Donatizmus

Pôvod schizmy siaha do obdobia prenasledovania kresťanov za vlády Diokleciána. Dioklecián proti kresťanom vydal štyri edikty. Prvým ediktom z roku 303 boli kresťanom boli odňaté občianske práva a bolo prikázané zbúrať ich kostoly a spáliť posvätné knihy. Na základe druhého ediktu mohlo byť kresťanské duchovenstvo kedykoľvek uväznené a vďaka Diokleciánovmi tretiemu ediktu mohli byť duchovní mučení dokiaľ sa nevzdali svojej viery. Štvrtý edikt staval i laikov do postavenia výberu medzi obetovaním rímskych bohov alebo smrťou.[pozn. 1][5] Ťažké prenasledovanie a hrozby mučenia, či smrti presvedčili viacerých kresťanov, aby od kresťanstva upustili. Existovalo viacero foriem odpadnutia. Osoby, ktoré podpísali libelli a neobetovali bohom bývali nazývaný libellatici. Osoby, ktoré obetovali rímskym modlám boli označované ako sacrificati. Osoby, ktoré modlám zapálili kadidlo boli prezývaný thurificati. Rozsiahlu skupinu, najmä kňazov, tvorili lapsi nazývaní traditori. Šlo o označenie tých, ktorí odovzdali (tradovali)[pozn. 2] posvätné knihy (najmä Bibliu) rímskym úradom počas prenasledovania. Títo odpadlíci, spoločne označovaní ako lapsi (padlí), alebo ako apostati boli horlivými kresťanmi vnímaní negatívne ako zradcovia. Viedli ich k tomu príklady mnohých mučeníkov (najmä kartáginského biskupa, mučeníka, svätého Cypriana), a učenie Tertuliána, ktorí vyzdvihovali cnostný život mučeníkov pre vieru a učili, že útek pred prenasledovaním nie je prípustný.[1][2][4][5][6][7]

Po smrti cisára Diokleciána a nástupe Konštantína Veľkého na cisársky trón sa situácia zmenila. Konštantín Veľký (spočiatku spolu s cisárom Liciniom) povolili slobodné vyznávanie kresťanstva a navrátili kresťanom aj zhabané statky (Milánsky edikt). Slobodné vyznávanie kresťanstva viedlo k tomu, že okrem nových veriacich sa do cirkvi chceli navrátiť aj viacerí odpadlíci a traditori. Podľa výsledkov šetrenia synody v Citre v roku 305 bol takmer každý africký biskup vinný z odovzdania svätých kníh prenasledovateľom v roku 303. Koncil povolil traditorským klerikom sa vrátiť späť do cirkvi a ujať sa úradov. Proti ich návratu do lona cirkvi sa postavila časť veriacich a klerikov, ktorá proti odpadlíkom začala verejne vystupovať. V roku 307 usporiadali vlastný koncil v Cirte (Konštantii), na ktorom sa zúčastnili desiati "nezradní" biskupi a kde vysvätili nového biskupa. Neskôr sa toto zoskupenie rozrástlo a získalo názov donatisti.[1][4][7][8]

Konflikt sa vystupňoval po tom, čo bol po smrti biskupa Mensuria v roku 311 za kartáginskeho biskupa menovaný a vysvätený arcidiakon Caecilian (aj Cecilián). Keďže bol Caecilian vysvätený bez neprítomnosti akéhokoľvek numídijského biskupa a dostal vysvätenie od traditorského biskupa, donatisti na čele s numídijskym prímasom Secundom z Tigisi Caeciliana označili za odpadlíka s neplatnou vysviackou, a jeho bohoslužbu za nečistý obrad. Caecilian sa odmietol pred donatistami a ich prívržencovi obhajovať, a tak bol zo strany donatistov označený za tyrana a mäsiara, bol zosadený a exkomunikovaný. Donatistické stanovisko ale nepodporila katolícka cirkev, ktorá biskupa Caeciliana ako apostatu nezavrhla a donatisti preto vytvorili svoju vlastnú cirkev, ktorú ako jedinú vnímali ako správnu. Novým donatistickým biskupom v Kartágu bol vďaka miestnej matróne Lucille zvolený Majorinus (aj Majorín), ktorý však v roku 313 zomrel. Novým donatistickým kartáginským biskupom a tým aj hlavnou autoritou v provincii Afrika sa stal Donát(us). Mimo miestnych donatistických štruktúr bol však za biskupa naďalej uznávaný predtým zvolený Caecilian. V mnohých sídlach začali podobne vznikať duálne cirkevné štruktúry, a tak už v ranom období slobodnej Cirkvi vznikol v systémový rozkol.[1][2][7][8]

Donatisti sa so žiadosťou o rozhodnutie v spore obrátili na Konštantína I., ktorý hoci mal ku kresťanstvu sympatie bol v tom čase sám ešte pohanom. Konštantín preto rozhodnutie presunul na pápeža Melchiada a západných, galských biskupov zoskupených okolo Ríma. 3. októbra 313 zvolal Melchiades do Lateránu synodu osemnástich rímskych a galských biskupov, ktorí po troch dňoch rozhodli v prospech Caeciliana a donatismus odsúdili. Donatistom bolo povolené sa vrátiť späť do cirkvi, spor v mestách, kde sídlili dvaja biskupi sa mal vyriešiť tým, že starší si ponechá svoj úrad a novšiemu bude pridelený nový úrad. Donatisti rozhodnutie odmietli a samotnému pápežovi vytýkali, že je tiež traditor. Spor sa nevyriešil a donatistické hnutie naďalej získavalo najmä medzi vidieckym ľudom čoraz väčšiu obľubu. Druhýkrát sa donatisti s odvolaním obrátili na cisára v roku 314. Konštantín preto zvolal väčšiu synodu do Arles (aj Arelates)[12] v južnom Francúzsku, ktorej sa zúčastnilo vyše 70 biskupov z celého Západu. Synoda prijala aj viacero kánonov a rozhodla v neprospech donatistov. Veľké výsledky však synoda u donatistov nezaznamela a donatisti ďalej s katolíkmi nehodlali diskutovať.[1][2][3][8]

V roku 316 sa donatisti znovu odvolali na samotného cisára Konštantína. Cisár si obe strany povolal do Milána a znovu rozhodol v prospech Caeciliana.[8] Katolíkom mali byť vrátené zhabané kostoly. Donatisti sa búrili a nesúhlasili s Konštantínovým rozhodnutím, avšak cisárovo rozhodnutie avšak už bolo v roku 317 podložené hrozbou pokút a represií proti odporcom, ktorí ho nerešpektovali a ohrozovali jednotu kresťanstva a mier v ríši. Cisár taktiež vydal príkazy africkej správe, avšak ani mocenským zásahom a perzekúciami sa spor nepodarilo vyriešiť, a cisár, ktorý sa snažil o mier v krajine, donatizmus dokumentom Epistula ad universos episcopos per Africam z roku 321 akceptoval ako slobodný náboženský prúd. Konštantín sa spor naďalej snažil udržiavať skôr zamrznutý. Prvého nicejského koncilu sa donatisti nezúčastnili, a naopak, koncilu sa ako jeden z mála biskupov Západu zúčastnil ich oponent Caecilian, ktorý bol všeobecnou cirkvou naďalej uznávaný. V roku 330 sa však donatisti zúčastnili zvolanej synody. V roku 336 v Kartágu uskutočnili vlastnú synodu, na ktorej sa zúčastnilo 270 donatistických biskupov.[1][3][12][14]

Donatisti získavali veľkí vplyv najmä na africkom, numídskom vidieku. Prostí ľudia oceňovali hrdinstvo mučeníkov, ktorí v ťažkých dobách vytrvali vo viere. Pravdepodobne ešte za Konštantínovho života rady donatistov výrazne posilnili skupiny tzv. circumcellionov[4][9][pozn. 4], asketicky žijúcich ľudí, či mníchov, pravdepodobne berberského pôvodu, ktorí putovali krajinou od domu k domu a slovom i zbraňou šírili donatistickú náuku. Boli to fantatickí prívrženci praktikami často podobní zbojníkom, ktorí tvorili extrémistické krídlo donatistov. Za vlády Konštantínovho nástupcu Konštantia (aj Konstans[4], či Konštanc[12]) sa však situácia výrazne zmenila. V tomto období zomrel Caecilian a objavili sa nové snahy o zmier znepriatelených strán. Konstantius II. v roku 347 obnovil represívne zákony z roku 317 a poslal do Afriky vyslancov, ktorí mali situáciu s pomocou značných finančných zdrojov riešiť. Donát, ktorí v legátoch a možných úplatkoch videl hrozbu zakázal svojim biskupom od komisárov prijímať akékoľvek peniaze. O samotnom cisárovi sa vyjadril slovami: Čo je cisár pre cirkev? (Quid est imperatori cum ecclesia?) Situácia sa vyhrotila až nakoniec Donát proti komisárom s pomocou ozbrojených circumcellionov povstal, za čo bol po porážke poslaný do vyhnanstva do Galie, a donatizmus bol odsúdený. Konštantius a kartáginský biskup Gratus situáciu považovali za vyriešenú a prehlásili cirkev za zjednotenú. Ako sa však následne ukázalo, šlo len o dočasné zdanie.[1][3][7][8]

Situácia sa opäť zmenila v prospech donatistov za vlády Juliána Apostaty, ktorý ako prívrženec helenizmu a pohanstva proti kresťanom vystúpil a snažil sa ich pozície oslabiť. Donát medzitým zomrel a Julián pomocou sily na kartáginský biskupský stolec dosadil Parmaniána. Po Juliánovom páde sa na rímsky cisársky stolec avšak znovu dostali kresťanskí katolícki panovníci a donatizmus sa opäť dostal do nemilosti zákonov. Rodila sa taktiež nová generácia opozície v radoch katolíkov. Významným protivníkom bol najmä milevský biskup, svätý Optátus, ktorý proti Parmeniánovi napísal dielo De schismate Donatistarum. Novým nepriateľom sekty sa stali aj vnútorné konflikty. Medzi donatistami vznikalo, často vďaka circumcellionom, viacero prúdov, medzi nimi napr. rogatisti (pomenovaní podľa Rogáta z Kartenny), urbanisti, či claudinianisti (pomenovaní podľa rímskeho donatistu Claudiána), významným mysliteľom odlišného donatistického zmýšľania bol aj Tychonius. Významný rozkol v cirkvi nastal po smrti biskupa Parmeniána, keď sa donatistickým biskupom v Kartágu stal Primiánus, ktorý čoskoro prišiel do konfliktu s donatistickými extrémistami. Vodca extrémistov Maximián bol exkomunikovaný, čo však jeho prívrženci (maximianisti) odmietli a v roku 393 zvolali v Kartágu synodu. Na nej bol Maximianus zvolený biskupom a Kartágo tak získalo po katolíckom a donatistickom biskupovi tretieho biskupa. Náboženská situácia v severnej Afrike sa tak ešte viac fragmentovala. Primián ako odpoveď zvolal v roku 394 veľký donatistický koncil do Bagai v Numídii, kde mal byť tristodesiatimi biskupmi potvrdený. Nasledovali tvrdé represálie a boje medzi donatistami, ktoré pretrvali až do konferencie v Kartágu v roku 411.[1][4][7][8]

Donatistická kontroverzia pretrvala až do 5. storočia a zapojil sa do nej aj kresťanský učenec Augustín z Hippa, ktorý v Severnej Afrike žil. Po svojej konverzii na kresťanstvo začal Augustín proti donatistom vystupovať a bez väčšieho úspechu proti nim napísal i niekoľko diel. Spôsobené to bolo i tým, že donatisti odmietali akýkoľvek dialóg s katolíkmi. Katolíci sa s donatistami snažili viesť i diskusie, donatisti však akúkoľvek rozpravu odmietali a naopak, stupňovali svoj odpor voči katolíkom a teror spôsobovaný circumcellionmi. V roku 405 sa v Kartágu uskutočnila katolícka synoda, ktorá sa so žiadosťou o pomoc obrátila na cisára Honoria. Honorius žiadosti vyhovel a prostredníctvom ministra Stilikóna vydal tzv. Edikt zjednotenia (Edictum de unitate, lex unitate, či lex unitatis), ktorým povolil perzekúcie proti donatistom. Edikt donatistickú schizmu zrovnoprávnil s herézou. Zakázal darovanie a dedenie v prospech donatistov, či opakované udelovanie krstu. Donatistické baziliky mali prejsť do vlastníctva katolíkov. Laikom hrozili pokuty, vyhlasoval sa exil pre donatistických klerikov zotrvávajúcich v schizme. Po poprave Stilikóna, ktorý bol označovaný ako hlavný hýbateľ predchádzajúcich udalostí však donatisti na čas pookreli a katolíci znovu požiadali cisára o zásah. Rím na žiadosti na prelome rokov 408/409 reagoval sprísnením zákonov, avšak ešte v roku 409 bola znovu vyhlásená tolerancia k donatistom. Pravdepodobne šlo ale len o oraculum, ústne rozhodnutie z iniciatívy prokonzula, pretože sa nenachádzalo v neskorších cisárskych zbierkach (napr. v Theodoziánskom kódexe). Proti tolerančnej politike sa zásadne postavil katolícky kresťanský prúd, ktorý cisárovi poslal petíciu. 14. októbra 410 vydal v Ravenne cisár Honorius dokument, ktorým zveril Flaviovi Marcellinovi špeciálnu jurisdikčnú moc nad sporom katolíkov a donatistov. 19. januára 411 bola na jún 411 do Kartága zvolaná konferencia (collatio) znepriatelených cirkví. Boli pozastavené represie proti donatistom a obnovený stav spred roku 405. Diskusie sa mali rovnocenne zúčastniť obe strany, vylúčení boli len maximianisti (ostatné donatistické vetvy boli potlačené). Obe strany mali v dišpute 4 zapisovateľov a 7 dišputantov, ktorí mohli vystúpiť a ktorí mali 7 pomocníkov. Hlavné slovo za 286 katolíckych biskupov mal Augustín z Hippa, 279 donatistických biskupov zase reprezentoval predovšetkým Petilián z Cirty. Trojdňová diskusia avšak strany k zmieru nepriviedla a víťaza musel ako kognitor určiť cisársky komisár Marcellinus. Spor bol rozhodnutý v neprospech donatistov. Keďže porazená strana nepristúpila k zmieru, musela prijať represie. Donatisti boli prinútení vrátiť kostoly a bolo im zakázané sa zhromažďovať. Rozpustené museli byť aj bandy circumcellionov. Donatisti, ktorí sa odmietli herézy zrieknuť boli následne v roku 412 potrestaní pokutami, či exilom a roku 414 zbavení všetkých civilných práv. V v roku 415 im bolo pod trestom smrti zakázané sa zúčastňovať bohoslužieb. Situácia sa však neupokojila a donatisti i naďalej protestovali. Extrémistické krídlo sa dopustilo viacerých zločinov a zavraždený bol aj Marcellinus, ktorý predsedal dišpute. Veľkou ranou pre celú africkú cirkev a zvlásť donatistov bol vizigótsky vpád do Afriky a príchod arianizmu. Zvyšky donatistov následne v krajine v menšine prežívali až do 7. storočia, keď bolo africké kresťanstvo potlačené prichádzajúcim islamom.[1][3][4][8]

V priebehu ďalšieho vývoja dejín kresťanstva boli puristické prúdy v cirkvi a ich predstavitelia šasto označovaní termínom donatisti. Takto označované boli napr. prúdy valdénskych kacírov, anabaptistov, evanjelistov, pretože členstvo vo svojich cirkvách podmieňovali "svätosťou" členov, ale takisto konciliaristi, galikáni, či početné protestantské prúdy, pretože útočili na Katolícku cirkev a ako jediné sa považovali za pravé cirkvi. Počas gregoriánskej reformy bol za donatistu označený aj kardinál Humbert de Silva Candida.[10]

• dejiny kresťanstva
• pelagianizmus
• novaciánstvo
• arianizmus
• Augustín z Hippa

• Donatisti na Encyclopaedia Britannica
• History of the donatist z roku 1875 (po anglicky)