Verejný cintorín

Počiatky jeho vzniku siahajú do 80. rokov 19. storočia, kedy sa začali dovtedy fungujúce cintoríny zapĺňať. Mesto preto muselo uvažovať o vybudovaní nového pietneho miesta. Najprv bolo treba vybrať vhodný pozemok, kde by sa dalo zriadiť. Nájsť sa ho podarilo v roku 1881, kedy od pôvodných vlastníkov kúpilo mesto pomerne veľký pozemok na dnešnej Rastislavovej ulici. Vedenie mesta v rozpočte schválilo 25-tisíc zlatých na stavbu budovy pre správcu cintorína, kancelárie a márnicu s piatimi boxmi. Jeden z nich mal byť upravený na pitevňu. Stavbu, ako to zachytávajú historické pramene zrealizovali podnikatelia Schmidt a Kolacsek. Pri tvorbe sa snažili vytvoriť napodobeninu niektorého z parížskych cintorínov.[2]

Vo februári 1888 schválilo vtedajšie mestské zastupiteľstvo štatút o správe a prevádzke cintorína. Po jeho odsúhlasení ministerstvom vnútra v apríli 1889 vydalo zastupiteľstvo vyhlášku o zatvorení, respektíve zrušení dovtedy používaných cintorínov. Prestali fungovať Cintorín sv. Kríža, evanjelický, kalvínsky i židovský cintorín. Jediný, ktorý ostal, bol Cintorín sv. Rozálie. Prvými nebožtíkmi na Verejnom cintoríne, ktorých 1. júna 1889 pochoval pomocný duchovný Béla Mihályffy, boli Andrej a Štefan. Jeden mal štyri roky a bol synom domáceho sluhu Antona Zsampáka. Druhým bol ročný chlapček tesára Ondreja Kovalcsika.[3]

Na cintoríne je dnes 22 parciel. Medzi nebožtíkmi sú pochovaní aj vojaci. Asi 6 000 padlých vojakov z I. svetovej vojny ležalo najprv na tzv. vojenskej časti Verejného cintorína. Neskôr bol Čechom, Slovákom, Maďarom, Nemcom, Rakúšanom, Rusom, Bulharom, Rumunom, Poliakom, Francúzom, Turkom a Talianom postavený pamätník, ktorý pripomína vojaka v zákope. Na ktorom je nápis: ´POCHOVANÝM VOJAKOM PRVEJ SVETOVEJ VOJNY 1914-1918´.[3]

Neďaleko tohto pamätníka je ďalší v podobe obelisku. Venovaný je talianskym vojakom, ktorí padli v Košiciach v roku 1919. Pamätník im dal postaviť veliteľ 6. divízie legionárov generál Rossi. Neskôr tam boli dodatočne uložené telá talianskych vojakov, ktorí padli v novembri 1944. Okrem mien je na stĺpe, obnovenom v roku 2002, taliansky text.[3]

Na juhovýchodnej strane vrcholu cintorína, konkrétne na jednej časti parcely č. 12, sú hroby vojakov z II. svetovej vojny. Je ich do 100 a sú to tzv. československí vojaci. Ich hroby, ktoré sú v štyroch radoch, sa začali postupne obnovovať. Obnovenie rád spočívalo vo vyrovnaní krížov, vysadení trávi a odstránení buriny a koreňov drevín, týmto spôsobom nadobudol rad úplne iný vzhľad.[3]

V centre cintorína je postavený pomník s hrobmi vyše 3-tisíc vojakov a dôstojníkov Sovietskej armády. Zomreli pri oslobodzovaní Východného Slovenska a Košíc. Pomník bol odhalený 6. júla 1946.[3]

Na Verejnom cintoríne je niekoľko miest, o ktoré sa SMSZ stará. Je to napríklad hrob J. Kukorelliho i hromadný hrob tých, ktorí boli povešaní na stromoch na Hlavnej ulici. Ďalej hromadný hrob odporcov fašizmu postrieľaných pri Ťahanovskom tuneli a pamätník Neznámeho vojaka presťahovaný z Námestia osloboditeľov, ktorý je vedený ako národná kultúrna pamiatka. A potom spomínané cintoríny vojakov z I. i II. svetovej vojny a pomník vojakov Sovietskej armády.[3]

Na Verejnom cintoríne odpočíva veľa osobností, ktoré sa zapísali do života mesta. Sú to napríklad: Anton Prídavok, Bauerneblovci, teda bývalí majitelia košického pivovaru či akademický sochár Vojtech Löffler a mnohí ďalší.[3]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Verejný cintorín

• Oficiálna stránka správcu cintorína
• Celý zoznam pochovaných významných osobností

Košický portál