Glarner Hauptüberschiebung

Glarner Hauptüberschiebung (doslova Glarnský hlavný násun), do zoznamu UNESCO zapísaný ako Swiss Tectonic Arena Sardona, je tektonická násunová štruktúra vo východnej časti Západných Álp (Glarnské Alpy), na území Švajčiarska. Oblasť zaberá plochu asi 32 850 ha. Na tomto území asi 7 vrcholov presahuje nadmorskú výšku 3 000 m.

Svetové dedičstvo UNESCO
Swiss Tectonic Arena Sardona*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Skalné okno Martinsloch, niekoľko metrov pod násunovou plochou.
Štát Švajčiarsko
Typ prírodná pamiatka
Kritériá viii
Identifikačné č. 1179
Región** Európa a Severná Amerika
Súradnice 46°55′0″S 9°15′0″V
História zápisu
Zápis 2008  (32. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

V roku 2008 bol zapísaný na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Dôvod ochrany

Oblasť poskytuje možnosť sledovať veľmi dobre zachovaný a dobre odkrytý príklad horotvorných procesov počas kontinentálnej kolízie. Vynikajúca zachovanosť geologického profilu cez násunovú plochu príkrovu, miesto kde sa staršie horniny nasunuli na mladšie horninové celky. Lokalita ponúka veľmi dobré podmienky na pozorovanie a skúmanie týchto fenoménov v troch dimenziách a bola významnou lokalitou pre pochopenie analogických procesov už od 18. storočia.

Poloha

Násun možno pozorovať na relatívne veľkom území kantónov Glarus, St. Gallen a Graubünden, hlavne vďaka jeho horizontálnej orientácii a veľkej vertikálnej členitosti reliéfu. Najznámejšie bralné odkryvy sa nachádzajú pri Lochsite neďaleko mesta Glarus a pod vrchom Tschingelhörner medzi obcami Elm a Flims, blízko skalného okna známeho ako Martinsloch.

Geologická stavba

Glarner Hauptüberschiebung je jedným z najvýznamnejších študovaných nízkouhlových násunov v Alpách. Pozdĺž príkrovovej plochy možno sledovať najmenej 30 – 40 km[1] presun helvétskych príkrovov na sever na vonkajší Aarmassif a komplexy infrahelvetika. Násun tvorí tektonický kontakt medzi permsko-triasovými (helvetickými) horninami verrucanskej skupiny tvoriacej vrchný blok násunu a mladšími jursko-kriedovými vápencami infrahelvetika a paleogénnym flyšom a molasou. Násun sa udial na hranici oligocénu a miocénu (pizolská fáza) a je považovaný za tzv. násun typu „out of sequence“[1].

Horniny verrucana sú postihnuté slabou metamorfózou fácie zelených bridlíc, ktorá dosiahla 300 – 350 °C a postupne vyznieva smerom na sever do nižších stratigrafických úrovní. Metamorfóza podložných infrahelvétskych hornín dosiahla 270 – 300 °C v južnej a 170 – 190 °C v severnej časti komplexu[2].

Samotnú násunovú plochu tvorí asi 1 m hrubá poloha intenzívne deformovaných kalcitických mylonitov, prestúpených systémom žiliek. Tieto horniny sú v literatúre označované ako Lochsitekalk alebo lochsitský mylonit.[3]

Referencie
  1. Herwegh, M., Hürzeler, J.P., Pfiffner, O. A., Schmid, S. M., Abart, R., Ebert, A., 2008: The Glarus thrust: excursion guide and report of a field trip of the Swiss Tectonic Studies Group (Swiss Geological Society, 14.–16. 09. 2006). Swiss J. Geosci, 101, s. 323 – 340
  2. Ring, U., Brandon, M.T., Ramthun, A., 2001: Solution-mass-transfer deformation adjacent to the Glarus Thrust, with implications for the tectonic evolution of the Alpine wedge in eastern Switzerland. Journal of Structural Geology, 23, 10, s. 1491 – 1505
  3. Badertscher, N.P., Burkhard, M., 2000: Brittle-ductile deformation in the Glarus thrust Lochseiten (LK) calc-mylonite. Terra Nova, 12, s. 281 – 288

Iné projekty

Externé odkazy
Portál vedy o Zemi
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.