Babylon (Egypt)

Stála v 13. dolnoegyptskom (héliopolitskom) nome na východnom brehu rieky Níl, blízko ústia starovekého kanála, ktorý sa spomína aj ako Ptolemaiovský alebo Trajánov kanál, a spájal Níl s Červeným morom.

Starí Egypťania si od začiatku svojich dejín uvedomovali strategický význam tejto lokality, ktorá ležala hneď na hranici dvoch bývalých samostatných kráľovstiev – Horného a Dolného Egypta. Jedno z najvýznamnejších starovekých miest Mennofer (Memfis), ktorý ležal blízko južného okraja súčasnej Káhiry, existoval už od raných fáz staroegyptskej ríše ako pevnosť Inebu-hedž („Biele múry“) a mal udržiavať „rovnováhu dvoch zemí“. Územie vo vnútri a okolo pevnosti sa časom zastavovalo a rozrástlo. Počas panovania rôznym vládcom v rozličných obdobiach, keď administratívne centrum sa presúvalo po celom území ríše, Mennofer ostával vždy symbolickým hlavným mesto v strategickej polohe počas celých dejín.

Ďalšia pevnosť na tomto území bola podľa tradície vybudovaná až Peržanmi v 6. storočí pred Kr., vtedy však ležala na skalnatom brale pri rieke. Rimania po obsadení Egypta chvíľku túto pevnosť využívali. Nakoniec kvôli problémom so zásobovaním pevnosti pitnou vodou ju na Trajánov príkaz opustili a založili novú, ktorej pozostatky stoja na svojom mieste dodnes. Pôvodne bola bližšie k Nílu, ktorý časom presunul svoj tok o 400 m na sever.

Počas panovania cisára Augusta mal Babylón v delte svoj vojenský význam (spolu s pevnosťou Níkopolis v Alexandrii)[4] a sídlilo v ňom veliteľstvo troch légií, ktoré dohliadali na správu a obranu Egypta. V antickej práci Notitia Imperi sa spomína Légia XIII Gemina.[5] Champollion vo svojom diele L’Egypte spomína ruiny pevnosti, ktoré boli v tom čase stále viditeľné severne od Fustátu (Starej Káhiry), spolu so stopami po Veľkom akvadukte, ktoré spomína Strabón a prví arabskí topografi.[6]

V klasickom geografickom diele z obdobia panovania rímskeho cisára Caracallu (3. stor. po Kr.) Itimeratium provinciarum Antonini Augusti, ktoré tvorí zoznam najvýznamnejších imperiálnych ciest, sa nachádza zmienka o pevnosti. Dielo ju kladie do lokality v polovici cesty medzi mestami Memfis a Heliopolis, ktorá v tom čase merala 33 stadií (okolo 5 890 metrov).[7]

Trajánova brána v južnej stene pevnosti (dnešný stav)

Dobývanie Egypta Arabmi začalo roku 639 po Kr. Po ovládnutí Palestíny a okolitých oblastí arabské vojsko vkročilo na egyptské územie, ktoré bolo v tom čase súčasťou Byzantskej ríše. Moslimský vojvodca Amr ibn al-Ás so svojim približne štvortisícovým jazdectvom, ktoré bolo rýchlo posilnené raz toľkým počtom mužov, vpadol do delty a po mesačnom obliehaní dobyl Pélusion (arab. al-Faramá). Výdatne mu pri tom pomáhalo pôvodné koptské obyvateľstvo, ktoré sa chcelo zbaviť civilnej a náboženskej nadvlády Grékov a Byzancie. Pevnosť Babylon bola v tejto oblasti kľúčom k ovládnutiu delty.

Níl tvoril zo západu a juhozápadu veľkú prírodnú prekážku. Pevnosť od severnej a východnej strany v tom čase obrastala obytná zástavba a hlavná Trajánova brána bola z juhu. Pomocou domáceho obyvateľstva sa arabské vojsko mohlo preplavovať na západný breh rieky a robiť nájazdy na byzantské ciele, ktoré ležali južnejšie. Pri tej príležitosti al-Ás dobyl Fajjúmsku oblasť a okolie Memfidy. V polovici roku 640 prišlo ďalších 12 tisíc mužov, ktorí posilnili arabské vojsko. Al-Ásove nájazdy do okolia vyprovokovali výpad byzantskej posádky z pevnosti. Následne sa odohrala pri Héliopole bitka, v ktorej Byzantínci utrpeli porážku a Arabi sa dostali k hradbám pevnosti. Obliehanie sa začalo až v októbri kvôli nílskym záplavám. Medzi tým prebiehalo vyjednávanie medzi al-Ásom a alexandrijským patriarchom Kýrom. Patriarcha bol ochotný pristúpiť na dohodu za obvyklých podmienok (zachovať životy obyvateľom, ponechať im ich kresťanské náboženstvo a platiť Arabom daň džizju z hlavy), posádka pevnosti sa však nechcela vzdať. Nakoniec nesúhlasil ani byzantský cisár Herakleios. Obliehanie trvalo celú zimu. Vo februári 641 cisár zomrel a tým zmizla nádej na akúkoľvek byzantskú pomoc dobývanému Egyptu. Začiatkom apríla sa posádka Babylónu vzdala al-Ásovi a odplávala na sever. Potom už ďalšie územia Egypta Arabi dobývali ľahko, byzantské posádky sa vzdávali jedna po druhej a domáce obyvateľstvo bolo Arabom nápomocné.[8]

Po dobytí Egypta Arabi zriadi vojenské stredisko hneď pri pevnosti. Stredisko (arab. misr) slúžilo na prechodné ubytovanie členov vojska, ktorí podľa koncepcie moslimskej armády nemali dovolené usádzať sa na dobytých územiach a prípadne hospodáriť, či vykonávať remeslo, ale museli byť neustále k dispozícii pre ďalšie vojenské výpravy rozrastajúcej sa moslimskej ríše. Toto stredisko dostalo názov Fustát. V strede bolo miesto pre spoločné bohoslužby, okolo ktorého sa začali stavať obydlia elity – Prorokovych blízkych, za nimi stáli príbytky nasledujúcej spoločenskej vrstvy – príslušníkov pôvodných arabských kmeňov, atď. Týmto spôsobom vznikal Fustát, zárodok dnešnej Káhiry, v ktorom mali zastúpenie všetky spoločenské vrstvy dobyvateľov. Počiatočný stav okolo 18 000 bojovníkov sa do konca 7. storočia rozrástol na 40 000.[9]

Postupne v 9. storočí sa pevnosť Babylón, spolu s priľahlou štvrťou, stala centrom fustátskych kresťanov a židov, čo zostalo až do novoveku.[10]

V pevnosti sa nachádza šesť starých koptských chrámov, ktoré sú pristavané k fortifikačnému múru, alebo sú vytvorené v jeho vnútri. Takým je napr. El-Muallaqa (tzv. Zavesený kostol) alebo grécky Kostol sv. Juraja. Táto oblasť sa volá Stará alebo Koptská Káhira (Masr el-Atika), a tvorí najstaršiu časť mesta, pričom ruiny pevnosti sú dnes najstaršou pôvodnou stavbou Káhiry. Fortifikácia je známa aj ako al-Kasr aš-šam’í (arab. القصر الشمعي‎ – „Palác sviec“), pretože veže bývali ozdobené zapálenými sviečkami na začiatku každého mesiaca. Dnes je v areáli okrem koptských chrámov, konvent a koptské múzeum.[11]