Violončelový koncert (Dvořák)

Dielo je druhým skladateľovým pokusom o violončelový koncert. Prvý siaha ešte do začiatkov Dvořákovej kariéry, roku 1865. Vtedy zložil violončelový koncert v tónine A-dur, s dielom však nebol spokojný. Mal hotový len klavírny sprievod a do orchestrácie sa už nepustil. Z tohto dôvodu je dielo neživotné.

Dvořák počas ďalších rokov viackrát dostal požiadavku na zloženie violončelového koncertu. Vždy ju však zamietol, pretože nepovažoval violončelo za nástroj vhodný pre sólové uplatnenie. Prekážali mu hlavne jeho najvyššie a najhlbšie polohy. Cesty umelca sú však nevyspytateľné, a tak si Ďvořák nakoniec vybral práve violončelo pre vyjadrenie svojej nostalgickej nálady pri odchode z Ameriky a na druhej strane veľkej radosti z návratu do vlasti. Sám sa vyjadril v tom zmysle, že z rozhodnutia napísať violončelový koncert bol najviac prekvapený azda on sám.

Koncert Dvořák zložil v závere svojho pôsobenia na konzervatóriu v New Yorku. Dielu dal však dnešnú podobu až po návrate do Čiech, kde výrazne rozšíril záver a viac tematicky previazal všetky tri vety. Dielo zložil pre violončelistu Hanuše Wihana, avšak kvôli nezhodám, ktoré spôsobili Wihanove návrhy na revíziu koncertu, dielo neuviedol do života. Koncert nakoniec na londýnskej premiére v roku 1896 zahral Leo Stern, s orchestrom pod vedením Dvořáka. Dielo malo veľký úspech. Johannes Brahms, ktorý partitúru videl ešte pre premiérou sa vzrušene vyjadril: "Prečo som len, do čerta nevedel, že je možné napísať violončelový koncert ako je tento? Keby som to vedel, už dávno by som nejaký napísal."

Koncert má tri vety:

• 1. Allegro...quasi improvisando
• 2. Adagio ma non troppo
• 3. Finale, Allegro moderato

Zloženie orchestra: 2 flauty, pikola, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 3 lesné rohy, 2 trúbky, 3 pozauny, tuba, tympany, triangel, sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy). Typická dĺžka skladby je približne 37 minút.

Pre dielo je charakteristická bohatá melodika a silné citové zafarbenie. Prvá veta začína dlhou predohrou orchestra, ktorý predvedie hlavnú i vedľajšiu tému. Až potom vstúpi violončelo, ktoré rozvedie obe témy. Druhá veta je lyrické a vrúcne adagio. V strednej časti vety Dvořák použil melódiu svojej vlastnej piesne Kéž duch můj sám, čo bola obľúbená pieseň Dvořákovej švagriny Josefíny Kaunitzovej, ktorá ťažko ochorela počas kompozície koncertu. Po jej smrti tento melodický motív zakomponoval aj do záverečnej časti treťej vety. Tá je veľmi energická, i keď nie je v príliš rýchlom tempe. Má formu ronda a je zakončená epilógom, v ktorom je pripomenutá melódia spomínanej piesne i hlavná téma prvej vety.

Dvořákov violončelový koncert je nielen základným dielom violončelového repertoáru, ale patrí do zlatého fondu svetovej hudobnej tvorby vôbec. Spolu s 9. symfóniou je to najčastejšie uvádzané Dvořákovo dielo.

Antonín Dvořák