Práva zvierat

Hon na jazveca sa stal v Anglicku podľa dokumentu Cruelty to Animals Act 1835 nezákonným. Kresba: Henry Thomas Alken, 1824.

Myšlienka náležitého správania k zvieratám je na západe veľmi stará. starogrécki a starorímski filozofi diskutovali o otázke práv zvierat s ohľadom na ľudskú morálku. V starovekom Grécku boli ovplyvnené najmä tieto filozofické smery: animizmus, vitalizmus, mechanizmus a antropocentrizmus.

Pytagorejci (6. st. pred Kr. – 4. st. pred Kr.) a neoplatonisti (3. st. – 6. st.) striktne rešpektovali práva zvierat, hlavne preto, že verili v migráciu duše medzi človekom a zvieraťom [2]. Matematik a filozof Pytagoras je považovaný za prvého filozofa, ktorý sa zaoberal právom zvierat a ústrednú osobnosť animizmu.[3] Pytagoras je tiež považovaný za prvého „osloboditeľa“ zvierat, pretože kupoval zvieratá na trhu za účelom ich oslobodenia.[4][5]

Pre Aristotela boli zvieratá jedným z hlavných záujmov, ako prvý sa pokúšal o taxonomickú kategorizáciu. Aristoteles spozoroval niektoré psychologické podobnosti medzi ľuďmi a ostatnými živočíšnymi druhmi.[6] Proti Pytagorovému názoru argumentoval tým, že zvieratá nemajú svoje vlastné záujmy a v tzv. scala naturae (Veľký reťazec bytostí[7]) sú v rebríčku ďaleko za ľuďmi, pretože sú iracionálne.[2] Napísal „rastliny boli stvorené pre dobro zvierat a zvieratá boli stvorené pre dobro ľudí“.[8]

Stoici trvali na iracionalite označenia všetkých zvierat ako otrokov a takéto chovanie k nim ako opovrhnutia hodné. Túto ideu tvrdo presadzoval Augustín z Hippa a následne bola vložená do kresťanskej teológie[2]. Táto myšlienka bola celá absorbovaná rímskym právom – ako dôsledok kodifikácie rímskeho právnika Gaiusa a neskôr cisára Justiniána I.[2]. V 11. storočí boli tieto práva vložené aj do bežných práv (napr. v Anglicku).

Medzitým však argumenty pre rešpekt a záujem o zvieratá skoro zmizol a prospech zvierat zostal iba vo filozofickom a právnom pozadí až do konca 20. storočia.

V 3. alebo 4. storočí pred Kr. napísal rímsky právnik Anicius Hermogenianus Olybrius: „Hominum causa omne jus constitum“ („Právo bolo ustanovené v ľudskom záujme“).[2] Najdôležitejším následkom takýchto pohľadov v minulosti bolo, že zvieratá sú kategorizované ako legislatívne „veci“ a nie ako legislatívne „bytosti“.

Zatiaľ čo bytosti majú svoje vlastné práva, veci nie. V práve existujú veci ako formálne objekty bytostí, napríklad ako veci, na ktoré si môže človek uplatniť vlastnícke práva. Tento štatút zvieratám nepriamo poskytoval právnu ochranu. Táto časť práva v súčasnosti definuje pole zvieracích práv, ktoré je mimochodom širšie ako samotné práva zvierat, pretože zahrňuje aj práva a záujmy adresované ľuďom, ktorí ich vlastnia.

Vec sa môže stať osobou, ako príklad slúži oslobodenie ľudských otrokov. Americký právnik Roscoe Pound napísal, že v starovekom Ríme bol otrok „vec a tak ako zvieratá nemal žiadne práva: bol iba objektom práva, presne ako zvieratá.“[2]

V 18. a začiatkom 19. storočia, humanistickí reformátori v Spojenom kráľovstve (RSPCA) a Spojených štátoch (ASPCA)[9] viedli kampaň v záujme bezbranných, protestovali proti detskej práci, väznení pre dlžníkov, nezákonným trestom v školách a proti krutému zaobchádzaniu na zvieratách.

V roku 1800 preslávený abolicionista tej doby William Wilberforce podporoval návrh na zákaz štvania býka psami a štvania psov na uviazaného medveďa. V Dolnej snemovni parlamentu však tento návrh neprešiel. Neskôr sa objavilo ešte zopár návrhov. V roku 1809 Barón Erskine, popredný anglický lord kancelár, bol znepokojený týraním zvierat a zaviedol návrh na zákaz týrania všetkých domácich zvierat. Návrh neprešiel. Neskôr sa v roku 1821 objavil návrh na „prevenciu týrania a nevhodnému zaobchádzaniu s dobytkom“ a tak sa týranie domácich zvierat (dobytku) v Spojenom Kráľovstve stalo zločinom. Napriek tomu všeobecne nechránilo blaho týchto zvierat.

Väčšina súčasných štátov urobila z neprávosti na zvieratách zločin. Právne dokumenty ako Animal Welfare Act (1966) sú uzákonené vo viacerých krajinách, regulujú napríklad správanie ľudí k zvieratám v poľnohospodárstve, výskume, zábave atď. Ale ani jeden zákon nezmenil postavenie zvieraťa ako predmetu.

Základným princípom moderného hnutia za ochranu zvierat je, že veľa zvierat má základné záujmy, ktoré si zaslúžia poznávanie, ohľaduplnosť a ochranu. Z pohľadu zástancov tieto základné záujmy dávajú zvieratám morálne aj legislatívne práva.

Je ako jedno z mála hnutí, ktoré sa snaží o sociálne reformy, vedené filozofmi. Hlavní predstavitelia sú austrálsky filozof Peter Singer a americký filozof Tom Regan. Zaslúžia si zmienku nielen vďaka ich vplyvnej práci ale aj tým, že reprezentujú dva hlavné prúdy filozofického myslenia s ohľadom na morálne aspekty práv zvierat. Singer, ktorého kniha Animal Liberation (Oslobodenie zvierat, 1972) je považovaná za jeden zo základných dokumentov hnutia, argumentuje tým, že na ľudí a zvieratá by sa malo prihliadať rovnako. V knihe opisuje utrpenie zvierat v laboratóriach a vo veľkochove, a požaduje rovnosť medzi ľudmi a zvieratami. Súčasný stav, keď ľudia zvieratá vykorisťujú označuje ako druhovú nadradenosť alebo speciesizmus, ktorý je rovnako eticky neobhajiteľný ako rasizmus a sexizmus. Názor býva často kritizovaný, napríklad tým, že právo implikuje aj povinnosti alebo že zvieratá nie sú schopné morálneho rozlišovania.

Utilitarista Singer tvrdí, že zvieratá majú nároky už iba tým, že sú vnímavé a dokážu cítiť bolesť aj radosť. Tento pohľad presadzoval aj zakladateľ moderného utilitarizmu Jeremy Bentham, ktorý o zvieratách napísal: „Otázkou nie je, Dokážu myslieť?, ani, Dokážu rozprávať? ale Dokážu trpieť?“[10] Ak zvieratá dokážu trpieť, tak podľa Singera majú ľudia morálnu povinnosť minimalizovať alebo predchádzať takémuto utrpeniu, presne tak ako u ľudí. Tom Regan, ktorý nie je utilitarista tvrdí, že niektoré zvieratá disponujú rovnakými pokročilými poznávacími schopnosťami, ktoré sú dostatočné aby sa mi prisudzovali základné práva ľudí.

Náboženskí autori tvrdia, že zvieratá si nezaslúžia rovnakú morálnu ohľaduplnosť, pretože nemajú „dušu“. Niektorí tvrdia, tak ako stoici, že zvieratá sú iracionálne a preto k nim ľudia nemajú žiadne morálne záväzky. Objavujú sa aj názory, odopierajúce zvieratám morálne nároky pretože nedokážu rozprávať alebo mať slobodnú vôľu. Problémom týchto protiargumentov, s výnimkou toho náboženského (ktorý sa nedá dokázať) je, že ani jeden nerozlišuje všetkých ľudí od všetkých zvierat. S časom sa k filozofom v hnutí pridali aj lekári, spisovatelia, vedci, akademici, právnici, teológovia, psychológovia, veterinári a ďalší odborníci, ktorí pracujú v rôznych úrovniach presadzujúcich práva zvierat. Vznikli viaceré profesionálne organizácie, ktoré vzdelávajú širokú verejnosť.

Americký federálny sudca Richard Posner použil pri diskusii so Singerom argument, že skôr ako pri myšlienke o rovnocennej bolesti všetkých zvierat mu jeho morálne presvedčenie hovorí, že by sa mali ľudia uprednostňovať. Ako príklad použil situáciu keď dieťa napadne pes a ak je nutné spôsobiť viac bolesti psovi aby zastavil útok, tak by bolo „ohavné ušetriť psa“.[11]

Americký profesor filozofie, spisovateľ Steven Best, britský psychológ Richard D. Ryder, vedec Gill Langley (špecializuje sa na alternatívu k testovaniu na zvieratách).

V súčasnosti fungujú aj radikálne organizácie zastávajúce sa práv zvierat, napríklad ALF. Takéto akcie bývajú niekedy označované ako ekoterorizmus. Aj niektoré straight edge skupiny zastávajú nekompromisné názory a filozofiu ochrany práv zvierat (Vegan Reich, This Time Tomorrow a iné).

Oficiálne orgány ochrany zvierat na Slovensku sú: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Štátna veterinárna správa a okresné veterinárne správy. Na Slovensku práva zvierat legislatívne upravuje Zákon č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat. Vymedzuje zaobchádzanie so zvieratami, prepravu zvierat, usmrcovanie zvierat, chov a držanie zvierat. Zákon č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov upravuje veterinárnu starostlivosť o zvieratá. Podľa § 378 Zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon môže byť páchateľ, ktorý týral zviera potrestaný odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Na Slovensku pôsobí aj dobrovoľná, nezisková, nenáboženská a ekologická organizácia pre ochranu zvierat s názvom Sloboda zvierat.

• Bentham, J.: An Introduction to the Principles of Morals and Legislation, 1789
• Midgley, M.: Animals and Why They Matter, 1998, ISBN 0-8203-2041-2
• Regan, T.: The Case for Animal Rights, 1983, ISBN 0-520-05460-1
• Salt, H.: Animals' Rights considered in relation to Social Progress, 1980, ISBN 0-9602632-0-9
• Singer, P.: Animal Liberation: a New Ethics for our Treatment of Animals, 1965, ISBN 0-394-40096-8
• Taylor, A: Animals and ethics: an overview of the philosophical debate, 2003, ISBN 1-55111-569-7

• Sloboda zvierat / PETA / ALF
• Vegánstvo / Vegetariánstvo
• Ľudské práva

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Práva zvierat

• Stanford Encyclopedia of Philosophy: The Moral Status of Animals (po anglicky)
• Gaps in the Mind Richard Dawkins (po anglicky)
• práva zvierat na Open Directory Project (po anglicky)