Irena Turkevyčová-Martynecová

Irena Turkevyčová-Martynecová (ukr. Ірина (Ірена) Туркевич-Мартинець – Irena Turkevyč-Martynec; * 25. december 1899 Brody Ľvovská oblasť, Ukrajina - † 5. júl 1983 Winnipeg, Kanada) bola primadona v Národnom akademickom divadle opery a baletu v Ľvove. Počas svojej kariéry hrala v Paríži, Viedni, Berlíne, Prahe a v ďalších európskych mestách.[1]

Irena Turkevyčová-Martynecová

Opera Primadona,
Narodenie25. prosince 1899
Brody, Ukrajina
Úmrtie5. júla 1983
Winnipeg,
Alma materĽvovská univerzita
ManželVladimir Martynec
 Biografický portál

Životopis

Mladosť

Narodila sa ako tretie dieťa v rodine kňaza, zbormajstra, katechéta a hudobného kritika Ivana Turkevyča (Туркевич) a Sofie Kormošivovej (Кормошів). Keď mala šesť rokov, bol jej otec vymenovaný za katechéta seminára v Zališikách (Заліщики), kde mali samostatný dom v blízkosti rieky Dnester. S manželkou Sofiou, hudobne nadanou klaviristkou, a deťmi boli duchom hudobného života mesta. Prvé hudobné lekcie dostala od svojej matky a neskôr sa deťom venovala aj profesionálna učiteľka hudby. Od mladosti tak získavala hudobné a umelecké zručnosti a účastňovala sa Ševčenkových koncertoch.[2]

V roku 1911 bol jej otec menovaný katechétom na druhom ukrajinskom gymnáziu vo Ľvove a preto sa tam rodina presťahovala. Irena bola zapísaná na gymnázium Basilského rádu sv. Jozafáta, kde okrem svojich školských hodín chodila na hodiny klavíra. Stanislav Ljudkevič (Станіслав Людкевич) ju učil teóriu hudby.[2]

Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa rodina presťahovala do Viedne, kde zostala až do roku 1916. Tam, v kostole sv. Barbory, bol jej otec dirigentom speváckeho zboru, ktorý bol v tom čase jedným z najväčších a najlepších ukrajinských zborov. Keď sa vrátili do Ľvova, Irena pokračovala v štúdiu u basilských sestier.[2]

Štúdiá

Irena vyštudovala právnickú fakultu Ľvovskej university. Hudbu študovala na Ľvovskom konzervatóriu M. Lysenka pod vedením profesorov Flem-Plomenského a Zarembu. Dramatické umenie ju učili profesori Kozlovský a Bogdan Vladimirovič Kryžanivský. Koncertnú činnosť začala v roku 1923 ako sólistka ľvovského zboru Bandurist. V opere účinkovala najprv ako Marienka v Predanej neveste od hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu. Operu uviedol Josef Dmitrovic Stadnik[3] v Ukrajinskom činohernom divadle (Театр Української Бесіди) vo Ľvove (dnes Stádnikovo divadlo)[4] pri príležitosti stého výročia narodenín skladateľa. 21. júna 1929 vystupovala na javisku Ľvovskej opery a baletu v inscenácii opery Fidelio od Ludwiga van Beethovena, v ktorej študenti starších ročníkov Ľvovského konzervatória hrali pod vedením učiteľa Adama Šoltisa. V recenzii denníka Dielo 22. júna 1929 bolo jej vystúpenie chválené.[5]

Ukázala sa ako talentovaná dramatická herečka. Spisovateľ Zinovij Kniš vo svojich spomienkach na hudobný život vo Ľvove píše, že v roku 1929 organizovala v dome svojho otca divadelný klub a uviedla prvé predstavenie Hriech (Гріх) od Volodymyra Wynnyczenka (Володимир Винниченкo) a Požiare svätého Jána (Огні Іванової ночі) Hermanna Zudermanna.[6] Na jar roku 1930 mala prvý sólový koncert, zaspievala áriu Gorisłavy z opery Ruslan a Ľudmila skladateľa Michail Ivanovič Glinka a áriu Cio-Cio-san z opery Madame Butterfly skladateľa Giacoma Pucciniho a niekoľko románskych a ukrajinských ľudových piesní.

V roku 1930 odišla do Berlína, kde v tom čase žila jej sestra Stefanija a tri roky tam študovala na Berlínskej univerzite umenia u profesora Weißenborna, ktorý pracoval so študentmi ako bol Dietrich Fischer-Dieskau. Ovládať hlas sa naučila v Štátnej opere v Berlíne a dramatickú výchovu absolvovala na Hudobnej akadémii v Berlíne (Hochschule für Musik Hanns Eisler Berlin).

V roku 1933 sa presťahovala do Prahy, kde jej sestra Stefanija vyučovala na Pražskom konzervatóriu hru na klavír a sprevádzala. Absolvovala tu u učiteľov Pražského konzervatória hodiny spevu a spievala tiež v Štátnej opere.[2]

Kariéra

Vydala sa za politika Vladimira Martinca (Мартинець Володимир Євгенович)[7] a sťahovala sa s ním do miest svojej práce. Vystupovala po celej Európe. Ich kočovný život trval dvanásť rokov.[2]

V lete roku 1942 sa vrátila so svojím manželom do Ľvova a stala sa tu sólistkou Ľvovského divadla opery a baletu. Od roku 1942 do roku 1944 spievala nasledujúce role:

Opera Skladatel Role
Záporožec za Dunajem Semen Hulak-Artemovskyj Oksana
Kateryna Mykoła Arkas Mаmа
Halka Stanisław Moniuszko Halka
Faust Charles Gounod Markétka
Carmen Georges Bizet Micaëla
Traviata Giuseppe Verdi Violetta
Manon Jules Massenet Manon
Tosca Giacomo Puccini Tosca
Piková dáma Piotr Iľjič Čajkovskij Liza

V lete roku 1943 spoločne s koloratúrnou sopranistkou Ninou Ševčenko a barytónom Michailom Olkhovom mala koncertné turné po mestách a dedinách Haliču.[2] Jej hlas bol často počuť vo Ľvovskom rádiu. Na jar 1944 odišla so skupinou ľvovských operných umelcov do Nemecka - týždeň pred príchodom Červenej armády. Stala sa vedúcou osobnosťou operných súboru Duma (Дума) v meste Karlsbad v Bádensku-Württembersku a súboru Orlik (Орлик) v Berchtesgadene v Nemecku. Tieto súbory uviedli opery: Natalka Poltavka (Наталка Полтавка) od Mykola Lysenka, ktorý bol autorom aj druhej takto uvedené opery Utopila (Утоплена), čo je lyricko-fantastická opera na libreto ukrajinského spisovateľa a dramatika Mychajla Staryckyja (Старицький Михайло Петрович) podľa poviedky Nikolaja Vasiljevič Gogola (Гоголь Микола Васильович) Májová noc (Майская ночь) zo zbierky Večery na samote pri Dikaňky (Вечера на хуторе близ Диканьки).[2]

28. januára 1946 sa v DP-Lager, ktorý sa nachádzal v blízkosti Augsburgu, pripojila k organizácii Asociácie ukrajinských scénografov (Асоціація українських художників сцени).[2]

Kanada

V roku 1949 emigrovala do Kanady a usadila sa vo Winnipegu. Jej manžel prevzal funkciu redaktora novín New Pathway a Irena sa stala členom divadla Renaissance. Od roku 1950 v Kanade koncertovala.

V roku 1960 sa stala umeleckou riaditeľkou detskej opery v Canadian-Ukrainian Institute presvitá (Просвіта) na Pritchard Avenue a Arlington Street vo Winnipegu.[8] Divadlo bolo vytvorené zo študentov školy z iniciatívy Natalie Leontovich-Bashuk, vtedajšej predsedníčky Ústredného výboru ukrajinských žien Kanady. V repertoári divadla bola opera Srdce Oksany od jej sestry Stefanije Turkevyčovej-Lukijanovičovej (Туркевич-Лукіянович Стефанія Іванівна). Táto hudobná skupina nacvičovala v priestoroch Ukrajinskej národnej asociácie na uliciach McGregor a Burroughs.[9] Jej prítomnosť priťahovala okruh talentovaných hudobníkov, choreografov, kostýmových návrhárov a divadelných robotníkov. Stala sa jadrom súboru nadaných detí, ktoré začala učiť. Deťom bola známa ako pani Martynec (Пані Мартинець).

V roku 1964 uviedla operu Mykola Lysenka Koza-Dereza (Коза-Дереза),[10] a o rok neskôr operu Snehová kráľovná (Зимова Краля). Obe produkcie sa konali v divadle Pantages Playhouse vo Winnipegu.[11]

V roku 1967 uviedla predstavenie Koza-Dereza na medzinárodnej výstave Expo-67 v Montreale, ktorá sa konala na oslavu stého výročia Kanady. Ďalej súbor ešte koncertoval v Ottawe.[1]

Mnoho mladých ľudí nieslo ducha jej spoločnosti po celú dobu svojej profesionálnej kariéry. Irina Velgash (Baerg), ktorá v predstavení Koza-Dereza hrala Raka, rozvinula svoju opernú kariéru v Severnej Amerike, kde vystupovala na pódiách hlavných operných domov.[12] Genia Blum, tanečnice, spisovateľka a prekladateľka, ktorá tancovala úlohu Lady vo Snehové kráľovnej, študovala na baletnej škole Royal Winnipeg Ballet, profesionálne tancovala v Európe pod svojím menom Eugenia Snihurowycz a založila baletné štúdio vo švajčiarskej Luzerne, kde podporuje umenie prostredníctvom tanečnej nadácie pomenovanej po svojej matke Darii Nyzankiwskej.[13][14] Slavko Mikhailuk (Mitchell), ktorý v predstavení Koza-Dereza hral Králika, písal populárne hudbu a komponoval tiež pre televíziu a divadlo. Vedúcim programovej siete pre CBC sa stal Miroslav (Slavko) Klimkov, ktorý v predstavení Koza-Dereza hral Medveďa. Ďalší členovia jej hudobnej skupiny sa stali koordinátori a riaditelia kanadských kultúrnych inštitúcií.

Dňa 7. októbra 1977 jej Ukrajinský kanadský kongres ("Конґрес українців Канади") udelil medailu Tarasa Ševčenka (Тарас Григорович Шевченко).[15]

Zomrela 5. júla 1983 vo Winnipegu.

Referencie
  1. Marunchak, M.H. The Ukrainian Canadians: A History. Ukrainian Free Academy of Sciences, Winnipeg, Ottawa, 1970, page 677.
  2. Житкевич, Анатолій. Елегія життя [online]. MICT, [cit. 2018-05-07]. Dostupné online.
  3. Stadnyk, Yosyp – Internet Encyclopedia of Ukraine [online]. . Dostupné online.
  4. Ukrainska Besida Theater – Internet Encyclopedia of Ukraine [online]. . Dostupné online.
  5. Dilo – Internet Encyclopedia of Ukraine [online]. . Dostupné online.
  6. The Fires of St. John [online]. . Dostupné online.
  7. Volodymyr Martynets – Internet Encyclopedia of Ukraine [online]. . Dostupné online.
  8. Martynowych, Orest T., The Canadian Ukrainian Institute 'Prosvita'
  9. Martynowych, Orest T., The Ukrainian National Home Association
  10. Канадійський Фармер/Canadian Farmer, May 25, 1964, page 8
  11. Winnipeg Free Press, May 23, 1964, page 25
  12. Irena Welhasch-Baerg [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  13. Genia Blum [online]. . Dostupné online.
  14. Daria Nyzankiwska Dance Foundation – History
  15. Shevchenko Medal Award [online]. . Dostupné online.

Literatúra
  • Marunchak Michael Hrihoravič (Марунчак Михайло Григорович): The Ukrainian Canadians: A History, Winnipeg, Ottawa: Ukrainian Free Academy of Sciences, 1970.
  • http://www.encyclopediaofukraine.com/default.asp. Internetová encyklopedie Ukrajiny, anglicky

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.