Ivan Alexejevič Bunin

Ivan Bunin pochádzal zo starobylej šľachtickej rodiny. Jeho otec Alexej Nikolajevič Bunin (1827 – 1907) bol len nižším úradníkom a v mladosti sa zúčastnil krymskej vojny. Otec bol veľmi spoločenským avšak ľahkomyseľným mužom a pomaly v hrách v karty utrácal rodový majetok. Jeho matkou bola Ľudmila Alexandrovna, rodená Čubarovová (1835 - 1910), taktiež zo starého šľachtického rodu. Bunin mal dvoch starších bratov : Julija a Jevgenija, ako aj dve mladšie sestry: Máriu a Alexandru.

Ako dieťa Bunin vyrastal na šľachtických dvoroch v lokalitách Butyrki a Ozerki v okolí mesta Jelec, v Lipeckej gubernii. Na duševný svet a imagináciu mladého Ivana Alexejeviča silne pôsobila príroda, v ktorej vyrastal, silné ovplyvnenie prírodou sa prejavuje aj v jeho prvých veršoch. V roku 1881 bol poslaný do školy v meste Jelec, ale z tej bol v marci v roku 1886 vylúčený, keď sa do nej nevrátil po veľkonočných prázdninách, a to najmä pre zlú finančnú situáciu rodiny. Neskôr ho doma vzdelával brat Julij, ktorý bol vylúčený z univerzity pre svoje radikálne politické názory (pôsobil v hnutí tzv. narodnikov).

V roku 1887 Bunin publikoval v petrohradskom periodiku Vlasť svoju prvú báseň Dedinskí bedári (rusky: Деревенские нищие). Na jar roku 1889 Bunin nasledoval jedného z bratov do Charkova, kde sa stal postupne mestským úradníkom, knihovníkom a redaktorom miestnych novín. Neskôr sa presunul do mesta Oriol, kde sa stal redaktorom periodika Orlovskij Vestnik. V literárnej sekcii tohto periodika publikoval svoje básne, krátke poviedky a recenzie prečítaných kníh. Tu sa stretol so svojou prvou veľkou láskou Varvarou Paščenkovou, a nadviazal s ňou pomer. V auguste 1892 sa obaja presťahovali k jeho bratovi Julijovi do Poltavy. Tu začal Bunin pracovať ako úradník v úrade zemstva. Vzťah s Varvarou Paščenkovou ale napokon stroskotal.

V januári roku 1894 Bunin navštívil prvýkrát Moskvu, kde sa zoznámil s Levom Nikolajevičom Tolstým. Tolstého učenie a najmä literárne dielo si veľmi vážil a podľa jeho vzoru sa rozhodol cestovať po krajine a spoznávať ruský ľud. V prvej polovici roku 1894 cestoval Bunin pešo po celej Ukrajine, počúval príbehy a piesne dedinčanov a zbieral inšpiráciu pre neskoršiu literárnu tvorbu. Na jeseň 1894 bol dokonca uväznený a vyšetrovaný pre šírenie zakázanej tolstojovskej literatúry, ale pred väzením ho zachránila amnestia, ktorá prišla s nástupom cára Mikuláša II. na trón. Neskôr Tolstého filozoficko-etické názory opustil a do istej miery aj kritizoval ako utopické.

V roku 1895 po prvýkrát navštívil Petrohrad, kde sa zoznámil s niektorými poprednými spisovateľmi, ako boli Konstantin Dmitrijevič Baľmont, Valerij Jakovlevič Briusov, alebo Anton Pavlovič Čechov. Čechov sa stal jeho blízkym priateľom a na konci života o ňom napísal Bunin životopisné dielo. V roku 1899 sa zoznámil aj s Maximom Gorkým, ktorý sa stal tiež jeho priateľom (neskôr Bunin opakovane Gorkého navštevoval na ostrove Capri). V júni 1898 sa Bunin presídlil do Odesy. Tu sa zoznámil s rodinou gréckeho sociálno-demokratického aktivistu N. P. Cakniho. Zamiloval sa do jeho dcéry Anny Cakni (1879–1963), s ktorou sa dňa 23. septembra 1898 zosobášil, ale veľmi skoro sa manželia navzájom odcudzili (a v roku 1899 rozišli).

Po návrate do Moskvy sa v roku 1899 začal zúčastňovať stretnutí literárneho krúžku Streda. Po roku 1900 Bunin pravidelne publikoval básnické zbierky, ktorými sa postupne stal známym básnikom (a neskôr aj prozaikom).

Od začiatku 20. storočia Bunin dosť často cestoval, najprv po Rusku, potom aj do zahraničia. Bol častým hosťom najmä A. P. Čechova na Kryme (konkrétne v letovisku Jalta). V Jalte ho zastihla aj správa o revolučných udalostiach roku 1905, ktoré ale Bunin neprijal s pochopením (vnímal ich len ako výraz túžby sociálne nízkych ľudí po anarchii, po rabovaní).

Ivan Bunin s manželkou Verou Muromcevovou v roku 1910

V novembri 1906 sa Bunin zamiloval do Very Muromcevovej (1881 – 1961), ktorá pochádzala z významnej petrohradskej rodiny (jej strýko Sergej Muromcev bol významným politikom, v roku 1906 predsedal prvej dume). Jej rodičia vzťah s Buninom odsudzovali, ale pár napokon ostal spolu. V roku 1907 sa vydali na cestu do Egypta a Palestíny.

Revolúciu v rokoch 1917 – 1918 Bunin neprijal a bol veľkým kritikom ako liberálnej vlády grófa Ľvova zo začiatku roku 1917, tak aj neskoršej boľševickej vlády. Jeho politické názory obsahuje denník z revolučných rokov, ktorý nesie názov Prekliate dni (rusky: Окаянные дни). Tento denník vyšiel aj v slovenskom preklade pod názvom Prekliate dni.

Koncom januára roku 1920 sa Bunin s manželkou nalodil v Odese na loď a utiekol do Turecka. Odtiaľ sa manželia vydali ako tisíce iných Rusov do Francúzska. S krátkymi zastávkami v bulharskej Sofii a Belehrade) napokon koncom marca 1920 dorazili do Paríža, kde Bunin žil v dome na ulici Jacquesa Offenbacha č. 1 v štvrti Passy (dnes 16. arrondissement). Letá manželia trávievali vo vilke v provensalskom mestečku Grasse. V Grasse Bunin strávil aj takmer celé obdobie druhej svetovej vojny.

Bunin zomrel na zlyhanie srdca 8. novembra 1953 a bol pochovaný na cintoríne ruských emigrantov v Sainte-Geneviève-des-Bois (dnes predmestie Paríža).

Bunin publikoval svoje prvé dielo pod názvom Básne 1887 – 1891 v meste Oriol. V roku 1897 v Petrohrade vyšli jeho prvé poviedky pod názvom „Na kraj sveta a iné poviedky“. V roku 1898 vyšla jeho druhá poetická zbierka Pod holým nebom (Под открытым небом). V roku 1901 publikoval svoju tretiu básnickú zbierku s názvom Opadáva lístie (Листопад), ktorá bola chválená kritikmi. Bunin nadviazal na klasickú ruskú lyriku a ostal verný realistickému spôsobu poetického vyjadrovania, jeho štýl bol kritikmi označovaný ako „puškinský“. Gorkij bol zbierkou tak nadšený, že Bunina nazval „prvým básnikom súčasnosti“. Za túto zbierku napokon dostal aj Puškinovu cenu. V októbri 1909 Bunin získal po druhýkrát Puškinovu cenu za zbierku svojich básní za roky 1903 – 1906. Zároveň bol zvolený za člena Ruskej akadémie.

Napriek úspechom s poéziou sa Bunin pustil od roku 1900 do písania prózy. V próze sa zameral na rozpad patriarchálnej ruskej dediny a úpadok ľudských citov v nových spoločenských podmienkach. Odsudzoval tiež tradičnú funkciu sujetu, detailne opisoval predmety, postavy a ich vnútorné stavy. V roku 1910 Bunin publikoval poviedku Dedina (rusky: Деревня), ktorá poukazovala na morálny rozklad sedliakov v dedinách. Ďalšími známymi poviedkami boli poviedky Pán zo San Francisca (rusky: Господин из Сан-Франциско; 1915) , Miťova láska (rusky: Митина любовь; 1924), ale najmä súbor poviedok s ľúbostno-erotickými motívmi, ktoré vyšli pod názvom „Temné aleje“ (rusky: Тёмные аллеи; publikované v New Yorku v roku 1943, neskôr v Paríži v roku 1946) . Aj v prózach Bunin zachovával realistický prístup k zobrazovanej skutočnosti, ktorý je ale podfarbený melancholickými obrazmi zániku „starého dobrého sveta“ (najmä v poviedkach z ruského prostredia, a to zobrazením úpadku šľachtického spôsobu života), prípadne sa neskoršie poviedky vyznačujú tragickými závermi ľúbostných vzplanutí. Buninove prózy sú veľmi bohaté na malebné výrazové prostriedky.

Vrcholom jeho prozaického diela bol román s čiastočne autobiografickými prvkami s názvom Arsenievov život (rusky: Жизнь Арсеньева ; písaný a publikovaný na pokračovanie v rokoch 1927 – 1933; kompletne bol román vydaný až v roku 1952).

Napokon bol Bunin v roku 1933 za román Arsenievov život a celoživotné dielo odmenený udelením Nobelovej ceny za literatúru.

• Pán zo San Franciska - zbierka noviel v ktorých odsúdil novú civilizáciu ubíjajúcu ľudské city.
• Miťova láska - novela s motívom tragickej lásky v mnohom pripomínajúca Goetheho Utrpenie mladého Werthera. Študent Miťa prežíva prvú krásnu lásku s Káťou, frekventantkou divadelnej školy. Keď odíde na vidiek, Káťa sa s ním rozchádza a on v citovom položení končí život samovraždou. Autor spája zmyslové vnemy s jemným opisom milostných problémov chlapca.
• Arsenievov život - autobiografický román, nie je súvislým opisom života hlavnej postavy, ale lyrickou spoveďou hrdinu.

• MICHAJLOV, Oleg: Žizň Bunina (Liš slovu žizň dana...). Moskva : Centrpoligraf, 2002. 491 s. ISBN 5-227-01046-3
• ŠRAJER, Maxim D.: Bunin a Nabokov : príbeh súperenia. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016. 240 s. ISBN 978-80-8061-868-1

• 
  Dom vo Voroneži, kde sa narodil I.A. Bunin
• 
  Dom v Paríži, v ktorom žil I. A. Bunin v rokoch 1920 - 1953
• 
  Hrob I. A. Bunina na ruskom cintoríne v Sainte-Geneviève-des-Bois pri Paríži

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ivan Alexejevič Bunin