György Ligeti

Ligeti sa narodil v roku 1923 v meste Târnăveni v regióne Sedmohradsko (Transylvánia) v Rumunsku do rodiny maďarských židov. V šiestich rokoch sa jeho rodina presťahovala do Klužu a na miesto svojho narodenia sa nevrátil až do 90-tych rokov. V roku 1940 bola Druhou viedenskou arbitrážou severná Transylvánia vrátane Klužu podstúpená Maďarsku.

Jeho hudobná výučba sa začala na konzervatóriu v Kluži v roku 1941. Počas letných mesiacov študoval súkromne u maďarského klaviristu Pála Kadosu v Budapešti. V roku 1944 bolo Ligetiho štúdium prerušené, keď bol režimom Miklósa Horthyho poslaný do tábora nútených prác. Jeho brat bol vo veku 16 rokov deportovaný do koncentračného tábora Mauthausen-Gusen a jeho rodičov poslali do Auschwitzu. Z Ligetiho blízkej rodiny vojnu prežila iba jeho matka.

Po druhej svetovej vojne pokračoval v štúdiu v Budapešti na Hudobnej akadémii Franza Liszta (Franz Liszt Academy of Music), ktorú ukončil v roku 1949. Medzi jeho učiteľov patrili Pál Kadosa, Ferenc Farkas, Zoltán Kodály či Sándor Veress. Po absolvovaní akadémie sa venoval etnologickému výskumu maďarskej ľudovej hudby v Transylvánii, no po roku sa vrátil na Hudobnú akadémiu Franza Liszta, tentokrát ako učiteľ harmónie, kontrapunktu a hudobnej analýzy. Ako mladý profesor pravidelne navštevoval lekcie svojho staršieho kolegu, dirigenta a muzikológa Lajosa Bárdosa, konzervatívneho kresťana, ktorého pomoc a rady neskôr ocenil v predslovoch k jeho vlastným učebniciam harmónie z rokov 1954 a 1956. V tomto období sa kvôli obmedzeniam komunistickej vlády stala komunikácia medzi východom a západom obtiažnou, a Ligeti, podobne ako iní umelci, bol odstavený od najnovšieho umeleckého vývoja mimo Východného bloku.

V decembri 1956, dva mesiace po násilnom potlačení maďarskej revolúcie, Ligeti odletel do Viedne spolu s exmanželkou Verou (ktorú si však čoskoro opäť vzal), a Maďarsko nevidel 14 rokov, kým ho nepozvali do poroty hudobnej súťaže v Budapešti. Pri odchode do Viedne nechal väčšinu svojich kompozícií v Budapešti, z ktorých niektoré sa stratili. Zo sebou si vzal len tie, ktoré považoval za najdôležitejšie. Neskôr vysvetlil: „Svoju starú hudbu som považoval za nezaujímavú. Veril som dvanásťtónovej hudbe!“ V roku 1968 získal rakúske občianstvo.

Niekoľko týždňov po príchode do Viedne odcestoval do Kolína nad Rýnom, kde sa stretol s niekoľkými významnými postavami avantgardnej hudby a priučil sa najnovším hudobným metódam. Stretol tu skladateľov ako Karlheinz Stockhausen, Gottfried Michael Koenig, ktorí v tom čase pracovali na vývoji elektronickej hudby. Hoci bola pre Ligetiho práca so Stockhausenom a Koenigom inšpiratívna, sám skomponoval len málo elektronickej hudby. Namiesto toho sa sústredil na skladby inštrumentálne, ktoré však často obsahovali elektronicky znejúce prvky. Po troch rokoch spolupráce sa s kolínskou školou rozišiel.

V rokoch 1961 až 1971 pôsobil ako hosťujúci profesor kompozície v Štokholme, v roku 1972 pôsobil na Stanfordovej univerzite. Od roku 1973 učil kompozíciu na Hamburskej Hochschule für Musik und Theater až do roku 1989, kedy odišiel do dôchodku. Kým pôsobil v Hamburgu, jeho žena ostala vo Viedni spolu s ich synom Lukasom, ktorý sa neskôr stal skladateľom.

Po roku 2000 sa Ligetiho zdravie zhoršovalo, umrel vo Viedni 12. júna 2006 vo veku 83 rokov. Bolo známe, že posledné tri roky života používal invalidný vozík, jeho rodina však príčinu smrti zverejniť odmietla. Bol pochovaný na cintoríne Zentralfriedhof vo Viedni.

• Concert românesc (1951)
• Apparitions (1958–59)
• Atmosphères (1961)
• Fragment (1961) pre komorný orchester
• Requiem, pre soprán, mezzosoprán, zmiešaný zbor a orchester (1963–65)
• Koncert pre violončelo a orchester (1966)
• Lontano (1967)
• Ramifications (1968–69), pre sláčikový orchester alebo 12 sólistov
• Chamber Concerto, pre 13 hudobníkov (1969–70)
• Melodien (1971)
• Dvojkoncert pre flautu, hoboj a orchester (1972)
• Clocks and Clouds, pre 12 ženských hlasov a orchester (1973)
• San Francisco Polyphony (1973–74)
• Klavírny koncert (1980–88)
• Husľový koncert (1989–93)
• Hamburg Concerto, pre lesný roh a komorný orchester (1998–99, revízia 2002)

• Sonáta pre sólo violončelo (1948/1953)
• Andante a Allegretto, pre sláčikové kvarteto (1950)
• Šesť bagateľov pre dychové kvinteto (1953)
• Sláčikové kvarteto č. 1 Métamorphoses nocturnes (1953–54)
• Baladă și joc, pre dvoje huslí (1950)
• Sláčikové kvarteto č. 2 (1968)
• Desať kusov pre dychové kvinteto (1968)
• Hommage à Hilding Rosenberg, pre husle a violončelo (1982)
• Trio pre husle, lesný roh a klavír (1982)
• Sonáta pre sólo violu (1991–94)

• Basso Ostinato (1941)
• Induló (Pochod) pre štvorručný klavír(1942)
• Polifón etüd pre štvorručný klavír (1943)
• Allegro pre štvorručný klavír (1943)
• Due capricci (1947)
• Invention (1948)
• Három lakodalmi tánc (Tri svadobné tance) pre štvorručný klavír (1950)
• Sonatína pre štvorručný klavír (1950)
• Musica ricercata (1951–53)
• Chromatische Phantasie (1956)
• Tri skladby pre dva klavíry (1976)
• Études I. (1985)
• Études II. (1988–94)
• L'arrache-coeur (1994)
• Études III. (1995–2001)

• Continuum (1968)
• Passacaglia ungherese (1978)
• Hungarian Rock (Chaconne) (1978)

• Musica ricercata (1953)
• Volumina (1961–62, revízia 1966)
• Dve štúdie:
  • Harmonies (1967)
  • Coulée (1969)

• Idegen földön (1945–46)
• Betlehemi királyok (1946)
• Húsvét (1946)
• Magos Kősziklának (1946)
• Magány (1946)
• Bujdosó (1946)
• Ha folyóvíz volnék (1947)
• Pletykázó asszonyok (1952)
• Lakodalmas (1950)
• Hortobágy (1951)
• Haj, ifjúság! (1951)
• Kállai kettős (1952)
• Inaktelki nóták (1953)
• Pápainé (1953)
• Mátraszentimrei dalok (1955)
• Éjszaka, Reggel (1955)
• Lux Aeterna (1966)
• Tri fantázie podľa Friedricha Hölderlina (1982)
• Magyar Etüdök pre 16 hlasov podľa Sandora Weöresa (1983)
• Nonsense madrigals pre šesť mužských hlasov (1988–93)

• Három Weöres-dal pre spev a klavír (1946–47)
• Négy lakodalmi tánc (úpravy maďarských ľudových piesní pre dva soprány, mezzosoprán a klavír)
• Öt Arany-dal pre spev a klavír (1952)
• Aventures (1962)
• Nouvelles Aventures (1962–65)
• Der Sommer, pre spev a klavír (1989)
• Síppal, dobbal, nádihegedüvel (pre píšťaly, bubny a husle) (2000)

• Le Grand Macabre (1975–77, revidovaná verzia 1996)

• Glissandi (1957)
• Artikulation (1958)
• Pièce électronique no. 3 (1957–58)

• Poème Symphonique, pre 100 metronómov (1962)