Jurij Alexejevič Gagarin

Gagarinov rodný dom v Klušine, dnes múzeum

Gagarin pochádzal z jednoduchej vidieckej rodiny, ktorá žila v dedine Klušino neďaleko mesta Gžatsk (dnes Gagarin) v Smolenskej oblasti. Jeho rodičia pracovali v kolchoze. Otec Alexej Ivanovič Gagarin bol tesár a stolár. Matka Anna Timofejevna bola dojička, neskôr postúpila na vedúcu mliečnej farmy kolchozu.[4] Gagarinovci mali štyri deti: najstaršieho Valentina, jedinú dcéru Zoju, syna Jurija a najmladšieho Borisa.[5]

Do ich života silno zasiahla vojna. Keď sa v septembri 1941 priblížil front, jedného dňa pristálo na poli za dedinou poškodené lietadlo Jak-1, a tak dedinské deti prvýkrát v živote videli lietadlo. Malému Jurijovi pilot dovolil aj sadnúť si do kabíny.[6][pozn. 1] Po príchode Nemcov v októbri 1941 bola uzatvorená škola, do ktorej začal sedemročný Jurij Gagarin chodiť len pred niekoľkými týždňami. Aj keď nikto z rodiny nezahynul, život na okupovanom území bol neľahký. Ich dom zabrali nemeckí vojaci a Gagarinovci si potom museli vykopať zemľanku, aby mali kde žiť.[4] Do školských lavíc sa Jurij mohol vrátiť až po oslobodení v marci 1943. V tej dobe bola rodina rozdelená, ustupujúci Nemci so sebou odvliekli jeho dvoch starších súrodencov, ale obaja zo zajatia utiekli a potom bojovali v Červenej armáde až do konca vojny. Otca zase po oslobodení odviedli do Červenej armády, slúžil v neďalekom Gžatsku. Celá rodina sa zišla až po skončení vojny v lete 1945.[4]

V máji 1945 sa Gagarinovci presťahovali do Gžatska. V roku 1949 Jurij Gagarin dokončil 6. triedu základnej školy a rozhodol sa vyučiť remeslu. Prijali ho do učilišťa pri podniku poľnohospodárskych strojov v Ľuberci pri Moskve na výučbu v odbore zlievač. Súčasne vo večernej škole robotníckej mládeže chodil do 7. triedy, aby mal úplné stredné vzdelanie.[5] Po dokončení učilišťa roku 1951 bol ako jeden z najlepších učňov vybraný na ďalšie štúdium na Saratovskú priemyselnú školu, ktorú absolvoval s výborným prospechom.[7][pozn. 2] V Ľuberci aj v Saratove veľa času venoval športu, vynikal najmä v basketbale, a to aj napriek svojej výške - meral iba 158 cm.[9] V Saratove sa stal aj kapitánom basketbalového mužstva školy,[8] ale tiež hral na trúbku v kapele.[9] Zúčastnil sa práce fyzikálneho krúžku, tu okrem iného dostal za úlohu pripraviť prednášku o Konstantinovi Ciolkovskom a jeho prácach o raketových motoroch a kozmických letoch. Ciolkovského myšlienky zanechali v Gagarinovi hlboký dojem.[5]

MiG-15bis v Leteckom múzeu v Monine, typ, na ktorom lietal Jurij Gagarin v Luostari

Počas štúdií v Saratove so spolužiakmi sníval o lietaní. Koncom roka 1952 sa prihlásili do pilotných kurzov DOSAAF, ale k lietaniu sa nedostali. Keď neďaleko Saratova vznikla škola civilného letectva, skúsili šťastie aj tam, ale nespĺňali podmienky pre prijatie. Uspeli až na tretíkrát,[9] v októbri 1954 ich prijali do saratovského aeroklubu, od jari 1955 už Gagarin lietal na Jaku-18. V lete dokončil štúdium a rozhodol sa pre dráhu stíhacieho letca. Na jeseň 1955 bol prijatý na vojenskú leteckú školu v Orenburgu. [pozn. 3] Štúdium sa neobišlo bez problémov, v druhom roku mal Gagarin problémy s pristávaním s cvičným MiGom-15UTI, hrozilo mu dokonca vylúčenie zo školy.[10] Popularitu medzi spolužiakmi mu neprinieslo jeho nekompromisné vyžadovanie disciplíny z pozície pomocníka veliteľa čaty.[pozn. 4] Po dvoch rokoch [pozn. 5] ukončil leteckú školu s vyznamenaním.[7]

Ako absolvent s vynikajúcim prospechom mal právo vybrať si miesto služby. S priateľmi sa rozhodol pre život na severe Ruska.[11] Slúžil v 769. stíhacom leteckom pluku 122. stíhacej leteckej divízie (rus. 769-й истребительный авиационный полк (ИАП) 122-й истребительной авиационной дивизии) Severnej flotily na základni Luostari-Novoje[pozn. 6] pri Murmansku za polárnym kruhom.[13] K pluku nováčikovia prišli koncom novembra 1957. Po dôkladnej teoretickej príprave a zložení skúšok zo špecifík lietania na severe začali od marca nasledujúceho roka lietať na strojoch MiG-15bis.[11] V útvare dosiahol 265 letových hodín (teda v lietadlách nalietal 265 hodín, počítajúc ich od počiatkov jeho leteckej kariéry v aeroklube).[pozn. 7]

V závere štúdií v Orenburgu sa po jedenapolročnej známosti 27. októbra 1957[16] oženil so zdravotníčkou Valentinou Ivanovnou Gorjačevovou.[7] Zoznámil sa s ňou na tanečnom večierku v leteckej škole [pozn. 8] začiatkom roka 1956.[17] O rok a pol, 10. apríla 1959, sa im narodila dcéra Jelena, druhá dcéra Galja sa narodila 7. Apríla 1961, iba päť dní pred Gagarinovým kozmickým letom.[16]

Kozmonaut Jurij Gagarin v kabíne kozmickej lode Vostok pred štartom prvého kozmického letu s ľudskou posádkou vôbec, 12. apríl 1961

Na jeseň 1959 sa uskutočnil nábor, z ktorého mala vzísť prvá skupina budúcich kozmonautov. Z viac ako dvetisíc záujemcov ostal nakoniec medzi najužšou skupinou vybraných aj poručík Jurij Gagarin. Od marca 1960 do januára 1961 prešiel spolu s ďalšími kolegami náročným výcvikom. Nakoniec sám šéf sovietskeho kozmického programu Sergej Koroľov navrhol poveriť pilotovaním prvej kozmickej lode práve Gagarina (zrejme značnú úlohu hrala jeho skromná povaha a vhodný triedny pôvod).

12. apríla 1961 o 6. hodine a 7. minúte svetového času odštartoval Jurij Gagarin v kozmickej lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur. (Traduje sa jeho radostné zvolanie pri zážihu motorov: „Поехали!“ – Ideme!) Uskutočnil jeden oblet Zeme a po 106 minútach pristál na padáku pri dedine Smelovka v Saratovskej oblasti.[2][3]

Z neznámeho vojenského letca sa počas hodiny stal najpopulárnejší človek planéty, čo sovietska vláda dobre využila. Jurij Gagarin bol povýšený z nadporučíka na majora, vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu a Leninovým radom. 14. apríla ho triumfálne privítali v Moskve a v nasledujúcich dňoch a mesiacoch po celom svete od Londýna až po Havanu (za pozornosť stojí fakt, že vôbec prvá Gagarinova zahraničná cesta viedla do Prahy).

Okrem verejných povinností sovietskej „ikony“ (o. i. bol aj poslancom Najvyššieho sovietu) zostal Gagarin kozmonautom. Ako vedúci skupiny kozmonautov (a od roku 1963 zástupca veliteľa výcvikového strediska) sa podieľal na ich výcviku a veľmi sa usiloval o účasť na ďalších kozmických letoch, najmä na (neskôr zrušenom) programe letu na Mesiac. Študoval tiež na Žukovského vojenskej leteckej akadémii v Moskve.

Zahynul 27. marca 1968 spolu so svojím inštruktorom Vladimirom Serioginom pri bežnom cvičnom lete, keď sa zrútil ich MiG-15. Stroj havaroval asi 18 km od mesta Kiržač. Okolo okolností pádu lietadla existujú viaceré špekulácie. Niektoré hovoria, že sa mohol dostať do stopy turbulencie iného stroja. Túto verziu napokon preukázalo aj dlho utajované vyšetrovanie, ktorého časť uverejnil až v roku 2013 bývalý kozmonaut Alexej Leonov. Gagarin sa spolu so Serioginom dostali počas letu do blízkosti stroja Su-15, ktorého prototyp bol v tej dobe v oblasti testovaný. Pilot Su-15, ktorý sa mal pohybovať vo výške okolo 10 000 metrov, však porušil predpisy a letel v malej výške, kde sa pohyboval aj MiG-15 s Gagarinom a Serioginom, ktorí o jeho prítomnosti nič netušili. Po tom, čo sa dostali do stopy jeho stroja, ich MiG-15 v malej výške padol do vývrtky, ktorú sa im už nepodarilo vybrať, a ich stroj sa roztrieštil o zem.[18]

Niektoré iné teórie hovorili, že v pretlakovej kabíne došlo k dekompresii a obaja letci sa rozhodli pre okamžité klesanie skôr, ako dôjde k strate vedomia. Počas strmhlavého letu však Gagarin aj Serjogin stratili vedomie a ich neovládaný stroj narazil do zeme a explodoval.[19]

Gagarin bol pochovaný na pohrebisku pri Kremeľskom múre v Moskve. Jeho pohreb sa konal 30. marca 1968.

Mesto Gžatsk blízko Jurijovej rodnej dediny nesie od roku 1968 na jeho pamiatku meno Gagarin. Je po ňom pomenovaná planétka č. 1772 Gagarin a kráter na odvrátenej strane Mesiaca.