Julius Fučík (hudobný skladateľ)

Julius Fučík sa narodil v roku 1872 v Prahe na Karlovom námestí ako najstarší syn pumpára Jaroslava Fučíka a jeho ženy Kataríny rodenej Šíchovej. Mal troch mladších súrodencov, bratov Karla a Rudolfa a sestru Máriu. Od detstva prejavoval veľký hudobný talent, čoskoro sa naučil hrať na husle a neskôr aj na klavír. Podľa želania otca sa mal vyučiť rukavičkárom, ale nakoniec sa mu splnil sen študovať hudbu. V roku 1885 začal študovať na pražskom konzervatóriu - najprv hru na husle, potom prestúpil na fagot do triedy Ľudovíta Mildeho a ako druhý nástroj zvolil tympany u profesora Blahu. Študoval tiež skladbu u Karla Steckera, ku koncu štúdia v slávnej kompozičnej triede Antonína Dvořáka, spolu s ďalšími neskoršími hudobnými osobnosťami (Josef Suk, Oskar Nedbal).

Po absolutóriu konzervatória v roku 1891 nastúpil ako fagotista a hráč na veľký bubon k hudbe 49. pešieho pluku v Kremži, ktorú viedol kapelník Josef Franz Wagner. Tu získal zásadné poznatky o inštrumentácii pre vojenský orchester a skúsenosti, ktoré neskôr využil sám ako kapelník. Po návrate z vojny v roku 1894 pôsobil ako druhý fagotista v pražskom Nemeckom divadle. V tom čase založil so svojimi spolužiakmi z konzervatória Trdličkom a Hönichom Komorné dychové trio, s ktorým v Prahe úspešne účinkovali. Pre toto trio zložil Fučík niekoľko drobných skladieb, napríklad Perpetuum mobile (op. 28) či Symfónia scandaleuse (op. 24). V roku 1895 prijal ponuku Karla Kovařovica na miesto prvého fagotistu vo Výstavnom symfonickom orchestri po dobu konania Národopisnej výstavy na pražskom Výstavisku.

Po skončení výstavy sa v tom istom roku stal fagotistom v divadelnom orchestri v Záhrebe a o rok neskôr mestským kapelníkom a zbormajstrom speváckych zborov Danica a Sloga v chorvátskom meste Sisak. Pre tieto zbory zložil niekoľko zborových skladieb na chorvátske texty, okrem iného Ruža spava (op. 103), Zora sviće (op. 105), Pet časa (op. 101). Ako riaditeľ kuru sa venoval tiež duchovnej hudbe.

V roku 1897 vyhral konkurz na miesto kapelníka hudby 86. pešieho pluku v Sarajeve. Tu začal komponovať hudbu pre potreby vojenského orchestra, najmä pochody. Medzi prvými úspešnými skladbami boli pochody Sarajevo (op. 66), Laban (op. 44) a najmä jeho najslávnejší pochod Vjazd gladiátorov (op. 68).

Skladba mala osobitný osud. V Spojených štátoch ju spopularizoval kanadský skladateľ Louis-Phillipe Laurendeau, ktorý pochod upravil a vydal pod názvom Thunder and Blazes. Táto verzia začala byť masívne používaná v cirkusoch, najmä pri nástupe klaunov. V dôsledku toho sa Fučíkova melódia stala jednou z najznámejších na svete, hoci pôvodný autor zostával neznámy. Ďalšiu úpravu vykonal taliansky skladateľ Nino Rota pre Felliniho televízny film Klauni, preto tiež je v Taliansku Rota často uvádzaný ako autor tejto svetoznámej melódie. Použitie v súvislosti s klaunom je kuriózne v tom, že Fučík skladbu spojil s predstavou triumfálneho nástupu starorímskych gladiátorov do arény. Túto predstavu načerpal zo svojho dlhoročného záujmu o antickú kultúru a obdivu k nej. Skladba bola nespočetnekrát použitá v populárnej kultúre (napríklad vo filme Madagaskar 3 z roku 2012, v bondovke Chobotnička (1983) atď.).

Z ďalších skladieb tohto obdobia sú známe napr. Valčík Ideály snov (op. 69) či rozsiahly štvordielny cyklus Rakúska česť a sláva (op. 59).

V roku 1900 bol pluk vrátane hudby premiestnený do Budapešti, kde pôsobilo 8 vojenských orchestrov a vládla tu veľká a často neférová konkurencia. Fučík už bol v tom čase známy hudobný skladateľ, ale v Budapešti sa mu ponúkali oveľa väčšie možnosti uplatnenia, hlavne blízkosť Viedne a Prahy bola veľkou výhodou v styku so slávnymi nakladateľmi. Budapeštianske obdobie sa stalo najdôležitejšie v jeho skladateľskej činnosti, zložil tu väčšinu svojich najznámejších a najúspešnejších skladieb. Medzi tie najlepšie patria valčíky Od brehu Dunaja (op. 135), Zimné búrky (op. 184), suita Zo života artistov (op. 152), pochody Rázne vpred (op. 79), Kinizsi (op. 80), Triglav (op. 72), Fantastický pochod (op. 106), Deti pluku (op. 169), Florentinský pochod (op. 214), Veselí vidiecki kováči (op. 218) alebo predohra Marinarella (op. 215). Takisto zložil pochod pre 5. všesokolský slet Stráž Slovanstva (op. 258). Z maďarského prostredia ho zaujali maďarské ľudové melódie, z ktorých zostavil niekoľko vtedy obľúbených potpourri. Zatiaľ čo v Budapešti dosiahol veľké úspechy, oveľa menej sa mu darilo v rodnej Prahe. So suitou Život (op. 52), ktorú uviedol s Českou filharmóniou, neuspel u publika ani u pražských recenzentov a toto sklamanie ho na dlhú dobu ovplyvnilo.

V roku 1909 bol 86. peší pluk preložený z Budapešti do provinčnej Szabadky (dnes Subotica v Srbsku), čo bola pre Fučíka nepríjemná zmena. Síce tu vzniklo ešte niekoľko jeho dodnes populárnych skladieb, napríklad valčíky Baletky (op. 226) a Dunajské povesti (op. 233), predohra Svätý Hubert (op. 250) či pochod Strýček Teddy (op. 239), ale Fučík tu nebol spokojný a snažil sa zmeniť pôsobisko.

Roku 1910 sa zúčastnil vypísaného konkurzu na kapelníka hudby 92. pešieho pluku v Terezíne a s prehľadom ho vyhral. Vrátil sa do Čiech do blízkosti Prahy, kam s hudbou zachádzal koncertovať. Obľúbené boli tiež koncerty v kúpeľných mestách severných a západných Čiech. Za Fučíkovho vedenia sa z orchestra 92. pluku stal vynikajúci orchester, ktorý účinkoval úspešne aj v Berlíne, kde hral pred publikom čítajúcim viac ako 10 000 ľudí. Z terezínskeho obdobia pochádzajú ďalšie známe skladby: predohra Miramare (op. 247) či pochody Hercegovac (op. 235) a Boží bojovníci (op. 251). Začal tu pracovať na operete Dvorný intendant a rozpracoval aj operu Osud, ktorá však nakoniec zostala nedokončená.

V Terezíne sa v roku 1910 Fučík oženil s Christinou Hardeggovou a v júni 1911 sa im narodil syn Ferdinand, ktorý však po necelom mesiaci zomrel.

V roku 1913 sa Fučík, znechutený intrigami v armáde, rozhodol opustiť vojenskú službu a odísť do civilu. Mal v pláne venovať sa plne komponovaniu a založiť si vlastné vydavateľstvo. Rozhodol sa usadiť v Berlíne, kde zažil svoje najväčšie úspechy a kde niekoľko rokov pôsobil jeho brat Rudolf. Založil si vlastný orchester zložený z českých hudobníkov Prager Tonkünstler-Orchester a hudobné nakladateľstvo Tempo-Verlag, ktoré však stačilo vydať len jednu skladbu (pieseň Rodná zem, op. 282). S prepuknutím 1. svetovej vojny sa od neho začalo šťastie odvracať - orchester sa rozpadol, kultúra sa utlmila, prišli zdravotné problémy. Venoval sa síce komponovaniu, dokončil operetu, rozpracoval druhú verziu opery Osud a zložil ďalšie skladby - pochody Spomienka na Trident (op. 287) a Zvuky fanfár (op. 278), valčík V ríši snov (op. 270) a smútočný pochod Pax vobis (op. 281), ale jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Začiatkom roka 1916 zostal pripútaný na lôžko s opuchom nohy, podľa jeho vlastného názoru následkom zranenia na manévroch v Bosne v roku 1900. Z opuchu sa vyvinul sarkóm, na ktorý koncom septembra 1916 zomrel. Pochovaný je v Prahe na Vinohradoch.

Titulná strana vydania Fučíkovho pochodu Attila pre klavír

• Pochody
  • Vjazd gladiátorov (Einzug der Gladiatoren) op. 68 (1899)
  • Florentinský pochod (Florentiner Marsch, pôvodne La rosa di Toscana) op. 214 (1907)
  • Attila (Attila induló) maďarský víťazný pochod
  • Bosanska zora (pôvodne Feuchte Ecke) op. 55 (1905)
  • Boží bojovníci (Gotteskämpfer) op. 251 (1911)
  • Danubia op. 229 (pôvodne Laban op. 44) (1899)
  • Deti pluku (Die Regimentskinder) op. 169 (1905)
  • Drachsel op. 112 (1902)
  • Fantastický pochod (Marche fantastique) op. 106 (1902)
  • Gigantic op. 311 (1915)
  • Hercegovac op. 235 (1910)
  • Hortstein op. 30 (1897)
  • Kinizsi op. 80 (1900)
  • Smútočné pochod Pax vobis op. 281 (1915)
  • Pod admirálskou vlajkou (Admiralsflagge) op. 82 (1901)
  • Rázne vpred (Schneidig vor!) Op. 79 (1906)
  • Rieka Mississippi (The Mississippi River) op. 161 (1905)
  • Salve Imperator op. 224 (1908)
  • Sarajevo op. 66 (1899)
  • Stále vpred (Sempre avanti) op. 149 (1904)
  • Sokolský pochod Stráž Slovanstva op. 258 (1907)
  • Strýček Teddy (Onkel Tom) op. 239 (1910)
  • Triglav op. 72 (1903)
  • Veselí vidiecki kováči (Die lustigen Dorfschmiede) op. 218 (1908)
  • Víťazný meč (Das Siegesschwert) op. 260 (1913)
  • Spomienka na Trident (pôvodne Treu Tirol) op. 287 (1915)

• Valčíky
  • Baletky (Ballettratten) op. 226 (1909)
  • Dunajské povesti (Donausagen) op. 233 (1909)
  • Ideály snov (Traumideale) op. 69 (1900)
  • Od brehu Dunaja (Vom Donauufer) op. 135 (1903)
  • V ríši snov (Traumland) op. 270 (1914)
  • Zimné búrky (Winterstürme) op. 184 (1907)

• Koncertné predohry
  • Marinarella op. 215 (1907)
  • Miramare op. 247 (1912)
  • Stráž na mori (Meereswacht) op. 321 (1915)
  • Svätý Hubert (St. Hubertus) op. 250 (1909)

• Orchestráne skladby
  • polka pre fagot Starý bručoun (Der alte Brummbär) op. 210 (1907)
  • suita Zo života artistov (Aus dem Artistenleben) op. 152 (1904)
  • suita Život (Das Leben) op. 52 (1907)
  • symfonická báseň Rakúska česť a sláva (Österreich's Ruhm und Ehre) op. 59 (1898)
  • serenáda Na lagúne (Auf der Lagune) op. 221 (1908)
  • potpourri Deň v jubilejnej výstave op. 216 (1908)

• Komorné skladby (husle a klavír)
  • Devotion op.318 (1915)
  • Maggiolata op. 306 (1916)
  • Melanchólia op. 227 (1909)

• Tria
  • Fantasie na českej národnej piesne op. 27 (1894)
  • Perpetuum mobile op. 28 (1894)
  • Symfónia scandaleuse op. 29 (1895)
  • Manželské levity (Gardinenpredigt) (1913)

• Kvartet Noc (La nuit) op. 16 (1896)

• Piesne
  • Alpská ruža (Die Alpenrose) op. 205 (1910)
  • Bella Barbora op. 10 (1895)
  • Modlitba op. 63 (1897)
  • Rodná zem (Heimaterde) op. 282 (1915)
  • Serenáda op. 9 (1895)
  • Starneme, brachu starneme op. 192 (1913)
  • Tichá láska op. 4 (1896)
  • Vyslúžilec op. 6 (1895)

• Zbory
  • Česká pieseň op. 241a (1897)
  • Pet časa op. 101 (1896)
  • Ruža spavá op. 103 (1896)
  • Zora sviće op. 105 (1896)

• Opereta Dvorný intendant (Der Hofintendant) (1914)

• Nedokončená opera Osud (Die Bestimmung) (1912-1915)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Julius Fučík (hudobný skladateľ)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Julius Fučík (skladatel) na českej Wikipédii.