamenal rok 1989. Sídlisko trpí nedostatočnou dopravnou infraštruktúrou (nedostatok parkovacích miest, jediné cestné napojenie na mestskú sieť, zlyhávanie mestskej autobusovej dopravy). Vybudovať sa má druhé cestné napojenie zo severu na Kostoliansku cestu a električková trať do priameho centra Košíc.

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bol rozvoj sídliskovej výstavby v Košiciach na svojom vrchole. Územné orgány rozhodli o zastavaní každého možného voľného miesta v intraviláne Košíc. Po zakreslení sídlisk KVP a Ťahanovce na mapu už nezostalo v administratívnych ani geografických hraniciach jediné možné miesto na budovanie ďalšieho sídliska. Na severe a západe bránili v rozvoji pahorkatiny Slovenského rudohoria, na juhu letisko a priemyselná zóna železiarní. Východ bol jediným smerom, ale aj tu boli zhoršené stavebné podmienky, ktoré sa všetky ukázali pri stavbe Dargovských hrdinov. Preto sa rozhodlo preniesť ťažisko ďalšej výstavby z košického údolia Hornádu cez kopec Heringeš do údolia rieky Torysy medzi obce Zdoba, Byster (obe obce dnes súčasťou Sadov nad Torysou), Košická Polianka a Krásna nad Hornádom. Išlo o dovtedy najväčší projekt v rozvoji mesta a bola mu venovaná značná pozornosť širokej odbornej verejnosti.

Východné Mesto alebo Družba mali ubytovať až 84 000 obyvateľov, mali tu byť sústredené aj strediská nadstavbovej mestskej vybavenosti ako vysoké školy, výskumné ústavy a nemocnice. Družba mala začínať už v priestore Nižná úvrať a Nižný Heringeš až po mestskú časť Košická Nová Ves. V strede sídliska sa mal zachovať pre rekreačné účely súčasný lesík v oblasti kopca Heringeš a centrom Družby sa mala stať časť na torysskej strane kopca. Takýto projekt si vyžadoval aj vynikajúcu dopravnú obslužnosť. V Krásnej nad Hornádom mala vzniknúť sekundárna hlavná železničná stanica pre Košice. Družba mala byť napojená električkami na centrum mesta cez Sečovskú a na priemyselný juh cez Krásnu.

V druhej polovici 80-tych rokov však stranícke orgány od výstavby ustúpili. Súdobá literatúra uvádzala ako príčinu upustenia od projektu zmenu v sprísnenej ochrane poľnohospodárskeho fondu. Je pravda, že údolie Torysy patrí do kategórie najúrodnejších na Slovensku.

Výstavbou Východného Mesta by Košice dostali úplne novú dimenziu veľkomesta. Svojou veľkosťou by dobiehali Brno a Ostravu. Po tom ako sa rozbehla výstavba Ťahanoviec v roku 1984, mali sa všetky prostriedky od roku 1986 sústrediť na výstavbu Družby. Keďže sa od plánu upustilo, zostalo Sídlisko Ťahanovce nielenže posledným realizovaným, ale aj plánovaným košickým socialistickým sídliskom.

Po dvadsiatich rokoch sa Košice k projektu Východného mesta v roku 2008 vrátili v súvislosti s požiadavkami realitného trhu. Prvou obytná lokalita na danom území je Na hore II, ktorá podnietila úrady k vypracovaniu celkového nového územného plánu pre Východné mesto, kde sa počíta na rovnako veľkom území tentokrát s maximálne 50 000 obyvateľmi v zmiešaných okrskoch rodinných domov a výškových bytových jednotiek. Zatiaľ však došlo k realizácií iba obytného súboru Panoráma na kopci Heringeš pre 4000 obyvateľov, skladajúceho sa z rodinných domov a nízkopodlažných bytových domov.

• Plány mesta 1967, 1977, 1983, 1989.
• Dobové články z Košického večera a časopisu Projekt, propagačné materiály.
• KOROTNOKY, Ľudovít. Sprievodca po Košiciach. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1981. (Autostop.) S. 136.
• KOROTNOKY, Ľudovít. Sprievodca po Košiciach. 2. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1989. (Autostop.) ISBN 80-85174-40-5. S. 166.

• Staré aj nové fotografie košických sídlisk
• Plán Východného mesta
• Košice History in Photos - fórum o výstavbe v Košiciach.

Košický portál