Invázia Spojencov na Sicíliu

Medzi 14. a 24. januárom 1943 sa v Casablance stretli generálne štáby Spojeného kráľovstva a USA, aby prediskutovali, kde budú pokračovať v ďalších ozbrojených akciách. Rokovania sa zúčastnil americký prezident Roosevelt s britských premierom Churchillom. Najvyšší predstavitelia síce nezasahovali do rokovania priamo, keď plánovanie prenechali na generálnych štáboch, ale sami povedali posledné slovo.

Zatiaľ čo sa Briti domnievali, že by sa mali využiť čo najrýchlejšie víťazstvo v Severnej Afrike k invázii na Apeninský polostrov, Američania sa chceli vrátiť k plánu invázie cez Lamanšský prieliv do Francúzska a k otvoreniu druhej fronty vo Francúzsku. Churchill mal svoj vlastní plán, ktorý chcel presadiť i cez začiatočný odpor Američanov. Hodlal zaútočiť na Taliansko a urýchlene ho vyšachovať z vojny, dostať sa na Balkánsky polostrov a odtiaľ po osi Belehrad – Varšava až do Nemecka. O potrebe takéhoto, veľmi ťažko realizovateľného, plánu bolo nutné presvedčiť hlavne odporcov talianskeho ťaženia generála G.C. Marshalla.

Marshall totiž oprávnene tvrdil, že operácia v Severnej Afrike bola druhoradá ,a málo významná. Skôr musia spojenci napnúť všetky svoje sily, najmä ak chcú otvoriť druhý front v západnej Európe. Churchill, ale i ostatní si uvedomovali, že k invázii cez La-Manche ešte nie sú spojenecké vojska dostatočne pripravené. Nakoniec sa všetci zhodli na tom, že po skončení Afrického ťaženia nemôžu spojenecké vojska zostať v nečinnosti a musí dôjsť k ich nasadeniu do boja. Otázkou zostávalo kde. V hre boli dve varianty v Stredomorí. Prvý bol útok na Sicíliu. V prospechu toho to návrhu figurovalo, že po dobytí ostrova by bolo možné okamžite zaútočiť na Taliansko, silám Osi by bolo zároveň znemožnené útočiť na spojeneckú lodnú prepravu medzi Sicíliou a Tuniskom.

Druhou možnosťou bolo obsadenie ostrova Sardínia a Korzika, čím by si Spojenci vytvorili skvelú pozíciu pre inváziu do vnútrozemia Talianska alebo do južného Francúzska. Navyše by sa výrazne zlepšila možnosť bombardovania južného Nemecka. Generálne štáby sa nakoniec rozhodli pre obsadenie Sicílie. Vrchným veliteľom spojeneckých vojsk bol opäť menovaný generál Dwight D. Eisenhower. Výsadkári mali byť prevezení v júli 1943. Celá operácia dostala krycí názov Husky.

Plán pre inváziu na Sicíliu začal byť zostavovaný už vo februári 1943. Vtedy však ešte nebolo isté, kedy a ako sa skončia boje v Severnej Afrike. Sicíliu bránila silná posádka, do začiatočnej fázy operácie bolo nutné nasadiť minimálne 6 divízií. Začiatkom jari 1943 bol konečne stanovený dátum operácie a vyčlenené sily, s ktorými mohli velitelia stredomorskej oblasti počítať. K invázii malo dôjsť začiatkom júla. Zúčastniť sa jej mali britská 8. a americká 7. armáda, združená do 15. skupiny armád pod velením britského generála Harolda Alexandra. Celkom táto skupina armád mala 13 divízií, 3 samostatných brigády, 3 jednotky commandos a 3 prápory Rangers. Dohromady 478 tisíc mužov, z toho 250 tisíc Britov a 228 tisíc Američanov, väčšina z nich už mala bojové skúsenosti. Zo začiatku sa počítalo s vylodeným armád v dvoch priestoroch značne vzdialených od seba – na západe a na juhovýchode ostrova. V apríli bol plán uznaný za príliš riskantný, a tak sa začal spracovávať nový variant, podľa neho mali všetky sily zasadiť úder na juhu Sicílie.

12. mája 1943 sa vzdali zvyšky vojsk Osi v Severnej Afrike, celkovo asi 250 000 vojakov, z ktorých asi 2/3 boli Taliani. 6 mesiacov predtým, týždeň pred Vianocami roku 1942 sa sovietskym vojskám podarilo uštedriť ťažkú porážku talianskej 8. armáde, držiacej postavenia severne od Stalingradu. Bolo pri tom zajatých alebo zabitých asi 130 000 Talianov. Nálada v Taliansku tak v dôsledku porážok dosiahla ešte viac protivojnový ráz. Tento fakt Spojencom významne pomohol.

Americkí vojaci pri postupe s mínometom.

Obranu Sicílie tvorili divízie 7. talianskej armády pod velením generála Alfreda Guzzoniho. Pod talianske velenie pripadla i nemecká 15. divízia tankových granátnikov a tanková divízia Hermann Göring, ktorá sa sem presunula po značných stratách v Severnej Afrike a reorganizovala sa. Začiatkom júla 1943 generál Guzzoni velil 230 tisícom talianskych vojakov s rôznou úrovňou výcviku a 28 tisícom Nemcov, ich počet sa v priebehu bojov na Sicílii zvýšil asi na 60 tisíc mužov.

Jednotky pobrežnej obrany sa skladali zo zle vyzbrojených a nedostatočne vycvičených vojakov talianskej 7. armády. Hlavným nedostatkom obrannej línie bol nedostatok diel, na 8 kilometrov fronty pripadalo len jedno protitankové delo. Zlé bolo i zásobovanie, miesto potrebných 8 000 ton zásob dostávali Taliani a Nemci len asi 2000 ton zásob denne. Generál Guzzoni si bol vedomý nedostatočnej obrany Sicílie, ale všetky jeho intervencie v Ríme boli zbytočné. Posilnenia svojich jednotiek sa nedočkal. Príprava Spojencov na vylodenie bola veľmi zjednodušená, pretože sa podarilo zachytiť rádiovú depešu poľného maršala Kesselringa, v ktorej boli popísané presné počty a rozmiestenie vojsk na ostrove. Z informácií vyplývalo, že Taliani a Nemci nemajú najmenšie poňatie o možných miestach amerických výsadkárov. Z toho dôvodu sa Spojenci neobávali, že by sa im nepodarilo prelomiť cez pláž a zaistiť na pobreží predmestie. Benito Mussolini presunul do talianskych jednotiek čo najviac vojakov, ktorí boli sicílskeho pôvodu. Veril, že Sicílčania budú brániť svoje rodisko a domovy s väčšou odhodlanosťou, ako vojaci z vnútrozemia Talianska. Tieto kalkulácie však neboli správne. Vojaci sicílskeho pôvodu sa naopak rýchlo vzdávali, aby zabránili plieneniu a urýchlili tak kapituláciu ostrova. Veľkú úlohu zohrala talianska mafia, ktorá dala spojencom veľa informácii. Najväčším problémom nemeckého a talianskeho velenia bol nedostatok spravodajských informácií, hlavne neznalosť miesta spojeneckého vylodenia. Kesselring a Mussolini sa domnievali, že miestom výsadkov bude Sicília, zatiaľ čo Hitler bol presvedčený, že sa Spojenci vylodia na Sardínii alebo na Peloponéze.

Vylodenie britských jednotiek na Sicílii.

Začiatok operácie Husky bol stanovený na júla. 7. americká armáda pod vedením generála Pattona mala zaútočiť na južné pobrežie, jej úsek bol asi 50 km široký. Vyloďovať sa mala v zálive Gela. 3. pechotná a 2. obrnená divízia sa mali vylodiť západne od mesta Licata, 1. divízia v strede úseku pri Gele a 45. divízia pri Scoglitti. 82. výsadková divízia mala byť vhodená v tyle nepriateľskej obrany medzi Gelou a Scogolitti.

8. britská armáda generála Montgomeryho sa mala vylodiť na juhovýchodnom pobreží, úsek jej vylodenia bol asi tiež 50 km široký. XXX. zbor mal pristáť pri myse Passero, XIII. zbor sa mal vylodiť v zálive Noto, pri meste Avola.

Medzi oboma úsekmi vylodenia bola asi 40 km medzera. Hlavným veliteľom obidvoch armád bol menovaný generál Harold Alexander. V operácii boli nasadené ako vzdušné, tak i námorné jednotky. Vzdušný výsadky začali pristávať na miestach určenia v noci z 9. na 10. júla. Kvôli zlému počasiu sa niektoré nedosiahli k svojim cieľom, ale výsadky prebiehali pomerne hladko. Výsadky narazili len na sporadický odpor. Na pobreží tomu nebolo inak. Britské sily sa bez problémov vylodili v okolí Syrakúz a Nota, zatiaľ čo americké sily na juhu ostrova v blízkosti miest Gela a Licata, po začiatočnom hladkom priebehu, narazili na silný odpor nepriateľa. Hlavným dôvodom začiatočných úspechov bola celková dezinformácia nepriateľa. Ten rozmiestnil svoje najlepšie divízie v západnom výbežku ostrova, kde očakával útok, pretože zo severoafrických prístavov bol na západné pobrežie Sicílie najlepší prístup. Potom, čo sa nepriateľské velenie dozvedelo o vylodení Spojencov na juhu a východe Sicílie, urýchlene začalo presúvať svoje najlepšie jednotky na miesta bojov. Najmobilnejšie jednotky Osi začali veľmi skoro po vylodení napádať stále ešte nedostatočne rozvinutú 1. americkú divíziu a hrozilo, že ju zmetú späť do mora. Vďaka trvalej pomoci vzdušných výsadkových jednotiek a lodných diel boli však Nemci zastavení. 7. americká i britská 8. armáda rýchlo nakoniec získali predmostie Sicílie a pripravili sa na chystaný vpád do vnútrozemia Sicílie.

Posádka kontroluje tank Sherman po pristátí na Sicílii 10. júl 1943

Hlavným cieľom Spojencov bolo dobytie prístavu Messina, ktorý bol v severovýchodnom cípe ostrova priamo oproti talianskej pevnine. Prístav bol hlavnou tepnou zásobovania vojsk osi na ostrove a v prípade jeho obsadenia, by Spojenci znemožnili ich ústup z ostrova. Mesto bolo rovnako i dôležitým odrazovým mostíkom pre útok na Apeninský polostrov, keďže od pevniny ho oddeľuje iba úzky prieliv. To si však veľmi dobre uvedomovali i Nemci a tak svoje najlepšie jednotky vrhli proti Montgomeryho postupu na východe, pretože bol k Mesine najbližšie. Montgomeryho 8. armáde bránilo v rýchlom postupe hlavne ťažší terén. Celý severovýchodný výbežok Sicílie je totiž krytý masívom sopky Etny a postup okolo nej je možný len cez jej bočné hrebene a svahy obrátené k moru. Potom, čo 8. britská armáda bez problémov obsadila prístav v Syrakúzach, ktorý bol nesmierne dôležitý pre spojenecké zásobovanie, zahájila postup cez pobrežie smerom na Cataniu. Odpor nepriateľa sa zosilňoval s každým ďalším dosiahnutým kilometrom postupu, a tak bola 8. armáda nakoniec zastavená na katanskej planine naproti Etne. Jej vyhliadky na prienik nepriateľskou obranou v blízkej dobe neboli veľké. Montgomerymu nezostávalo nič iné, ako pokúsiť sa obísť Etnu zo západu. Medzitým americká 7. armáda z juhu rýchlo postupovala do stredu ostrova. Ľavé krídlo 7. armády po 12 dňoch sicílskeho ťaženia obsadilo mesto Palermo. Úspech Spojencov bol obrovský, po dvoch týždňoch ťaženia bolo vyčistená od nepriateľských vojsk takmer celá Sicília, Nemcom a Talianom však stále zostával prístav Messina. Bojová morálka talianskych a nemeckých vojsk však bola udalosťami z posledných týždňov silne podlomená, čo umožnilo Pattonovi rýchly postup na západ a pomoc britskej 8. armáde. Obidvom vojnovými zoskupeniam Spojencov ale stála v ceste sopka. Tam umiestnili Nemci svoje najlepšie pozemné i tankové jednotky. Tu sa rýchly postup spojeneckých vojsk veľmi spomalil. Spojenci museli likvidovať každé postavenie nepriateľa. Vo chvíli, keď Nemci poznali, že držanie týchto pozícií už nemá zmysel, urýchlene zahájili evakuáciu svojich vojsk. 17. augusta prenikla do Messiny americká 3. divízia a hneď potom dorazili i niektoré jednotky britskej 8. armády. Ešte toho dňa boli zničené posledné zvyšky nepriateľských vojsk.