Stredoveká gréčtina

Stredoveká gréčtina alebo byzantská gréčtina je jazyk Grékov z Byzantskej ríše v období od 4./6. storočia do roku 1453 po Kr, keď Turci dobyli Konštantínopol.

V tomto období sa ako jazyk písomností a správy používal archaizujúci štýl, dnes spravidla nazývaný byzantská gréčtina (v užšom zmysle), ktorý v podstate zodpovedal klasickej atičtine. Hovorový jazyk pôvodne vychádza z helenistického koiné.

Helenistické koiné sa v 4./6. storočí po Kr. rozpadlo a začali sa tvoriť stredoveké grécke nárečia. O jednotnom gréckom jazyku v Byzantskej ríši môžeme hovoriť ešte v 10. a aj v 12. storočí. Najväčšie zmeny sa udiali medzi 10. a 11. storočím, keď sa definitívne prestala používať hláska H. Nastala aj zmena vo výslovnosti písmena η /ē/ – klasická éta na /ī/ – ítu. Z tohto dôvodu vznikli odlišnosti v jazyku Kapadóckych Grékov a Pontských Grékov, ktorí si novú gramatiku prispôsobili po svojom. Začala sa vytvárať aj gréčtina v Itálii a na Sicílií.

Po tom, ako v 7. stor. odpadol od Byzancie Egypt v prospech Arabov, egyptskí Gréci sa odlúčili od hlavného gréckeho jazyka a začali sa vyvíjať separovane. Dodnes žije v Alexandrii grécka menšina, hovoriaca miestnou formou gréčtiny. Ide však hlavne o potomkov neskorších gréckych prisťahovalcov z rôznych končín Osmanskej ríše, pôvodní egyptskí Gréci boli pohltení Arabmi, teda zanikol aj ich jazyk.

Po páde Byzantskej ríše v roku 1453 sa stredoveká reč definitívne rozpadla, pričom začali vznikať silné rozdiely medzi gréčtinou z Istanbulu, Grécka a západnej Anatólie a medzi ostatnými nárečiami. Po páde Byzantskej ríše sa gréčtina začala poturčovať, z čoho vznikli moderné grécke jazyky. Najbližšie ku klasickej stredovekej gréčtine je úradný ľudový jazyk v Grécku a na Cypre. Tento jazyk používa grécka menšina v Istanbule a západnej Anatólii.

Najznámejším literárnym dielom písaným v stredovekej gréčtine je určite dielo Dijenis Akritas, známa je aj kronika z Peloponézu.