Doprava vo Vysokých Tatrách

Na počiatku rozvoja dopravy vo Vysokých Tatrách bola výstavba Košicko-bohumínskej železnice, ktorá sa dobudovala do Popradu v roku 1871. Doprava na trati Žilina – Poprad bola začatá 8. decembra, na trati Poprad – Spišská Nová Ves 12. decembra.[1]

V roku 1895 bola uvedená do prevádzky trať Studený Potok – Tatranská Lomnica. Od 27. júla 1896 je v prevádzke Železničná trať Štrbské Pleso – Štrba.

Sprístupnenie Tatier po železnici spôsobilo v 80. rokoch 19. storočia masívny rozvoj tatranských osád, keďže sú tu vhodné podmienky na budovanie klimatických kúpeľov. Od roku 1984 boli do Tatier z Viedne vypravované mimoriadne vlaky. S tým bola spojená aj potreba ďalšieho rozvoja dopravnej infraštruktúry.

Sprístupnením Popradu a osád Štrbské pleso a Tatranská Lomnica po železnici sa vyriešila doprava do regiónu, avšak „poslednú míľu“ – prepojenie samotných tatranských osád – naďalej zabezpečovali koňmi ťahané fiakre a omnibusy, ktorých kapacita nemohla postačovať rozvíjajúcemu sa turistickému ruchu.

Od 22. júna 1889 premávali omnibusy na trase Poprad – Starý Smokovec a Poprad – Kežmarok – Spišská Belá – Tatranská Kotlina. V roku 1900 bola založená spoločnosť pre cudzinecký a cestovný ruch „Idegenforgalmi és utazási vállalat“, ktorá zabezpečovala spojenia Tatranská Lomnica – Tatranská Kotlina, Poprad – Dobšinská ľadová jaskyňa, Tatranská Lomnica – Morské oko a Tatranská Lomnica – Červený Kláštor.[2]

2. augusta 1904 spustili podnikatelia Viliam Krieger a Vincent Matejka trolejbusovú dopravu (vtedy elektrobusovú) na linke Poprad – Veľký Slavkov – Starý Smokovec. Trať vedená náročným terénom však bola hlavne v zimných mesiacoch problematická, podobne to bolo aj s vozidlami. Trolejbusová doprava bola ukončená zrejme v auguste 1906.

Staré súpravy Tatranských elektrických železníc v stanici Starý Smokovec

Nová súprava Tatranských elektrických železníc v stanici Poprad

Dopravu do srdca Tatier – Starého Smokovca – po ukončení prevádzky trolejbusov naďalej zabezpečovali len konské záprahy a omnibusy, čo zďaleka neuspokojovalo dopyt. Viliam Krieger a Vincent Matejka sa preto rozhodli vybudovať úzkorozchodnú elektrifikovanú železničnú trať. Prvá trať z Popradu do Starého Smokovca sa začala stavať v roku 1906 a otvorená bola 17. decembra 1908. Neskôr bol postavený úsek Starý Smokovec – Tatranská Lomnica, ktorý bol otvorený 16. decembra 1911 a posledný úsek, Starý Smokovec – Štrbské pleso otvorený 13. augusta 1912.

Pod Tatrami tak už pred 1. svetovou vojnou viedlo na trase Štrbské pleso – Starý Smokovec – Tatranská Lomnica úzkorozchodné železničné spojenie, ktoré sa na bežnú železnicu pripájalo v Tatranskej Lomnici (spoločná stanica), Starom Smokovci (úsek električky do Popradu a na Štrbskom plese (ozubnicová železnica do Štrby.

V dobe budovania Tatranskej elektrickej železnice sa v mysliach Kriegera a Matejku objavili i úvahy o vybudovaní ozubnicovej železnice s rozchodom 700 mm zo Starého Smokovca na Hrebienok, avšak technické a ekonomické aspekty predurčili pre túto trasu pozemnú kyvadlovú lanovku. Stavba lanovky prebehla v roku 1908 a bola skolaudovaná 16. decembra 1908. Vďaka priaznivému terénu bola stavba pomerne jednoduchá (neboli potrebné rozsiahle zemné práce ani mostné stavby). Stanice boli jednoduchej konštrukcie, pohon bol tradične umiestnený v hornej stanici. Strojné a elektrické zariadenie dodala firma AEG.

Kabína 2. úseku lanovky Tatranská Lomnica – Lomnický štít

V 20. rokoch 20. storočia sa v súvislosti s rozvojom techniky upriamila pozornosť ľudí budujúcich dopravnú infraštruktúru na tatranské štíty. Objavila sa vízia výstavby lanovky na Gerlachovský štít, ktorá však v tej dobe realizovateľná nebola.

Priekopníkom stavby visutých lanoviek v Tatrách bol vtedajší riaditeľ kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraj Országh[1], ktorý azda vďaka svojim kontaktom na politické špičky v roku 1934 presadil rozhodnutie o vybudovaní lanovky Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso – Lomnický štít. Jej 1. úsek – Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso – bol otvorený 22. decembra 1937.