Arata Isozaki

Narodil sa na najjužnejšie položenom ostrove Japonska Kjúšu. Od roku 1953 navštevoval Fakultu architektúry na Tokijskej univerzite, ktorú úspešne ukončil v roku 1954. Po ukončení štúdií získal prácu u významného architekta Kenzo Tangeho. V roku 1963 si založil vlastný ateliér pod názvom Arata Isozaki & Associates. Roku 1964 mal svoju prvú prednášku na Tokijskej univerzite a odvtedy prednášal na mnohých univerzitách po celom svete, ako napríklad Harvardova univerzita, Yaleská univerzita alebo UCLA. Bol trikrát ženatý a s druhou manželkou má dvoch synov.

V čase, keď sa začal venovať architektonickej tvorbe vládol v Japonsku smer metabolistov. V neskorých 50. rokoch sa začali navrhovať prispôsobivé plug-in megaštruktúry. Po úpadku metabolistických myšlienok nastúpila tzv. „Nová vlna“ architektov, ktorá sa stala známou najmä vďaka strednej generácii architektov, medzi ktorých patril Arata Isozaki, či Kazuo Šinohara. Architekti prijímajú fakt, že sa v súčasnosti nedá dosiahnuť významuplný vzťah medzi budovou a mestom ako celkom.^{[chýba zdroj]}

Isozaki sa dostal do povedomia ľudí nielen ako architekt verejných stavieb, ale aj ako kritický intelektuál, či porotca na veľkých architektonických súťažiach, ako bol napríklad aj návrh nového medzinárodného letiska v Kansai roku 1988. Jeho kariéra po odchode z ateliéru Kenzo Tangeho začala návrhom pobočky banky Fukuoka na ostrove Kjúšu v Japonsku roku 1966. Táto stavba mu zabezpečila dobré meno medzi architektmi. Na 14. trienále v Miláne predstavil zásadný exponát – Elektrický labyrint, ktorým sa uviedol na medzinárodnom fóre v roku 1968. Išlo o revolučné dielo poňaté ako multimediálne predstavenie hirošimskej tragédie, pozostávajúcej z náhodne sa otáčajúcej obrazovky a obrazov premietaných spätne. Týmto dielom si získal miesto a reputáciu u európskej avantgardy.

Na trienále sa stretol so skupinou Archigram, ako aj s Hansom Holleinom, ktorého tvorbou sa v neskorších návrhoch nechal inšpirovať, najmä v otázke citu pre výber a kombináciu materiálov. Inšpiroval sa taktiež Ledouxovou architecture parlante, a to jeho symbolickou neoplatónovskou geometriou.

Za vyvrcholenie jeho tvorby sa považuje Múzeum Gunma v Japonsku, postavené roku 1971 až 1974. Táto stavba bola reakciou na miznutie tradičnej japonskej architektúry v modernom Japonsku, a to najmä stratu tradičného japonského priestoru šera, čo vlastne znamená tlmené osvetlenie. Isozaki sa snažil vytvoriť moderný ekvivalent tradičného iluzívneho priestoru.

Zaobchádza s nezvyčajnými kombináciami materiálov ako kameň, kov a drevo. Stavby sú charakteristické smelosťou formy, plnými, mohutnými objemami, zaujímavou farebnosťou a vynaliezavosťou. Používa jednoduché geometrické formy, ktoré poskytujú jasný štrukturálny systém a vysoký význam detailu. Najpoužívanejšími prvkami sú kocka, mreža, či zaoblenosť hrán, ktorá je badateľná vo väčšine stavieb japonskej architektúry 20. storočia, ako aj duch minimalizmu, aj čo sa interiérov týka. Často využíva strešný svetlík na presvetlenie priestoru, ktorým docieľuje nenarúšanie vonkajšej fasády okennými otvormi.

Chcel by, aby bola architektúra akousi časovou zmienkou, resp. mala svoje stále miesto v danom čase. Chápe ju ako hru čistých foriem, ekonomicky, funkčne a technicky precízne riešených. Kombinuje prvky tradičnej japonskej kultúry a architektúry s moderným západným štýlom, respektíve postmodernizmom, o čom vypovedal takto:

,Ako architekt naozaj nasledujem západnú kultúru, ale vyrástol som v Japonsku a mám sebe jeho kultúru, takže mám predstavu o priestore, citlivosť pre spôsob obklopovania nášho prostredia, ktoré je ázijské. Veľmi sa prikláňam k ázijskej tradícii. Pokiaľ ide o formu architektúry, prikláňam sa skôr na západ, takže si myslím, že sa prikláňam k obom." (Visentiho reportáž, editor Marco Casamonti, Janov, Taliansko, 2004)

Art Tower v meste Mito (Ibaraki)

Centrum japonského umenia a technológie

• 1968/71 – Fukuoka City Bank, ústredie, Fukuoka, Japonsko
• 1971/74 – Múzeum umenia prefektúry Gunma, Japonsko
• 1972/74 – Múzeum moderného umenia Kita-kyushu, Fukuoka, Japonsko
• 1973/74 – Hlavná knižnica Kita-Kyushu, Fukuoka, Japonsko
• 1976/78 – Mestská radnica Kamioka, Gifu, Japonsko
• 1978/83 – Tsukuba Center Building, Ibaragi, Japosnko
• 1981/86 – Múzeum súčasného umenia, Los Angeles, U.S.A.
• 1983/90 – Palau Sant Jordi, Barcelona, Španielsko
• 1986/90 – Umelecká veža Mito, Ibaragi, Japonsko
• 1986/92 – Nové Brooklynské múzeum, New York, USA
• 1987/89 – Univerzita Bond, Queensland, Austrália
• 1987/90 – Budova Disney, Florida, U.S.A.
• 1987/90 – Medzinárodné konferenčné centrum Kita-Kyushu, Fukuoka, Japonsko
• 1990/94 – Centrum japonského umenia a technológie, Kraków, Poľsko
• 1991/95 – Koncertná sála, Kjóto, Japonsko
• 1991/95 – B-con Plaza, Oita, Japonsko
• 1993/95 – Casa del Hombre, A Coruña, Španielsko
• 1993/96 – Policajná stanica Západ, Okajama, Japonsko
• 1993/98 – Kultúrny komplex Higashi Shizuoka, Shizuoka, Japonsko
• 1997/03 – Centrum umenia a médií Yamaguchi, Yamaguchi, Japonsko
• 1998 – Kultúrne centrum Shenzen, Čína
• 1999 – The Millenium House – Sheikh AL-Thani Villa, Qatar
• 1999 – Sheikh Al-Thani Majilis, Katar
• 2001 – Ubytovací areál High-town Kitagata II, Gifu, Japonsko
• 2001 – Komunitné centrum Kitagata, Gifu, Japonsko
• 2002 – Národná knižnica, Katar
• 2002 – Štadión ľadového hokeja, Turín, Taliansko
• 2003 – Akadémia výtvarných umení a múzeum súčasného umenia CAFA MoCA , Peking, Čína
• 2003 – Zendai Art Museum Hotel, Šanghaj, Čína
• 2003 – Národná knižnica Nik-Naten, Katar
• 2004 – Projekt Nanjing, Nanking, Čína

• Jodidio P.: Současní architekti, Köln, TASCHEN, 2003
• Jodidio P.: Contemporary Japanese architects, Köln, TASCHEN, 2003
• Frampton K: Moderní architektura. Kritické dejiny, Praha, ACADEMIA, nakladateľstvo AV ČR, 2004
• www.isozaki.co.jp, oficiálna stránka architekta

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arata Isozaki

• Oficiálna stránka
• Informácie na About.com
• Profil na Great Building.com
• Profil na Archiweb.cz