Imrich Turzo

Vzdelanie získal najprv v Bytči (učitelia Eliáš Láni, Ján Nozicius, Ivan Turzo-Nosický, Ján Paludinus, Jeremiáš Špígel). Ako 17-ročný bol 27. júla 1615 zapísaný na univerzitu vo Wittenbergu; o tri mesiace neskôr, 18. októbra 1615 sa stal ako študent (čestným) rektorom univerzity. Štúdia i hodnosti rektora sa však čoskoro vzdal, 1. mája 1616 sa vrátil do Bytče k ťažko chorému otcovi.

Po otcovej smrti (1616) prevzal starostlivosť o rozsiahle turzovské majetky. Stal sa titulárnym dedičom hradov a panstiev Orava, Bytča, Hričov, Lietava a Tokaj s tým, že o delení výnosov bude doživotne rozhodovať jeho matka Alžbeta Coborová.

Zastával hodnosť hlavného oravského župana a na bratislavskom krajinskom sneme (1620) ho zvolili za kráľovského tabulárneho sudcu.

V roku 1618 sa oženil so 14-ročnou Kristínou Ňáriovou, dcérou jágerského a vradínskeho kapitána Pavla Ňáriho (1570 – 1635) z Bodrogu. Kristína Ňáriová mu počas ich krátkeho manželstva povila dcéru Alžbetu Turzovú (1621) a druhá dcéra, Kristína Turzová, sa narodila 25. apríla 1622, po Imrichovej smrti.

Imrich Turzo sa proti rodinnej tradícii i vôli otca, priklonil na stranu odbojnej sedmohradskej, zväčša kalvínskej, šľachty proti habsburskej Viedni. Stal sa jedným z hlavných Betlenových mužov. Gabriel Betlen začal v novembri 1619 spoločne s vojskami českých a moravských stavov svoj pochod na Viedeň, ale do chrbta mu vpadol Žigmund Druget z Humenného. 25. marca 1620 uzavrel s Gašparom Ilešházim (svojím švagrom), Jurajom Sečianskym a s Jurajom Rákocim tajnú dohodu na podporu odbojného Betlena. O jeho významnom postavení svedčí fakt, že 25. apríla podpísal na Pražskom hrade dohodu o konfederácii medzi Betlenom a Fridrichom Falckým, namierenú proti cisárovi Ferdinandovi II.. V auguste 1620 na sneme v Banskej Bystrici podporil zvolenie Gabriela Betlena za uhorského kráľa. V decembri 1620 sa v Trnave stretol s viedenským splnomocnencom vyslanca francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII.

Medzi 30. septembrom a 19. októbrom 1621 sa ocitol v úlohe vedúceho delegácie Gabriela Betlena na mierových rokovaniach so zástupcami Ferdinanda II. v Nikolsburgu (Mikulove) na Morave. Členom betlenovskej delegácie boli aj básnici a diplomati Ján Rimai a Ján Bocatius. Cisársku delegáciu viedol Stanislav Turzo, vzdialený príbuzný, skôr menovec, neskorší palatín, ktorého manželka Anna Rozália Listiusová z Kopčian (Kittsee) bola druhou Alžbetou Bátoričkou: vraždila dievčatá, dojčence i stareny. V cisárskej delegácii bol aj Mikuláš Esterházi, tvorca bohatstva a slávy rodu Esterháziovcov, ktorý sa po predčasnej smrti Imricha Turza stal druhým manželom Kristíny Ňáriovej, vďaka čomu prišiel k rozsiahlym turzovským majetkom.

V piatok 19. októbra 1621 o piatej hodine ráno Imrich Turzo nečakane umrel v priebehu rokovaní v Mikulove. Ním vymrela bytčiansko-oravská vetva Turzovcov. Pochovali ho na Oravskom hrade 16. januára 1622. Jeho priateľ, Ján Bocatius, zomrel tiež v Mikulove, necelé dva týždne po ňom.

Horae primae Exercitationum Oratorium ... Wittenbergae 1615 a Rectoratus Academicus, id est, Orationes, Quas ... Rector hactenus Academiae Wittenbergiensis ec officii causa publice habuit. Wittenbergse 1616. V rukopise zanechal Iter Wittenbergense ... a Anno 1618. Memorabilia ex Diario Com. Emerici Thurzo. Viedol si denník, nadpísaný In silentio et spe, ktorý je uložený v Štátnom archíve v Bytči. Jeho portrét sa nezachoval.