August Strindberg

Narodil sa v Štokholme do rodiny kupca a bývalej slúžky. Jeho detstvo poznačila rivalita medzi súrodencami a smrť matky, keď mal trinásť rokov. Otec sa hneď na to druhýkrát oženil a mladý Strindberg bol nútený prežiť určitú dobu v neradostnom spoločenstve s macochou, s ktorou sa neznášal. Neskôr rozpory v manželskom spolužití jeho otca a matky Strindberg pripisoval rozdielnemu spoločenskému postaveniu jeho rodičov.

Po skončení gymnázia sa rozhodol pre štúdium medicíny na univerzite vo švédskom meste Uppsala. Jeho pôvodný zámer sa však neuskutočnil a zo školy odišiel. Počas jeho rokov v Uppsale vznikli divadelné hry Voľnomyšlienkár, Herminona, V Ríme a Človek bez pokoja.

Autoportrét Augusta Strindberga.

Z Uppsaly sa vrátil do Štokholmu. Prešiel rôznymi zamestnaniami – pracoval ako herec, novinár a knihovník a popri tomu sa venoval písaniu. Hneď po návrate vznikla v roku 1872 jeho prvá významná divadelná hra – Majster Olaf. Touto hrou sa Strindberg zaradil medzi veľkých švédskych spisovateľov. V historickej postave Olafa vytvoril typ idealistu, ktorý má veľké ciele i odvahu. Má snahu a schopnosť stať sa vodcom más, ale sám sa nechá ovládať silnejšími individualitami a tak sa stáva ich nástrojom. Jeho smelosť nie je založená na sile a veľkosti a preto svojou odvahou preráža cestu len iným, sám však hynie. Hra bola inscenovaná až v roku 1881.

V roku 1877 sa prvýkrát oženil – vzal si rozvedenú herečku Siri Wragelovú. O dva roky neskôr mu vyšiel román Červená izba v ktorom vykreslil život štokholmskej bohémy ku ktorej sám patril. Román je uštipačnou satirou na vtedajší život umelcov, novinárov a hercov. Dielo odráža jeho pesimizmus a znechutenie z takéhoto spôsobu života.

Po Červenej izbe nasledovali historické hry Tajomstvo cechu (1880) a Manželstvo pána Bengta a rozprávková hra Púť Petra Šťastlivca. Strindberg vyslal svojho hrdinu na púť na ktorej poznáva nový svet, nových ľudí i sám seba. V hre sú citeľné dozvuky Ibsenovho Peera Gynta a taktiež si vypožičal rozprávkovú techniku od Hansa Christiana Andersena.

Jeden z ďalších autoportrétov Augusta Strindberga

Súčasne s Púťou Petra Šťastlivca vznikajú jeho ďalšie prozaické diela: Nová ríša, ktorá je satirou na zvrátenosť spoločenského života. Strindberg v ňom odhaľuje ľudskú bezohľadnosť a túžbu vlastniť. Aj štyri zväzky historických rozprávok, vydaných pod názvom Švédske osudy a príbehy sú pod svojím historickým povrchom značne polemické a kritické voči švédskej spoločnosti.

V septembri 1883 odišiel zo Švédska do Paríža, a odtiaľ začiatkom roka 1884 do Švajčiarska. Neskôr žil v Bavorsku, v Paríži a v Dánsku, odkiaľ sa vrátil domov až v roku 1889. Počas svojich ciest po Európe napísal množstvo diel. Predovšetkým to boli dva zväzky noviel, pod súborným názvom Manželstvo. Pôvodne zamýšľal napísať román, ale látka sa mu nakoniec rozpadla na dve desiatky samostatných noviel v ktorých sa prvýkrát predstavil ako programový antifeminista a mizogýn. Spoločnou témou diel je autorov pohľad na ženu, ako na prapríčinu všetkých diabolských ľstí, podvodov, ako na dravca, ktorý sa v manželstve všemožne usiluje o zničenie druhého partnera.

Strindberg považoval manželstvo len za „formálnu ochranu prostitúcie“ alebo za „klietku do ktorej sa obaja partneri dobrovoľne zatvoria“. Za nositeľku všetkého zla v tomto – podľa neho nesprávnom – spolužití je práve žena. Tento svoj náhľad na spolužitie a vzťah muža a ženy ďalej rozviedol v hrách Otec, Kamaráti a v naturalistickej trúchlohre Slečna Júlia.

Hra Otec je považovaná za vrcholné Strindbergovo dramatické dielo. Autor v ňom robí hlbokú analýzu manželského zväzku a ukazuje ako manželstvo uvoľňuje všetky spodné inštinkty, ako roznecuje nenávisť pohlaví a napomáha duševnému rozkladu slabšieho partnera. Inšpiráciou hry bola aj jeho utkvelá predstava, že jedna z jeho vlastných dcér je plodom nevery jeho prvej manželky.

Strindbergov portrét namaľovaný Carlom Larssonom

Ďalším významným dramatickým dielom je román Ľudia na Hemsö, v ktorom Strindberg opisuje drsný život severských sedliakov, ich každodenné starosti, boj s prírodou a zriedkavé radosti. Ďalší román Bláznova obhajoba napísal po francúzsky. Ide opäť o autobiografické dielo v ktorom Strindberg naturalisticky a verne rozobral moderné (i svoje vlastné) manželstvo, a poukázal na to, že pre ženu je manželstvo iba prostriedkom na získanie vlastných cieľov bez ohľadu na city, vášne a záujmy muža.

V roku 1891 sa rozviedol, aby sa o rok na to mohol znova oženiť s rakúskou herečkou Frídou Uhlovou. Manželstvo s Uhlovou nevydržalo dlhšie ako rok a v roku 1901 sa oženil tretíkrát s Harriot Bossovou, ktorá hrala v inscenácii jeho hry Do Damašku. Ešte pred svadbou vyšiel jeho román Na šírom poli, komédia Hra s ohňom a autobiografické dielo písané formou denníkov pod názvom Inferno.
Počas svojho inferného obdobia trpel rôznymi psychózami a utkvelými predstavami. Uchýlil k okultizmu a monizmu a okrem maľby a fotografie sa aktívne venoval aj alchýmii. V tomto období začína písať aj svoj Okultný denník pokrývajúci roky 1896 – 1908. Strindberg však zakázal denník publikovať a prvé fragmenty z tohto diela sa objavili až v roku 1977.

Počas jeho posledného pobytu v Paríži vznikla dvojdielna hra Do Damašku, ďalej mystérium Advent, dráma Opojenie a hra Veľká noc. K svojej kľúčovej téme manželstva a vzťahov muža a ženy sa vrátil v naturalistickej, dvojdielnej dráme Tanec smrti. Hra rozpráva o dvojici ľudí, ktorí čakajú, ktorý z nich umrie skôr a všemožne si k tomu dopomáhajú. Počas manželstva s Bossovou napísal hry Nevesta s korunkou, Hra snov a historickú tragédiu Kristína, pôvodne venovanú svojej žene.

V roku 1907 bolo v Štokholme založené Intímne divadlo a Strinberg sa stal nielen jeho duchovným otcom, ale aj režisérom a dramaturgom. Pre toto divadlo napísal v rokoch 1907 – 1910 komorné hry Nečas, Spálenisko, Sonáta príšer a Pelikán. Jeho tvorba sa začala prikláňať od naturalizmu a symbolizmu k expresionizmu. Napísal ešte do 50 ďalších hier, ktoré sa uvádzali so striedavými úspechmi a neúspechmi a to s námetmi zo švédskych dejín, s biblickými motívmi, o filozofoch alebo o súčasnej spoločnosti. Písal svoju ďalšiu autobiografickú spoveď Osamelý a proti súdobej spoločnosti ostro vystúpil v románoch Čierne zástavy a Gotické izby.

Posledným veľkým Strindbergovým dielom boli tri zväzky Modrej knihy, ktoré dokončil v rok svojich šesťdesiatych narodenín v roku 1909. V Modrej knihe zhrnul svoju doterajšiu prácu a filozoficky a aforisticky ju glosoval. Mnohé zo svojich myšlienok potvrdil, iné skorigoval. Pred svojou smrťou sa so svojim dielom ešte raz vyrovnal, ale v dramatickej forme, v hre Veľká cesta.

Zomrel 12. mája 1912, vo veku 63 rokov na rakovinu. Pochovaný je na Severnom cintoríne v Štokholme.

Strindbergovo nešťastné detstvo a komplikovaná povaha viedli k zlému vzťahu k ženám. Napriek tomu, že je jeho dielo interpretované ako jednoznačne mizogýnne, väčšina jeho súčasníkov i dnešných literárnych kritikov oceňujú jeho netradičný pohľad na pokrytectvo, spoločenskú morálku, sexuálne správanie, prostitúciu, a rodové stereotypy. Počas Strindbergovho života, tradičný rodinný život a manželstvo vo Švédsku boli vystavované negatívnym vplyvom urbanizácie a industrializácie. Venoval sa tradičným úlohám pohlaví, ktoré podľa neho určuje nespravodlivá spoločnosť. Strindberg presadzoval socialistické názory, čím si získal veľkú obľubu v krajinách ako boli Sovietsky zväz, Kuba a v krajinách Východnej Európy.

• „Snívam, teda som.“
• „Milujem ju a aj ona ma miluje a nenávidíme sa navzájom divokou nenávisťou, ktorá vzišla z lásky.“
• „Byť otcom je najnevďačnejšia úloha – ste živiteľom všetkých a zároveň ich nepriateľom.“
• „Čo je ekonómia? Veda, ktorú vynašli bohatí aby mohli získať ovocie práce tých chudobných.“

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému August Strindberg

• August Srindberg; biografia a kompletná bibliografia v anglickom a švédskom jazyku
• Strindbergove diela na stránkach Projektu Gutenberg (po anglicky)
• Strindbergovo múzeum v Štokholme; oficiálna stránka múzea (po švédsky a po anglicky)
• Strindbergovo múzeum v Saxen v Rakúsku (po nemecky)
• Strindberg&Helium; komická interpretácia Strindbergových myšlienok z diela Inferno (po anglicky)