Psychóza

Halucinácia je vnem, ktorý vzniká bez súčasného vonkajšieho podnetu a má pritom pre jedinca charakter skutočnosti. Ide o vnímanie zdanlivej skutočnosti. Halucinácia patrí medzi najvýznamnejšie poruchy vnímania.

Halucinácie môžu postihnúť ktorýkoľvek zmyslový orgán – zrak, čuch, hmat, chuť, ale najčastejšie sa objavujú v sluchovej forme, keď pacient počuje „hlasy“. Niektorí ľudia, najmä spočiatku, od týchto hlasov očakávajú niečo pozitívne, sú niečím, čo nie je strašlivé. Niektorí psychotici majú s halucináciami ľudí priateľské vzťahy, platonické zamilované vzťahy, ale aj naopak extrémne nepriateľské a dramatické zážitky. U niektorých sa vyskytujú hlasy, ktoré hovoria niečo hrozné a negatívne veci, alebo niečo prikazujú. Hlasy k chorému niekedy hovoria priamo, alebo hovoria o ňom v tretej osobe, či komentujú jeho konanie. Inokedy človek počuje jednoduché zvuky – zvonenie, tikanie, škrabanie. Falošné zvukové vnemy môže chorý vnímať sluchom alebo ich „počuje“ ako ozvučené myšlienky v hlave. Tieto vnemy sú väčšinou intenzívnejšie než skutočnosť a chorí často so svojimi halucináciami komunikujú a pod vplyvom tohto vnútorného sveta konajú. Pre psychotika, ktorý intenzívne vníma extrémne predstavy situácii s veľmi napätým dejom sa časom stáva apatický nielen voči takýmto nenaplneným dramatickým podnetom z halucinácii, ale aj z reálneho okolia. Psychotik sa kvôli dlhodobému stresu stáva chladnokrvným a vypäté situácie, v ktorých ide o život (blízkej/ho človeka, jeho/jej) v reálnom svete potom vníma ako klišé (a je sebavedomý a trúfalý).

Veľmi časté sú tiež intrapsychické halucinácie. Pri nich majú chorí pocit, akoby im niekto myšlienky odnímal alebo naopak myšlienky vnucoval. Chorý môže nadobudnúť tiež pocit, že jeho myšlienky sú ozvučované, zverejňované alebo súčasne niekým iným komentované. Niekedy pacienti popisujú pocit, akoby vlastné myšlienky počuli opakovať nahlas.

Pri zrakových halucináciách môže chorý vidieť farby, rôzne tvary alebo osoby a celé farebné scény. Tieto halucinácie sú časté v súvislosti s náboženskými predstavami. Čuchové halucinácie sú často spojené s chuťovými a bývajú súčasťou bludov. Chorý cíti najrôznejšie pachy, väčšinou nepríjemné. Veľký mýtus o schizofrénii sú telesné halucinácie. Na to, aby človek prežíval telesné halucinácie, je potrebná somatogénna diagnóza alebo toxická psychóza. Telesné halucinácie sa týkajú najmäe zvláštnych telesných pocitov, objavujú sa pocity pálenia, elektrizovania, zmien telesných orgánov, najrôznejších dotykov a tranzu.

Bludy sú pevné, chorobné a nevývratné presvedčenia, ktoré nemajú základ v realite. Vychádzajú z pocitu silnej vzťahovačnosti všetkého k vlastnej osobe. Bludné presvedčenia často sprevádzajú intenzívne pocity prenasledovania. Bludy zaraďujeme medzi poruchy myslenia.

Obsahom bludov sú najčastejšie pocity prenasledovania, ale môžu sa vyskytnúť aj bludné presvedčenia o výnimočných schopnostiach, obdarovaní nadprirodzenou mocou, alebo bludy o významnom pôvode či identite. Niekedy majú chorí pocit, že sú kontrolovaní nejakou silou. Častý je náboženský obsah bludov, kedy dochádza až k stavom extázy.

Udržiavanie dialogu psychotikom je u niektorých foriem psychóz často bez spätnej väzby interaktivity a nesúvislé (nielen mimo kontextu) a nie je to len halucináciami, paranoídnosťou, alebo naopak naivitou, ale aj znížením schopnosti rozpoznávania pravého významu frazeologizmou a hlavne irónie. Psychotici majú zníženú schopnosť rozpoznávania irónie (tiež neodpúšťajú iróniu) a vo frazeologizmoch, ale aj inom texte hľadajú skrytý (šifrovaný) význam. Psychóza je stav excentrizmu, v ktorom psychotik získava viac informácii z introvernosti (premýšľaním, predstavami, halucináciami) než extrovertnosti (z vnímania faktov z okolia) a preto nastávajú problémy v interaktívnosti komunikovania s okolím. Myslenie chorého sa javí nesúvislé, nedokáže udržať líniu rozhovoru a pôsobí veľmi zmäteno. Psychotik pripisuje obsahu rozhovoru iný význam, ktorý má súvislosť s psychotickými predstavami, alebo k dialógu hľadá novú súvislosť, lebo počas neho niečomu z povedaného pripísal mylný význam.

Mozog obsahuje asi 100 miliárd nervových buniek – neurónov. Neurón obsahuje jadro s genetickým materiálom a väčšinu organel produkujúcich energiu. Z tela neurónu vychádzajú dendrity – rozvetvené výbežky, pomocou ktorých neuróny navzájom komunikujú. Neuróny vytvárajú až 10¹⁵ spojení. Dendrity majú mnoho tvarov a rôzne veľkosti v závislosti od typu a umiestnenia neurónu. Signál z neurónu sa prenáša na iné bunky obyčajne po najdlhšom výbežku – axóne, ktorý má mnoho zakončení. Zakončenie takéhoto výbežku sa nazýva synapsia. Práve tu prebieha prenos informácie pomocou malých špecializovaných membránových štruktúr. Samotný spôsob komunikácie prebieha tak, že nervové bunky menia svoj elektrický náboj, a to spôsobuje vylúčenie chemických látok v priľahkých synapsiách. Chemické látky následne spôsobia zmenu elektrického náboja v jednom alebo vo viacerých pripojených neurónoch, čím sa informácia šíri ďalej. Každý neurón má priemerne viac ako tisíc synaptických spojení s inými neurónmi.

Keď teda prejde elektrický signál po axóne, zmení sa na chemický. Chemický signál sa prenáša v synaptických spojeniach pomocou molekúl, ktoré sa nazývajú neurotransmitery (prenášače).

V mozgu sa vytvára viac ako 100 rozličných typov neurotransmiterov. Vo všeobecnosti by sa dali rozdeliť neurotransmitery na tri druhy:

• excitačné (spúšťajú elektrický vzruch)
• inhibičné (utlmujú neurón, aby vzruch nevytvoril)
• modulačné (menia existujúci el. signál vysielaný z neurónu)

Neurotransmiter dopamín je vytváraný malým počtom neurónov v ohraničených útvaroch v niektorých hlboko umiestnených častiach mozgu. Aktivácia a následný vplyv dopamínu ovplyvňuje takmer celý mozog.

Psychotické príznaky sú následkom celého reťazca príčin a následkov. Reťazec sa dá rozdeliť do 2 základných tried:

1. Porucha komunikácie medzi neurónmi v dôsledku buď:

• znížením množstva spojov medzi neurónmi (menej než 10¹⁵)
• a/alebo narušením myelínovej izolácie výbežkov neurónov
• a/alebo že niektoré mozgové centrá sú umiestnené nie iba v jednej mozgovej hemisfére, ale v oboch, pričom vinníkom je narušený vývoj centrálnej nervovej sústavy

1. narušenie biochemických dejov v limbickom systéme mozgu, a to predovšetkým týkajúce sa produkcie modulačných neurotransmiterov sérotonínu a dopamínu

V limbickom systéme sa vyhodnocujú informácie z vonkajšieho prostredia organizmu i zo samotného tela tým, že sa emočne „označujú“. Limbický systém priraďuje dôležitým, zásadným udalostiam, javom a vnemom (informáciám) pozitívnu či negatívnu stopu. Táto chemická stopa sa realizuje práve pomocou dopamínu. Ak má limbický systém vyhodnotiť nejakú informáciu za závažnú, vyplaví sa v ňom dopamín, ktorý ju chemicky označí za „veľmi dôležitú“, pričom nezáleží či ide o pozitívnu alebo negatívnu informáciu. S takto označenými informáciami mozog následne špecificky pracuje.

Práve kontrola produkcie dopamínu je v psychóze narušená. V limbickom systéme dochádza k nekontrolovanému vyplavovaniu dopamínu. Dôsledok je zrejmý. Chemickou stopou dôležitosti sú označené aj pre mozog nepodstatné informácie. Napríklad, ak okolo chorého prejde automobil, táto udalosť, ktorá je inak bezvýznamná, nadobudne v jeho mozgu špeciálny význam. V konečnom dôsledku mozog nemá reálny základ pre určenie toho, čo je a čo nie je dôležité. Dochádza k prežívaniu inej, falošnej reality, pričom celkom pochopiteľným sprievodným javom u chorého je paranoja (vzťahovačnosť), keďže aj nepodstatné informácie sú podsúvané ako veľmi dôležité.

Mozog následne hľadá logické prepojenia medzi zväčšujúcim sa množstvom falošne podstatných informácií, ktoré sa stávajú súčasťou neuveriteľných a zložitých konštrukcií nazývaných bludy.

Liečba psychózy v súčasnosti výrazne napreduje a je čoraz úspešnejšia. Rozlišujeme celkom tri fázy liečby:

• zvládnutie akútnych príznakov
• stabilizácia a dosiahnutie remisie (stavu úplnej bezpríznakovosti)
• udržanie remisie a prevencia relapsu (opätovného vzniku psychózy)

Pri mániodepresívnej psychóze je najefektívnejším (nie najpríjemnejším) postupom séria elektrošokov. Elektrošoky odstraňujú psychózu fyzicky, keďže elektrické napätie v mozgu vybíja mozgové impulzy a stabilizujú metabolizmus na hyperaktívnych synapsách. Ale základom liečby sú užívanie liekov, v niektorých prípadoch šoková terapia a psychoterapia či socioterapia. Lieky liečiace psychotické príznaky sa nazývajú antipsychotiká. Podstatou antipsychotík je celková stabilizácia metabolizmu a zabraňovať nadmernému pôsobeniu nekontrolovane vyplavovaného dopamínu v limbickom systéme. Umožňujú, aby dopamín po určitom čase opäť označoval za dôležité iba tie informácie, ktoré si to v reálnom kontexte zasluhujú. To vedie k postupnému rozpadu bludných konštrukcií, pričom chorý smie opäť vnímať realitu takú, akou v skutočnosti je. Antipsychotiká teda odstraňujú biochemickú nerovnováhu v limbickom systéme mozgu.

Pri liečbe ochorenia, ktoré psychóza sprevádza, následne pomáhajú antidepresíva, ktoré upravujú hladinu modulačného neurotransmiteru sérotonínu, ďalej stabilizátory nálady a anxiolytiká (lieky proti úzkosti).

Pri vzniku duševných porúch je všeobecne prijatý tzv. bio-psycho-sociálny model. Pri psychózach sa vychádza z koncepcie stresu a vulnerability. Vulnerabilita (zraniteľnosť) je určitá náchylnosť organizmu na rozvoj psychotického stavu. Vulnerabilita jedinca môže byť daná genetickou poruchou rovnováhy mozgových prenášačov a/alebo pôsobením rôznych psychologických a sociálnych faktorov. Na vzniku psychózy má tak značný vplyv dedičnosť. K prepuknutiu psychózy dochádza vtedy, keď ľudia, ktorí majú vrodenú vlohu k psychotickému ochoreniu, sú vystavení takému stresu, ktorý presahuje ich psychologickú hranicu definovanú ich vulnerabilitou.

Inými narušiteľmi chemickej rovnováhy v limbickom systéme sú omamné látky, a to predovšetkým alkohol, pervitín, LSD, marihuana, kokaín, amfetamíny, PCP a iné halucinogény.