Peter Eisenman

Svoje vzdelanie postupne získal na amerických univerzitách Cornell v Ithace, Columbia v New Yorku a Cambridgi v Anglicku. V roku 1967 získal titul „honorary doctor of fine arts“ na univerzite Illinois v Chicagu. Počas rokov 1957 až 1958 pôsobil v spoločnosti The Architect’s Collaborative (TAC), ktorú založil architekt Gropius. Roku 1967 sám Peter Eisenman založil Institute for Architecture and Urban Studies, kde získali mnohé svetové ocenenia za architektúru a v ktorom pôsobil do roku 1982. Eisenman je tvorcom mnohých knižných titulov ako napr. „House X“, „Fin diout hous“ (The architectural association), „Moving arrows“, „Eros and other errors“ (The architectural association), „House of cards“ (vydavateľstvo Oxford university) a spoluautor diela „Chora l works“ (vydavateľstvo Monacelli). Peter Eisenman patril popri architektoch ako Michael Graves, Charles Gwathmey, John Hejduk a Richard Meier ku skupine architektov New York Five, ktorí sa zasadili za znovuoživenie a prezentovanie tvorby architekta Le Corbusiera, teda tvorby 20tich rokov minulého storočia. Avšak rozvíjal aj pre neho charakteristickú „ezoterickú“ tvorbu ktorá hľadala akési prepojenie medzi samotnou architektúrou a filozofickými či literárnymi teóriami. Jeho tvorbu totiž silne ovplyvňuje dielo filozofa Jacquesa Derrida. Peter Eisenman patrí medzi hlavných amerických predstaviteľov dekonštruktivizmu. Taktiež je autorom mnoho-početných príspevkov a esejí o jeho architektonických teóriách v rôznych medzinárodných časopisoch. Peter Eisenman vyučoval na univerzitách Harvard, Princeton a na Ohio State University. Momentálne pôsobí ako profesor na univerzite Yale. Po roku 1980 začal navrhovať administratívne a polyfunkčné budovy. Založil Inštitút Oppositions a bol zakladateľom a redaktorom rovnomenného časopisu Oppositions (Odpor, Opozícia). Jeho práce naznačujú sympatie s antihumanistickými ideami ako dekonštruktivizmus, boli charakteristické vzájomnými protikladmi, rozvrátenosťou a neistotou. Svoju prácu a dizajn návrhov zakladal na teórii vybranej z vonkajšej existujúcej architektonickej dogmy, najmä z psychológie a lingvistiky. Jeho teoretická práca vychádza z filozofie Friedrich Nietzsche, Noam Chomsky a Jacques Derrida. Pojmový základ je ľahko viditeľný na jeho dizajne a budovách, text a štruktúra jeho predchodcov je rozhodne podkladom Eisenmanovi vlastný, literárne aj architektonicky.

Eisenman je v kolektíve architektov, zástancov postmodernistickej vnímavosti, charakteristický svojím literárnym hnutím, kde dizajn je vnímaný ako text. Je charakteristický navrhovaním psychologického pocitu prázdnoty, ktorý provokuje individuálny kultúrny strach a narušenie. Vrátane narušenie a pretrhnutia vo viacerých štruktúrach úzko prepojených z komfortom a útočiskom, vytvára architektúru ktorá hraničí až z nihilizmom. Jeho dizajn je v štádiu neustáleho objavovania a pohybu, dáva vznik štruktúram, z ktorých si pozorovateľ len ťažko vyvodí záver.

Eisenman sa vždy vo svojích prácach snažil vytvoriť kontextovo nesúvisiacu architektúru, snaží sa vyvolať pocit neistoty. Spája vzájomne nesúvisiace, ba až protikladné vlastnosti. Profesora architektúry a predseda rádu Thomasa Lecture Werner Goehner Cornell, o Eisenmanovi povedal, že predefinoval súčasnú architektúru „náročným úmyslom“, že architektúra má byť jednoduchá a čisto estetická.

V Nemecku bol Peter Eisenman preslávený predovšetkým vďaka jeho architektonickému dielu „Denkmal für die ermordeten Juden Europas" v Berlíne.

V počiatkoch svojej praxe, do roku 1980 sa venoval navrhovaniu a tvorbe rodinných domov, ktoré pomenoval číslom House I, House II, House III, (Dom I, Dom II, Dom III, ...). Jeho prvé práce boli vnímané ako série priamočiarych a kubických domov, ako autonómne a odkazujúce na seba, nezávislé od ľudského okolia alebo od svojej funkcie. Štruktúry týchto domov sú čisto racionálne. Dom je typickým Eisenmanovým snažením vytvoriť narušenie a provokovať neistotu. Najznámejší z týchto domov bol House VI (Dom č. VI), postavený v rokoch 1972-75 v Cornwall, Connecticut, známy ako príklad snaženia vytvoriť zo série geometrických transformácií dom použiteľný, technologicky vyspelý a estetický. Celá stavba bola postavená z dreva, za 3 roky. Konštrukcia domu však nebola adekvátna, v dome boli od začiatku problémy so zatekaním a v roku 1987 bol v hroznom stave, rozkladu podľahli aj hlavné nosné múry, čo si vyžiadalo rozsiahlu a drahú 2 ročnú renováciu.

Eisenman sám povedal: „Dom nie je objektom v tradičnom vnímaní, je to konečný výsledok procesu, alebo presnejšie záznam procesu. Zjednodušovanie architektonickej výzvy do jednoduchej formy je často podstatou pre kreativitu a prieskumné zámery, zložitosť výzvy architektúry nie je vo vylučovaní, ale v hľadaní, kde umenie je podporované silnou prítomnosťou formy, pokiaľ sú pokusy uspokojiť veľa iných požiadaviek.“

Po roku 1980 začal Eisenman navrhovať administratívne a polyfunkčné budovy. Jednou z jeho najznámejších prác tohto obdobia, ktoré navrhol, spolu s Richardom Trott a Laurie Ollin je Wexner Center for the Arts v Ohiu (USA) na štátnej univerzite. Budova bola dokončená v roku 1989, keď múzeum moderných umení už ustanovilo dekonštruktivizmus, ktorým bol Eisenman charakteristický ako štýl.

Ďalšou Eisenmanovou známou stavbou je Bio-centre, je to výskumné centrum Univerzity J.W.Goethe vo Frankfurte. Eisenman sa svojím pôvodným návrhom prikláňal k znovu obnoveniu pôvodného miesta, navzdory tomu opäť vytvoril budovu na báze dualistického princípu, tentoraz medzi architektúrou a biológiou. Stretávame sa s prenesenou, metaforickou architektúrou, novou výpoveďou architektúry, kde sa autor inšpiruje životom samotným a tieto skúsenosti prenáša a uplatňuje v samotnej konštrukcii.

Eisenmanov nepretržitý záujem v opozíciu, zámenu a spleť udalostí, krútenie priestoru a skladanie formy využil pre prieskum CAD (computer assisted design), čo využil aj v súťaži pre virtuálny dom v roku 1997.

• 1967 - 68 - Dom I, Princeton, New Jersey
• 1969 - 70 - Dom II, Hardwick, Vermont
• 1969 - 71 - Dom III, Lakeville, Connecticut
• 1971 - Dom IV, Falls Village, Connecticut
• 1972 - 75 - Dom VI, Cornwall, Connecticut
• 1975 - 1978, Dom X (Haus Bloomfield), Hills
• 1980 - Haus El Even Odd,
• 1981 - 92 - Cummins Engine Company, Madison, Indiana
• 1981 - 85 - Dom pre Iba v Checkpoint Charlie, Berlin
• 1982 - 1986 - Wexnerovo centrum výtvarného umenia pri štátnej univerzite, Columbus, Ohio
• 1983 - 85 - Engine Co.233 and Ladder Co.176, požiarna stanica, Brooklyn, New York
• 1985 - Projekt Romeo a Julia, Verona
• 1988 - 90 - Koizumi Sangyo Building, Tokio
• 1989 - Wexner Center for the Arts, Ohio
• 1989 - 93 - Greater Columbus Convention Center, Columbus, Ohio
• 1990 - Video-hudobný Pavilón, Groningen, Holland
• 1990 - 93 - Atocha 123 Apartments, Madrid
• 1990 - 92 - Nunotani Corporation Headquarters Building, Tokio
• 1991-1993 - Emory University Center for the Arts, Atlanta
• 1992 - Dom pre Maxa Reinhardta, Berlin
• 1993 - Dom pre Immendorfa, Düsseldorf
• 1994 - Tours Center for Contemporary Arts and Music Conservatory, Tours
• 1996 - BLF Software - Administratívna budova, Bangalore
• 2004 -2005 - Pomník pre zavraždených Židov Európy

• 1985 - prvá cena - 3. Architektur – Biennale, Benátky
• 1997 - titul čestný doktor - Pratt Institut, New York
• 2000 - vyhlásený za člena „American Academy of Arts and Letters“
• 2003 - titul čestný doktor Univerzity La Sapienza, Rím
• 2004 - zlatý lev - 9. Architektur – Biennale, Benátky

• 1988 - Dekonštruktivistická architektúra v Múzeu moderného umenia v New Yorku
• 2005 - Rakúske múzeum pre úžitkové umenie vo Viedni

• Cynthia Davidson (Hrsg.): Auf den Spuren von Peter Eisenman. Peter Eisenman - Sämtliche Arbeiten, Sulgen/Zürich: Niggli 2006, ISBN 3-7212-0589-8
• Peter Eisenman: Ins Leere geschrieben, hrsg. von Peter Engelmann, Wien: Passagen Verlag 2005, ISBN 3-85165-675-X
• Peter Eisenman: Barfuß auf weiß glühenden Mauern, hrsg. von Peter Noever (Hrsg.), Stuttgart: Hatje Cantz 2005, ISBN 3-7757-1561-4
• Peter Eisenman: Aura und Exzeß. Zur Überwindung der Metaphysik der Architektur, hrsg. von Ulrich Schwarz, Wien: Passagen Verlag 1995, ISBN 3-85165-165-0
• Peter Eisenman: Houses of Cards. New York, Oxford 1987
• Architektura 20. století, Peter Gössel, Gabriele Leuthäuserová, TASCHEN GmbH, Slovenia 2003, ISBN 3-8228-2568-9, z nemeckého originálu Architektur des 20. Jahrhunderts (TASCHEN GmbH, Köln 2001)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter Eisenman