Biblické piesne (Dvořák)

Cyklus napísal Dvořák v marci 1894, ako svoje šieste dielo, počas druhého roku pôsobenia v USA ako riaditeľ Národného konzervatória v New Yorku (jeseň 1892 – jar 1895).^{[chýba zdroj]} Toto vrcholné dielo vzniklo v jedinom mohutnom zábere inšpirácie a jeho hlbokú intimitu už viac vo svojej tvorbe nedokázal stupňovať. V tejto Dvořákovej ľudskej a umeleckej spovedi zlúčili sa rôzne podnety – z nostalgie prameniaca reflexívnosť, filozofické rozjímanie o základných otázkach náboženskej viery a napokon aj rozrušenie zo správ o blížiacej sa smrti svojho otca i správy o úmrtí Dvořákových priateľov v umení Čajkovského, Gounoda a dirigenta Hansa von Bülowa.

Bilblické piesne sú akýmsi rozhovorom s Bohom a najkrajšie dokumentujú jednu z hlavných čŕt Dvořákovej povahy – úprimnú hlbokú zbožnosť a náboženskú vieru, zbavenú vonkajšieho obradného pátosu. Túto intimitu ešte zvýšil tým, že nepoužil latinský text ako doteraz, ale text český, vybraný z kralickej biblie (Dávidove Knihy žalmov). Žalmy svojou archaickou starozákonnou atmosférou, hlbokou múdrosťou a preduchovnelosťou myšlienok i rýdzou poéziou slova dôkladne rozvlnili skladateľovu hudobnú inšpiráciu. Pozorne vyberal žalmy, aby cyklus nebol charakterove i výrazove jednostranný a aby sa v ňom účinne striedali prejavy prosieb, úzkosti, dôvery i útechy s tónmi hymnickej oslavy a zbožného obdivu. Zo snahy aby aj najmenšie úryvky, tvorili obsahovo i formálne jednoliaty celok, je zjavné, že Knihu Žalmov veľmi dobre poznal, že mal k nej úprimný vzťah. Dvořákovo zhudobnenie týchto textov je kongeniálne s ich myšlienkovou a básnickou nosnosťou a prezrádza, že skladateľov vzťah k námetom bol citovo spontánny a úprimný. Biblické piesne vynikajú rýdzosťou štýlu, nesmiernou prostotou, ale tým väčšou hĺbkou výpovede, preduchovnelosťou výrazu najmä vo vokálnom parte i zvláštnou odovzdanosťou hudobného prejavu idey a básnickým obrazom jednotlivých žalmov. Prostá a povznášajúca hudba Biblických piesní je v dokonalom súlade so žalmovými textami.

Na pôvodnom znení textov menil skladateľ veľmi málo. Ak kde – tu pridal slovko, tak to urobil len z potreby dotvorenia frázy. A tiež z potreby zvýraznenia výrazu. Citoslovce „Ó“, trikrát vsadené do záveru siedmej piesne je toho príkladom.

Spevná línia týchto piesní je originálne čistá, pretože sa rozvíja iba v duchu textu vzornou deklamáciou slova a vety a klavírny sprievod podopiera túto líniu vetami, ktorých piesňová čistota povznáša piesňový sloh, celý cyklus zjednocujúcou. Sú to rýdzo české piesne vo svojom výraze aj duchu. Na tento základný tón sú zladené vo všetkých svojich odtieňoch, či už spievajú k bohu výrazom vrúcnej pokory a oddanosti, lásky a obdivu, hrôzy a smútku, či hymnického nadšenia. Z neho vyrastá krása melodických línií, vonkajšia aj vnútorná, aká nebola inak v českej piesni dosiahnutá. Dvořák vytváral hudobnú líniu s obvyklou nenútenosťou, bez toho, aby sa akokoľvek rozchádzala s duchom logického spádu viet a slov, aby tak dosiahol čím najlepšiu deklamáciu. Dbal na kvalitu prekladu a posielal svojmu vydavateľovi Simrockovi presné inštrukcie a korektúry.

Nie náhodou sám Dvořák videl v písních to nejlepší, co [...] až do nynejška udělal v této oblasti.^{[chýba zdroj]}

Klasickým príkladom, ako sa dá najjednoduchšími prostriedkami dosiahnuť dojem tej najvznešenejšej krásy, je pieseň Hospodin jest můj pastýř. Dôveryplné odovzdanie sa do ochrany a vôle Hospodina je krásne zachytené nielen pokojnou líniou spevného partu, napoly psalmodujúceho, napoly spevného, ale i pastorálneho tónového dodatku v klavíri. Forma piesne je trojdielna, pričom prvý diel sám obsahuje čiastkovú trojdielnosť. Pred vlastnou piesňou je krátky štvortaktový recitatív na tóne fis, ktorý predstavuje dominantu v H-dur. Týmto sa veľmi jednoducho dosiahne pocit pokory a zbožnosti.

Dvořák týmto dielom dôstojne zakončil a súčasne i vyvrcholil svoju piesňovú tvorbu. Zvláštnou zhodou okolností spravil tak i Dvořákov priateľ Brahms pred smrťou v duchovnej lyrike svojich Štyroch vážnych piesní (Vier ernste Gesänge).

V pôvodnom znení vyšli Biblické piesne s klavírnym sprievodom u Fritza Simrocka v jeho vydavateľstve Musikverlag N. Simrock v Berlíne začiatkom roku 1895. Spolu so Zemánkovou orchestráciou vyšla partitúra tiež u Simrocka, ale až v roku 1914. Celý cyklus bol po prvýkrát predvedený v roku 1914, spieval basista Národného divadla v Prahe Egon Fuchs pod vedením dirigenta Viléma Zemánka.^{[chýba zdroj]}

Polovicu Biblických piesní neskôr Dvořák zinštrumentoval pre orchester. Premiéra diela bola v januári roku 1896 v pražskom Rudolfine na otváracom koncerte Českej filharmónie, kde spieval barytonista Národného divadla František Šír. Orchestráciu druhej polovice však už nenapísal. Aj orchestrálnu partitúru prvých piatich piesní niekam založil a už nenašiel. Objavili ju až po jeho smrti. Piesne potom vyšli v tlači v transpozícii pre vyšší hlas spolu s inštrumentáciou ďalších piatich piesní, ktorú urobil V. Zemánek. V súbornom vydaní Dvořákových diel z roku 1954 sú autormi novej inštrumentácie druhých piatich Biblických piesní Jarmil Burghauser a Jan Hanuš.^{[chýba zdroj]}

• 1. Oblek a mrákota jest vůkol Něho
• 2. Skrýše má a pavéza má
• 3. Slyš ó Bože, slyš motlidbu mou
• 4. Hospodin jest muj pastýř
• 5. Bože! Bože! Píseň novou
• 6. Slyš, ó Bože volání mé
• 7. Při řekách babylonských
• 8. Popatříž na mne a smiluj se nade mnou
• 9. Pozdvihuji očí svých k horám
• 10. Zpívejte Hospodinu píseň novou

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Biblické piesne (Dvořák)

Antonín Dvořák