Barokové umenie

Barokové umenie je etapa vo vývoji umenia (1575 – 1750) spojená s barokom.

Interiér františkánskeho kláštora vo Wschowa, Poľsko
Venuša a Adonis, obraz od flámskeho maliara Rubensa
Socha sv. Petra v Ríme
Antonio Vivaldi (1678 – 1741), jeden z najväčších barokových hudobných skladateľov

Barokový ideál

Za ideálny predobraz a predka baroka bolo považované obdobie a umenie gotiky. V tomto období našiel barok ideu návratu, znovudosiahnutej istoty, prvotného raja, ale aj obnovu jednotného kresťanstva. Aj vďaka tomu sa v cirkevnom prúde barokového umenia vrátil kult domácich gotických (dokonca aj románskych) svätcov a historických osobností vo všeobecnosti (až z obdobia antiky). Barok však rozhodne nechce gotiku napodobňovať, a tak hoci z nej vychádza, rozvíja sa ďalej úplne odlišne. Charakteristickou črtou barokového umenia i myslenia sa stáva nepokoj, vášeň, rozpoltenosť, vrúcnosť, elán, z čoho vyplýva aj konečná atmosféra baroka, ktorá bola poznačená vnútorným napätím. Vzniká množstvo antitéz, odrážajúcich sa v umení (napr. pozemský svet a božský svet; zmyslovosť, zmyselnosť a náboženský mysticizmus; vážnosť, tragickosť a humor, fraška; osvietenstvo a poverčivosť alebo buržoázia a absolutistická monarchia).

Ako protiklad k snahám cirkvi sa potom javí pompéznosť a veľkoleposť svetských stavieb a umeleckých diel, ktoré miesto posilnenia náboženského cítenia a cirkvi mala za hlavnú úlohu najmä posilniť absolutistickú moc panovníkov.

Charakteristika umenia

Barokové umenie sa snažilo zastierať nielen čiaru medzi umením a životom, ale aj medzi rozdielnymi druhmi umenia, pričom si rôzne druhy umenia mohli vymieňať úlohy, resp. každé sa snažilo prispôsobiť maľbe. Architektúra nadobúdala sochárske prvky, sochárstvo zas maliarske a maliarstvo sa intenzívnejšie venovalo vonkajšej stránke javov (zdôrazňovaním svetla, tieňa a farby na úkor tvaru a obrysu). Kompozične sa ťažisko sústreďovalo do prostriedku, čím sa odpútavala pozornosť od krajov. Najviac sa pri tom napr. u oltárov osvedčilo osvetlenie sviečkami, ktoré zvýrazňovalo reliéfy, zatiaľ čo tiene splývali s architektúrou. V náhrobkoch, oltároch a ozdobných emblémoch sa čoraz väčšmi prelínali tri výtvarné umenia – sochárstvo, maliarstvo a architektúra.

Barokové umenie je najkrajšie v Nemecku, Taliansku, Španielsku, Francúzsku, Rakúsku a strednej Európe. V obľube sú veľké voľne stojace sochy, pôsobivo osvetlené a silne emocionálne maľby a prevzdušnené, presvetlené budovy. Barokoví umelci stavili vo svojej tvorbe na zložitosť, prezdobenosť, nádheru a nepravidelnosť tvarov, ktoré mali udivovať, vzrušovať, znepokojovať, ohurovať a taktiež útočiť na ľudské city a zmysly. Na jednej strane vzbudzovali svojimi dielami dojem neusporiadanosti, no na druhej túžili po poriadku a harmónii, na čo potrebovali nadľudské prostriedky. Dôležitým prvkom umeleckej tvorby je vytvorenie ilúzie veľkých priestorov, pohybu (napr. u sôch), dramatickosti (napr. pri obrazoch) a celkovej veľkoleposti a pompéznosti.

Barokové umenie nezobrazovalo skutočnosti reálne, ale pomocou duchovných a prírodných síl, ktoré skutočnosti spôsobovali. Vykladali sa pomocou symbolov, emblémov, podobenstiev, alegórií, paralelizmov alebo antológií. Aj vďaka tomu sa ľudský život chápal len ako ilúzia, sen, hra alebo divadlo, a jeho nestálosť bola podčiarknutá pesimizmom, pominuteľnosťou, márnosťou a ničotnosťou svetských vecí, nakoľko pravý život sa začínal až po smrti.

Námetmi pre umelecké diela sú náboženské postavy a výjavy (výjavy z Biblie, zo života svätých), mytologické postavy (antickí bohovia), alegorické postavy (sochy viery, mieru, skromnosti, cudnosti), ale tiež výjavy z bežného života (predavači, kartári, hostince).

Spôsob, akým sa zobrazoval pohyb, ktorý bol rovnako dôležitý pre architektúru, sochárstvo aj maliarstvo, sa vyskytoval len zriedkavo pred rokom 1620. Umelci museli vyriešiť veľký problém so svojvoľnosťou, ktorú toto obdobie zdedilo po manierizme, ktorú bolo treba nahradiť symetriou a správnymi proporciami. Ako prvý prišli na typicky barokový spôsob Annibale Carracci a Carlo Maderno. Prvý maliar, ktorý rozvinul techniky ozajstného barokového pohybu, bol Peter Paul Rubens. Ten bol tiež tvorcom ďalšej črty barokového pohybu, a to tendencie tvarov prelínať sa a splývať. Talianski umelci dosiahli toto štádium už okolo roku 1620, a zásluhu na tom má Gian Lorenzo Bernini, pričom napr. v Nemecku a Rakúsku sa takéto diela objavujú až v 18. storočí. Samostantou cestou sa vydalo Francúzsko a jeho maliarstvo, kde zaviedol barokový pohyb ako prvý okolo roku 1620 Simon Vouet, ktorý predtým 12 rokov žil v Taliansku, no nakoľko bol francúzsky vkus omnoho klasickejší, tak sa po usadení vo Francúzsku časom prispôsobil a upustil od svojej barokovej hýrivosti. Vrcholný barok vo Francúzsku ocenili až koncom 17. storočia, keď umelci znovu objavili Rubensa.

Ozajstný barokový priestor, podobne ako ozajstný barokový pohyb, vznikol až po roku 1620, a v architektúre to bolo až po roku 1630, hoci aj predtým tu boli určité pokusy. Priečelia, vnútorné múry a oblúky v kostoloch sa riešili ako väčšie, harmonickejšie spojené celky, bohatšie modelované než predtým, no štrukturálne bolo ich úlohou priestor skôr uzavrieť.

Rozdelenie umenia

Barokové umenie (rovnako ako celé obdobie baroka) však tiež nie je celkom jednoznačné. Počas svojho vývoja vytvorilo dva základné prúdy:

Napriek tomu, že sú oba smery veľmi odlišné, nachádzame ich takmer v každej krajine Európy súčasne, no v každej z krajín sa prejavujú v rozdielnej miere a trvajú rôzne dlhé obdobie.

Vo Francúzsku sa jednotlivé obdobia baroka prekrývajú s obdobiami vlád bourbonovských panovníkov. Vďaka tomu môžeme hovoriť o slohu doby:

Obdobie vlády ďalšieho z bourbonovských panovníkov, Ľudovíta XVI., už spadá do obdobia klasicizmu.

Pozri aj

Literatúra

Iné projekty

Externé odkazy
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.