Dorothy L. Sayersová

Narodila sa v Oxforde v rodine duchovného anglikánskej cirkvi, ktorý patril k smeru high church (smer v rámci anglikánskej cirkvi najbližší rímskokatolíckej cirkvi). Rodina sa presťahovala do Bluntishamu v Cambridgeshire na východe Anglicka. Do Oxfordu sa vrátila v roku 1912, aby študovala na Somerville College Oxfordskej univerzity, získala štipendium na odbor moderné jazyky, hlavný odbor francúzsky jazyk. Než mohla zložiť záverečné skúšky z hlavného predmetu, musela prejsť skúškou z latinčiny a gréčtiny a ďalšieho predmetu, ktorý preukázal jej znalosť Nového zákona (predovšetkým evanjelií a Skutkov apoštolov). Tiež zložila písomnú a ústnu skúšku z nemeckého jazyka. Vstúpila do univerzitného Bachovho zboru, kde spievala altový part.

V roku 1915 ukončila štúdium s vyznamenaním, ale titul BA (Bachelor of Arts) a M.A. Oxon (Master of Arts) jej bol univerzitou priznaný a slávnostne odovzdaný až v roku 1920, kedy ešte len univerzita začala priznávať tituly aj ženám.

Po skončení štútdia pôsobila krátko ako učiteľka francúzštiny a nemčiny v Hulle. K práci učiteľky sa ale necítila povolaná, a preto sa v roku 1917 vrátila do Oxfordu. Pracovala ako praktikantka v nakladateľstve Blackwell a vo voľnom čase sa intenzívne venovala kultúrnemu životu (malý domáci literárny salón, hra na husle, zborový spev, začiatok prekladu Tristana, vlastná básnická tvorba).

Pretože v nakladateľstve nemohla plne uplatniť svoje prvotriedne vzdelanie ani talent, odišla opäť do Francúzska, tentoraz ako sekretárka na súkromnej škole Ecole des Roches. Aj keď vyučovala minimálne, do značnej miery zodpovedala za beh školy, pretože jej nadriadený, o rok mladší Eric Whelpton, trpel na následky vojnového zranenia. Kvôli finančným problémom v ktorých sa škola ocitla, a tiež preto, aby konečne našla prácu, ktorá by ju napĺňala, odišla do Londýna. Spočiatku bola nezamestnaná a živila sa príležitostnými prácami ako prekladmi, súkromnými hodinami, alebo príležitostným vyučovaním na dievčenských školách. V tejto dobe sa definitívne rozhodla, ktorému povolania sa chce venovať: začala plánovať svoj prvý detektívny román. Už vo Francúzsku si všimla obľúbenosti tohto žánru, ktorá sľubovala slušné finančné ohodnotenie.

Od roku 1922 pracovala desať rokov v reklamnej agentúre Benson 's ako textárka, podieľala sa napríklad na kampani pivovaru Guinness s tukanom ako maskotom, alebo na nápade tzv. mustard clubu. Skúsenosti z tohto zamestnania zúročila v románe Vražda potrebuje reklamu.

Po pracovno-priateľskom vzťahu s Ericom Whelptonem prežila vážny a komplikovaný vzťah s Johnom Cournosom, americkým spisovateľom židovského pôvodu, ktorého rodina emigrovala do USA z Kyjeva keď mal desať rokov. Nie je presne známe, kde a ako sa spolu zoznámili, z ich listov však vidieť, že to bol vzťah veľmi intenzívny, aj keď nie založený na fyzickej stránke. Sayersová neuvažovala o voľnom spolužití, zatiaľ čo John Cournos sa vyjadroval negatívne o manželstve (aj keď sa krátko po ukončení vzťahu so Sayersovou oženil). V roku 1922 sa John Cournos vrátil do USA, ale zachovali sa ich listy z rokov 1924 a 1925.

Skutočne zásadný vplyv na život Sayersovj mal jej nasledujúci vzťah s motocyklovým pretekárom Williamom Whiteom. Aj keď obaja tento vzťah pôvodne plánovali skôr ako nezáväzne priateľský, Sayersová otehotnela a v roku 1924 sa jej narodil syn John Anthony. Vzhľadom na rôzne okolnosti (okrem iného preto, že Willam White bol už ženatý a nechcela zahanbiť svojich rodičov) ho dala na výchovu k sesternici Ivy Shrimptonovej. Pravidelne finančne prispievala na jeho výchovu i vzdelanie, neskôr s ním udržiavala čulú a srdečnú korešpondenciu.

V roku 1926 sa vydala za vojnového veterána Oswalda Athertona Flemminga, ktorý Johna Anthonyho adoptoval. Ani tento vzťah nebol jednoduchý, bývalý vojak Flemming podľa všetkého trpel posttraumatickou poruchou a mal sklon riešiť problémy alkoholom. Presťahovali sa z Londýna do Withamu, čo ich neskôr uchránilo od najhorších náletov druhej svetovej vojny.

V roku 1937, po tom čo sa presvedčila, že vie napísať aj divadelnú hru, napísala na požiadanie katedrály v Canterbury hru The Zeal of Thy House (Horlivosť za tvoj dom) pre festival konaný v menovanej katedrále. Tým nadviazala na TS Eliota, ktorý pre túto katedrálu napísal hry v minulých rokoch. Táto hra znamenala predel v jej tvorbe.

Ešte dôraznejší zlom však znamenala esej The Greatest Drama Ever Staged vydaná v The Sunday Times 3. apríla 1938.

Vojnové roky strávila Sayersová mimo Londýn, čo však nezmenšilo jej popularitu, ani ju nezabrzdilo v práci. Od konca tridsiatych rokov prestala písať detektívne romány a začala sa venovať kresťanskej tematike vo všetkých formách, od náboženského drámy (i rozhlasového) cez eseje a prednášky určené širokému publiku až po teologické pojednanie (The Mind of the Maker, 1941). Cítila sa myšlienkovo ​​spriaznená a bola rešpektovaná členmi združenia Inklings (členmi boli oi CS Lewis alebo JRR Tolkien), aj keď k oficiálnym členom nikdy nepatrila. Reakcia na jej hry, eseje a prednášky boli búrlivé ako zo strany kléru, tak zo strany laickej verejnosti, čo dokazuje napr jej korepondence. Sayersová sa aktívne podieľala na prípravách inscenácií od obsadenie úloh až po zmeny texte, ak mala pocit, že to hra vyžaduje. Tieto roky patrila k jej najaktívnejším, niekedy pracovala na niekoľkých rozpísaných textoch zároveň a vyčítala si, že nevie odmietať prosby o eseje či prednášky.

Sayersová sa takisto zúčastnila konferencie v Malvern, kde sa roku 1940 zišli zástupcovia kresťanských cirkví, aby diskutovali o úlohe cirkvi v nastávajúcom vojnovom období. Rozhodný a jasný prejav, ktorý tu 8. januára predniesla, zožal veľký ohlas a bol vydaný londýnskym nakladateľstvom Gollancz pod názvom Begin Here, A War-Time Essay.

Počas druhej svetovej vojny pravidelne vystupovala v rozhlase. Pre náboženskú sekcii BBC písala a vysielala príhovory, ktorých cieľom bolo vysvetľovanie kresťanstva s dôrazom na aktuálnosť v danej dobe (The Christ of the Creeds, vydala Dorothy L. Sayers Society, 2008). Vrcholom spolupráca s BBC bol cyklus dvanástich hier o živote Ježiša Krista Zrodený, aby bol kráľom, ktorý bol jedným z dôvodov, prečo jej bol v roku 1943 ponúknutý čestný titul doktora theologie (ktorý ale odmietla z morálnych dôvodov). Charakteristickým rysom práce Sayersová bol ekumenizmus, tj snaha o dialóg so všetkými kresťanskými cirkvami na území Veľkej Británie tej doby.

V roku 1944 sa nechala uniesť Božskou komédiou Dante Alighieriho a začala ju prekladať.

Po druhej svetovej vojne sa venovala písanie divadelných hier (The Just Vengeance pre katedrálu v Lichfielde, 1946; The Emperor Constantine pre festival v Colchester, 1951) a esejí (Creed or Chaos, 1947, česky Viera alebo chaos, Praha 1948; Unpopular Opinions, 1946).

Hlavne sa ale zaoberala prekladom Božskej komédie, novo preložila Peklo a Očistec, ktoré vydalo nakladateľstvo Penguin. Raj už preložiť nestačila, preklad za ňu dokončila Barbara Reynoldsová.

Dorothy Sayersová bola od roku 1949 až do svojej smrti (1957) predsedníčkou britského Detektívneho klubu.

Sayersová si bola vedomá svojho spisovateľského talentu, ktorý sa u nej prejavoval už od mladšieho školského veku, kedy písala vlastné divadelné hry pre seba a pre svojich priateľov, a ktoré za pomoci celej domácnosti predvádzala v rodičovskom dome. Na druhej strane si bola vedomá určitého nedostatku fantázie, ktorá by ju nútila či jej umožňovala písať vzletnou a efemérne prózu. Oveľa viac vynikala v popise dôverne známych miest, skúseností a ľudí (ako poznamenala už jej učiteľka angličtiny na strednej škole Godolfin), ale práve táto miera realizmu a nutnosť pevnej štruktúry a logiky, ktoré detektívne žáner vyžaduje, jej umožnili uplatniť sa spočiatku v tejto literárnej oblasti. Ďalším faktorom, ktorý rozhodne prispel k jej úspechu, bola jej nefalšovaná záľuba v napínavých príbehoch a drsných detailoch, ktoré mala rada od detstva.

V časti detektívnych príbehov vystupuje hlavný detektív Sayersová lord Petr Wimsey, majúci klasické vzdelanie a záľubu vo zbieranie starých tlačí a ktorému aristokratický pôvod poskytuje dosť času aj prostriedkov na riešenie detektívnych záhad. Niektoré z detektívnych románov sledujú jeho vývoj, v románe Prudký jed sa zoznámi so spisovateľkou Harriet Vane a v Busman 's Honeymoon sa koná ich svadobná cesta. (V roku 1936 bola v Londýne uvedená rovnomenná hra, ktorú napísala po úspechu svojich detektívnych románov a pre veľkú obľúbenosť hlavných postáv.) Lorda Petera opatrila rodokmeňom podľa vzoru Who's Who, takisto mu vymyslela erb a rodinné motto As your whimsey takes you (slovná hračka, kde whimsey znamená vrtoch či rozmar; táto vlastnosť je pre lorda Petera charakteristická). Pravou rukou lorda Petera je komorník Bunter, všeumelec so špecializáciou na fotografovanie a fotografickú techniku. Vernosťou a detailnosťou popisu hlavné postavy detektívnych románov a dôslednosťou, s akou sa ho drží, zapája ho do deja a dáva mu vlastný vývoj, pripomína Sayersová autorov legendárneho Járy Cimrmana.

Predobrazom Petra Whimseyho bol oxfordský študent Maurice Roy Ridley, ktorého spisovateľka spoznala roku 1920 pri promócii. Pri písaní príbehov s lordom Wimseym dokázala zabudnúť na starosti a niekedy aj na skutočnú núdzu, ktorú zažívala na začiatku svojho londýnskeho života – svoj hlad a chudobné vybavenie bytu si kompenzovala popisom vybraných menu.

Dorothy L. Sayersová bola mnohokrát kládla otázka, či a do akej miery sú jej detektívne romány autobiografické a ktorá postava stvárňuje ju samotnú. Zodpovedala, že ako autorka je súčasťou všetkých svojich postáv, inak by jej postavy neboli živé. Túto myšlienku rozpracovala vo svojom teologickom pojednaní The Mind of the Maker v roku 1941.

Ďalším svojráznym detektívom je obchodný cestujúci Montague Egg.

V zbierkach poviedok Katove prázdniny (Hangman 's Holiday) a Leopardia dáma (In the teeth of the Evidence) sa objavujú zaujímavé poviedky, v ktorých nejde o vraždu. D.L. Sayersová tu odhaľuje povahu človeka so všetkými jej hĺbkami a neobáva sa odhaliť ani tie najnepríjemnejšie pohnútky, ktoré si čitatelia len neradi pripúšťajú. Tento záujem o pozadie ľudskej mysle a motivácie je charakteristický pre jej záujem o etiku, resp. kresťanskú etiku.

• Vražda žiada metódu (Whose Body?, 1923)
• Príliš veľa svedkov (Clouds of Witness, 1926)
• Nepřirozená smrť (Unnatural Death, 1927)
• Nepríjemnosť v klube Bellona (The Unpleasantness at the Bellona Club, 1928)
• Lord Peter Views the Body (zbierka poviedok, 1928)
• The Documents in the Case (spol. s Robertom Eustaceom, 1930)
• Prudký jed (Strong Poison, 1930; niektoré české vydanie vyšla pod názvom Podivné pytačky lorda Petra)
• Päť falošných stôp alebo Päť nepravých stôp (Five Red Herrings, 1931)
• Mŕtvola nutná (Have His Carcase, 1932)
• Vražda potrebuje reklamu (Murder Must Advertise, 1933)
• Katov prázdniny (Hangman 's Holiday, 1933) – 12 poviedok
• Deväť hrán alebo Deväť Krejčík (The Nine Tailors, 1934)
• Oxfordský anonym (Gaudy Night, 1935)
• Leopardí dáma (In the Teeth of the Evidence, 1939) – 18 poviedok
• Dobrodružný život milovníka starých tlačí (výbor poviedok v češtine)

Taktiež pravidelne písala úvody k výberom detektívnych poviedok pod názvom "Great Short Sotries of Detection, Mystery and Horror".

Sayersová sa stavala proti kresťanstvu v tej podobe, ako ho pozorovala u svojich súčasníkov: vyprázdnené, postavené buď na resentimentu, alebo na nezrozumiteľných katechismových definíciách. Išlo jej o to, aby jej čitatelia a poslucháči nezopakovali iba frázy alebo klišé, ale pochopili podstatu kresťanstva, že to je predovšetkým pevná myšlienková štruktúra opísaná v textoch vyznania a skutočné ľudské dráma obsiahnutá v evanjeliách, a nie len emócie a sentiment náboženských piesní, odmietala kresťanstvo postavené na Kristovi v pastelových farbách, onom vždy miernom a tichom muži s pohľadom ranenej lane. Rovnako odmietala nepresný výklad kresťanskej náuky a hlavne v tej dobe veľmi rozšírený prístup, kedy ľudia dogmami pohŕdali a považovali ich za nudná a za akúsi nadstavbu nasadenú umelo na kresťanstvo zvonku cirkví. Vinu na tomto vývoji videla jednak v používanom archaickom preklade Biblie kráľa Jakuba, ktorému väčšina ľudí žijúcich v prvej polovici 20. storočia už nerozumela, jednak u samotných kňazov a teológov, ktorí namiesto jasných slov používali nezrozumiteľný odborný jazyk. Preto sa vo svojich prácach intenzívne sústredila na obnovu pôvodných významov kresťanských pojmov. Zdrojom jej boli texty vyznanie viery, predovšetkým Nicejsko-carihradské, Apoštolskej a Atanasov.

Už prvá esej venovaná tejto téme, The Greatest Dráma Ever Staged (pravoverných kresťanstva – najväčšia dráma všetkých čias v Viera alebo chaos, Praha 1948), vzbudilo veľký ohlas. Sayersová tu odmieta označenie dogmy za nudné a konfrontuje čitateľa s tým, že ono "nudné" dogmu nehovorí o ničom menšom ako o narodení a umučení nevinného človeka, Ježiša Krista, Syna Božieho, a pýta sa, ako tieto fakty môže niekto nazvať nudnými.

Sayersová dobre vystihla problémy "obyčajných" zvedavých ľudí, ktorí by sa radi dozvedeli o kresťanstve viac alebo ho pochopili do väčšej hĺbky, ale nenachádzali nikoho, kto by im dal zrozumiteľné odpovede na ich otázky.

Ostatné eseje a prednášky sa nesú v rovnakom duchu: neúprosne logicky vystavaná argumentácie s výborne vypointovaným presvedčivým záverom. Charakteristickými znakmi štýlu Sayersová sú i irónie a sarkazmus.

Inšpiráciou jej bol GK Chesterton, ktorého knihy poznala od svojich asi 16 rokov.

Divadelné hry s náboženskou tematikou vznikali na základe konkrétnych objednávok pre festivaly konané vo veľkých katedrálach, preto boli písané týmto udalostiam na mieru. Slúži tiež ako dôkaz, že teológiu možno sprostredkovať zrozumiteľne bez odborných fráz. Sayersová bola presvedčená, že jazyk poézie môže plnohodnotne oznamovať pravdu rovnako ako jazyk vedy.

The Zeal for Thy House (Horlivosť za tvoj dom, titul je veršom Žalme 69, konkrétne 69,10) z roku 1937 má za námet život architekta Williama zo Sens, žijúceho v 12. storočí, ktorý pracoval na stavbe katedrály. Počas práce, ktorú vykonáva s horlivosťou, nadšením a pýchou, sa so svojím dielom stotožní natoľko, že sa stavia na roveň Bohu a hovorí o ňom ako o "kolegovi", pretože obaja predsa tvorí. Tu sa prvýkrát objavuje motív Boha Tvorca, Stvoriteľa a tvoriaceho človeka. Tejto metafore venuje Sayersová v roku 1941 knihu The Mind of the Maker.

The Devil to Pay (príslovie pochádzajúce zo 17. storočia), napísaná roku 1939, je na faustovské téma a predstavuje autorkino chápanie existencie zla vo svete: Boh zlo aktívne netvoria, pozná ho ako potenciálna možnosť, život mu dáva až človek svojím hriechom (pozri učenie sv. Augustína). Sayersová tu vytvára vlastného Fausta (nepreberá Fausta Goetheho ani Marlowea), ktorého najväčším hriechom je snaha o návrat k pôvodnej nevinnosti prostredníctvom kúzla a odmietnutie zodpovednosti za fakt, že to nie je možné. Návrat do stavu pôvodnej nevinnosti však nie je možný, to by znamenalo, že Boh mení svoj vlastný zákon, na ktorom Zem stojí – zákon príčiny a následku. Keď svoj omyl pochopí, je mu odpustené. Rovnako tento motív je podrobnejšie rozpracovaný v The Mind of the Maker.

He that Should Come (1939) – vianočné rozhlasová hra, ktorá líči príbeh Márie a Jozefa z neobvyklej perspektívy: nie z pohľadu stajne s jasličkami, ale z pohľadu sveta, do ktorého sa Ježiš narodil. Jednoaktová hra sa odohráva v preplnenom hostinci a príchod Márie s Jozefom vôbec nestojí v centre pozornosti. Ním sa stane až po príchode udýchaných pastierikov, ktorí si zaskočí na pivo, potom čo boli pozdraviť Mesiáša a ako zase odídu za ovcami.

The Man Born to be King (Zrodený, aby bol kráľom) je sériou dvanástich rozhlasových hier o živote Ježiša Krista, prvýkrát bola vysielaná od decembra 1941 do októbra 1942. Sayersová zvolila inovatívne prístup k tejto téme: niektoré časti evanjelia si preložila sama z gréčtiny (časť o blahoslavenstiev), každej postave vytvorila vlastnú reč, tj nechala colníka hovoriť ako colníka a nevložila mu do úst vety z Biblie. Rovnako Ježiš je v jej poňatí veľmi plastický, jeho reč nie je citovaním evanjelií. Tento prístup pobúril verejnosť, ktorá sa domnievala, že ho tým znesväcuje. Ale väčšina kňazov tieto relácie vítala s tým, že Sayersová presne vystihla spôsob, akým priblížiť evanjelium: ako príbeh a dráma, ktorého súčasťou sa poslucháči môžu stať.

The Just Vengeance (1946) je hra napísaná pre katedrálu v Lichfielde na tému pokánia, odpustenia a zmierenia. Mladý letec zostrelený za druhej svetovej vojny sa po smrti vracia do rodného Lichfieldu, kde – cez počiatočný odpor a nepochopenie možnosti vykúpenie skrze Ježišovu obeť – na seba sám berie kríž za svoje rodné mesto, bez toho aby si najprv uvedomil, že koná tak, ako spočiatku považoval za nezmyselné. V tejto hre Sayersová objasňuje podstatu vtelenia Ježiša Krista.

The Emperor Constantine (1951) je hra napísaná pre festival v Colchesteri. Za námet poslúžila obľúbená legenda o kráľovi Coeliovi, ktorého dcéra Helena bola údajne manželkou cisára Konštantína, ktorý roku 313 ukončil ediktom milánskym prenasledovanie kresťanov. Dej hry je zasadený do roku 312, kedy Konštantín dosiahol víťazstvo v bitke, ktorú zvíťazil v občianskej vojne a upevnil svoju moc v Rímskej ríši. Podľa historických prameňov sa mu pred bitkou zjavil vo sne vtedy neznámy Boh a pomohol mu v bitke, do ktorej Konštantínovi vojaci niesli Kristov monogram. Kľúčovou scénou hry je ale scéna medzi árie a Atanas odohrávajúci sa na nicejskom koncile roku 325, kde bola formulovaná tzv. nicejská dogma vyjadrená Nicejským vyznaním viery (po dopracovaní na koncile v Konštantínopole Nicejsko-carihradské), ktorým je jednoznačne povedané, že Ježiš je jednej podstaty s Otcom, teda od večnosti, zatiaľ čo Arius tvrdil, že tomu tak po určitú dobu nebolo. Táto scéna sa dokonca osamostatnila a niekedy bola hraná sama o sebe.

• The Mind of the Maker (nakladateľstvo Meuthen, Londýn, 1941). Sayersová sa tu zaoberá metaforou Boha-Stvoriteľa (Stvoriteľa, tj toho, kto tvorí) a ľudského autora, tj tvoriaceho človeka. Podľa nej je práve ľudská schopnosť tvoriť tým, čo z človeka robí "obraz Boží" (Gn 1,27).
• Unpopular Oppinions (1946) – zbierka esejí o kresťanstve.
• Creed or Chaos (1947) – zbierka esejí o kresťanstve.