Alfonz V. (Portugalsko)

Narodil sa ako syn portugalského kráľa Eduarda I. a jeho manželky Eleonóry Aragónskej, dcéry Ferdinanda I. Aragónskeho a Eleonóry z Alburquerque. Malému infantovi sa dostalo vynikajúcej výchovy a vzdelania, z čoho zrejme pramenila jeho neskoršia náklonnosť k vedám. Na portugalský trón nastúpil vo veku iba šesť rokov po smrti svojho otca, ktorý zomrel 13. septembra roku 1438 na mor. Pre nízky vek nemohol vládnuť sám a regentom mala byť jeho matka, kráľovná-vdova Eleonóra Aragónska, po vzbure mešťanov sa však ním stal Alfonzov strýko, infant Peter z Coimbry, mladší brat Eduarda I. Ten mal podporu mešťanov, predovšetkým lisabonských cechov, ktoré ho chceli vyhlásiť za kráľa. Regent vzápätí ovládol mladého panovníka a stal sa najmocnejším mužom v kráľovstve. Staval sa proti ďalšej námornej expanzii Portugalcov. Po dosiahnutí plnoletosti Alfonz Petra odstavil od vlády a rozhodol sa využiť pomoc ďalších dvoch bratov svojho otca, Henricha Moreplavca, kniežaťa z Viseu, a Alfonza, kniežaťa z Braganzy. Obe kniežatá reprezentovali názory odlišné od Petrových. Henrich bol stúpencom výprav do Maroka a námorných výprav do Afriky, Alfonz zase chcel, aby sa koruna opäť oprela o šľachtu a nestavala proti nej meštianstvo. Z toho dôvodu sa rozhodli odstaviť Petra, ktorý bol následne zabitý v bitke pri Alfarrobeire v máji 1449. Odvtedy započala samostatná Alfonzova vláda. Realizoval idey svojich strýkov a nielenže sa angažoval vo vojne v Afrike, ale aj zmieril dvor s radom šľachtických rodov, ktoré stratili priazeň za vlády jeho deda Jána I. Dobrého.

Keď v roku 1453 Turci dobyli Konštantínopol, vyzval pápež Mikuláš V. európskeho monarchu ku krížovej výprave proti neveriacim. Časy krížových výprav však už skončili a ochotných bolo málo. Jedným z mála bol aj portugalský kráľ, ktorý sa zaviazal vypraviť 12 000 žoldnierov a bojovať so Saracénmi. Keď sa v dôsledku pápežovej smrti ukázalo, že kruciáta na východ nevyrazí, Alfonz sa rozhodol zhromaždené vojsko a prostriedky využiť v Afrike. Kráľova výprava bola úspešná, jeho vojská dobyli roku 1458 Al-Kasr-as-Saghir. Ďalšia výprava mala menej šťastia, lebo v roku 1463 nezdolala hradby Tangeru. V roku 1471 bola usporiadaná nová výprava, ktorej cieľom bolo dobytie Arzily a Tangeru; ten tentoraz skutočne padol. Vďaka týmto výpravám získal Alfonz svoj prívlastok Africký a on toho roku 1471 rozšíril svoju titulatúru, ktorá od tej doby znela kráľ Portugalska a Algarve po tej i onej strane Afriky. Alfonzove zásluhy boli už skôr ocenené pápežom Mikulášom V., ktorý v roku 1455 vydal bulu Romanus pontifex, v ktorej priznával portugalskému kráľovi a infantovi Henrichovi a ich potomkom právo dobývania nových území v Afrike, vojny s neveriacimi a monopol na obchod, a tým, ktorí by Portugalsku hatili jeho konanie, hrozil exkomunikáciou. Po smrti strýka Henricha sa Alfonz V. nejaký čas osobne zaujímal o výpravy portugalských moreplavcov do Afriky. Za jeho vlády doplávali na Kapverdy (1456) a do Guinejského zálivu a zabrali ostrov Bioko (Fernando PO).

V záverečnom období vlády Alfonza V. vznikol konflikt s Kastíliou, kvôli ktorému zanedbával iné záležitosti vrátane geografických objavov. Po smrti Alfonzovho zaťa, kastílskeho kráľa Henricha IV. V roku 1474 sa Alfonz aktívne vložil do boja o trón susediaceho kráľovstva. Už skôr sa uchádzal o ruku mladšej sestry zosnulého kráľa, princeznej Izabely, keď však tieto plány padli, oženil sa s Henrichovom dcérou Janou la Beltraneja a opäť sa uchádzal o kastílsky trón. Napadol Kastíliu, pričom využíval podporu viacerých mocných kastílskych šľachtických rodov. Prehral však v roku 1476 bitku pri rieke Toro s hlavnou konkurentkou Izabelou I., ktorá mala podporu drobnej šľachty a nižších vrstiev spoločnosti. Po tejto bitke Alfonzovi prívrženci prešli na stranu Izabely a jej manžela Ferdinanda Aragónskeho. K normalizácii pomerov v Kastílii došlo v roku 1479, keď bola podpísaná mierová dohoda v Alcáçovas, v ktorej výmenou za rezignáciu na kastílsku korunu získal portugalský kráľ dôležité koncesie a obchodné privilégiá v Afrike.

Hoci už roku 1477 Alfonz V. odovzdal vládu svojmu synovi, fakticky vládli obaja. Formálne sa jeho syn Ján zaoberal portugalskou zámorskou expanziou. Posledné roky života Alfonz V. zasvätil vede a kultúre, zaoberajúc sa literatúrou; ako prvý panovník založil v Portugalsku knižnicu so sídlom v Coimbre. Zomrel podobne ako jeho otec na mor za epidémie v roku 1481 vo svojom rodisku - v Sintre.

Alfonz V. Portugalský bol dvakrát ženatý. 6. mája roku 1447, vo veku pätnástich rokov sa oženil so svojou sesternicou Izabelou z Coimbry (1432-2. decembra 1455) , dcérou svojho regenta Petra z Coimbry, mladšieho brata svojho otca. Z manželstva sa narodili tri deti, dvaja synovia a dcéra, prvý syn však zomrel krátko po narodení:

• Ján (* / † 1451)
• Jana (* 1452- † 1490), od roku 1475 rehoľníčka, roku 1693 kanonizovaná pápežom Inocentom XII.
• Ján II. (* 1455- † 1495), po otcovej smrti portugalský kráľ

30. mája 1475 sa oženil s kastílskou infantkou Janou la Beltraneją (1462-1530), svojou neterou (dcérou svojej mladšej sestry Jany Portugalskej a jej manžela, kastílskeho kráľa Henricha IV.). Manželstvo, z ktorého nevyplynuli žiadny potomkovia, bolo pápežom Sixtom IV. z dôvodu blízkeho príbuzenstva anulované.

Alfonz mal ešte zo vzťahu s Máriou Álvares de Carvalho nemanželského syna Álvara Soares de Carvalha (ok. 1467-1557).