Camilo José Cela

V roku 1931 sa Cela presídlil do Madridu spolu s celou rodinou. Mal osem vlastných bratov a sestier. Jeho otec pochádzal z Galície a matka bola anglo-talianskeho pôvodu. Tu krátko študoval literatúru a filozofiu na univerzite v Madride.

V roku 1936 bojoval na strane frankistov počas Španielskej občianskej vojny. Následne odmietol Frankovu diktatúru. Napriek tomu, že v rokoch 1943-44 pracoval ako tlačový cenzor, rozhodol sa v ďalšom živote pre nezávislú tvorbu.

Od 1954 býval na Malorke, kde založil literárnu revue "Papeles de Son Armadans", ktorá vydala 276 čísel a hrala dôležitú úlohu v španielskej literatúre až do jej zrušenia v roku 1979. Vydania obsahovali celkovo 40 000 stránok a publikovalo na nich 1070 autorov.

V 1957 vstúpil do "Real Academia de la Lengua Española" (Kráľovská akadémia španielskeho jazyka) a podieľal sa ako kráľovský senátor Ústavného súdu na vytvorení novej španielskej ústavy z roku 1978.

Cela publikoval svoj prvý román La familia de Pascual Duarte (Rodina Pascuala Duarteho) v 1942. Je v poradí druhým najprekladanejším románom španielskej literatúry po Donovi Quijotovi. Štýl románu je v suchom realistickom duchu. Jedná sa o opisy jedného kriminálnika málo zodpovedného za svoje činy dohnané do extrému. Tento román je v cudzine považovaný za literárne zrkadlo Španielska. Román sa dokázal vyhnúť cenzorom a znamenal renesanciu literárneho života v Španielsku zničeného občianskou vojnou. Veľký počet spisovateľov, umelcov a intelektuálov bolo zabitých alebo odišli do exilu a ekonomická situácia ničila krajinu zároveň s frankistickou cenzúrou. Toto všetku brzdilo zrod nových talentov.

V románe Pavilón oddychu (1943) autor píše o viacerých znovuzrodeniach počas života v sanatóriu, kde býval vo svojej mladosti, keď mal tuberkulózu. Jeho prvé diela, hlavne poémy sú veľmi pesimistické a morbídne, opisujú celkovú brutalitu a vyprahnutosť španielskeho života.

Významné dielo autora je "La Colmena" (1953), je to opis niekoľkých dní života asi tristo osôb žijúcich v Madride v roku 1942. Bol frankistickým režimom zakázaný.

V rámci avantgardného experimentu autor pripomína vojnu v Španielsku v románe "Vísperas, festividad y octava de San Camilo del año 1936 en Madrid" ( Vešpery, slávnosť a oktáva sv. Kamila z roku 1936 v Madride). Dielo reflektuje vplyv Jamesa Joycea a Williama Faulknera pomocou vnútorného monológu.

Autor napísal viacero románov - spomienok z ciest, poémy, autobiografické diela, články a novely. Cela rozmnožil svoje spisovateľské experimenty ako v rozprávaní tak aj vo forme. Roky 1980 mu poskytli druhý dych vďaka dielam ako "Los vasos" (1981), "Mazurca para dos muertos" (Mazurka pre dvoch mŕtvych, 1983), za ktoré dostal "le prix national de Narration a Cristo versus Arizona" (1988), ktorý pozostáva z jedinej vety rozpísanej na 230 stranách.

Za svoje celoživotné dielo dostal Kríž sv. Jordiho v roku 1986, Cenu princeznej Astúrskej v 1987, Nobelovu cenu v 1989 a Cenu Cervantes v 1995. Kráľ Juan Carlos I. ho povýšil do šľachtického stavu 17. mája 1996 dedičným titulom I. markíz de Iria Flavia.

1. Nobel Prize in Literature 1989 [online]. Nobel Foundation, [cit. 2008-10-17]. Dostupné online.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Camilo José Cela

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Camilo José Cela na francúzskej Wikipédii.