Antonio Galli da Bibbiena

Iluzívna klenbová maľba Antonia Galliho da Bibbienu v Kostole svätého Jána z Mathy v Bratislave z rokov 1744 - 1745

Slávu umeleckej rodiny Galliovcov, ktorí vynikli ako maliari, divadelní architekti a dekoratéri, založil jej najstarší známy príslušník Giovanni Maria Galli da Bibbiena (1625 – 1665). Podľa miesta jeho narodenia, mesta Bibbiena, ležiaceho neďaleko hraníc Toskánska a regiónu Emilia-Romagna, si rodina zvolila svoj predikát. Trinásti umelci v štyroch generáciách pôsobili v Taliansku, Nemecku, Švédsku, Rakúsku, Uhorsku, ale aj napr. v Lisabone či v Sankt Peterburgu.

Spomedzi všetkých jej členov pre dejiny umenia na Slovensku mala význam tvorba bratov Galliovcov – Giuseppeho (1696 – 1757) a o rok mladšieho Antonia, pôsobiacich v službách viedenského cisárskeho dvora ako dvorní divadelní dekoratéri a inžinieri. Ich umelecké pôsobenie na Slovensku sa spája s menom ostrihomského arcibiskupa a uhorského prímasa Imricha Esterházyho, pre ktorého spolu navrhovali v Bratislave rôzne príležitostné architektonické scény a kulisy. Významnejšiu umeleckú stopu na Slovensku zanechal mladší z bratov, Antonio.

Antonio Luigi Galli da Bibbiena bol tretím zo štyroch synov Ferdinanda Galliho (1656 – 1743), umelca, ktorý sa preslávil svojimi iluzívne pôsobiacimi maľbami aj teóriou. V roku 1711 vydal traktát L'architettura civile preparata su la geometria e ridotta alle prospettive (Občianska architektúra zameraná na geometriu a zníženú perspektívu), v ktorom sa zaoberal maliarstvom a architektúrou z pohľadu perspektívy. Ako preslávený maliar a scénický dekoratér prišiel do Viedne na pozvanie cisára Karola VI. a vďaka úspešnému pôsobeniu v hlavnom meste cisárstva ho nasledovali aj jeho synovia Giuseppe a Antonio.

Antonio Luigi v plnej miere zúročil po otcovi zdedené vlohy. Umelecké vzdelanie získal v Bologni; výtvarné nadanie si zdokonaľoval aj u svojho otca (spolu s ním sa podieľal napr. na obnove divadla Teatro della Fortuna v meste Fano).

Po príchode do Viedne sa v novom prostredí pomerne rýchlo udomácnil. V rokoch 1723 až 1747 pracoval pre dvor cisára Karola VI. vo funkcii „cisárskeho prvého divadelného inžiniera“. Z Viedne podnikal kratšie „umelecké výjazdy“ do blízkeho okolia. V období rokov 1726 – 1727 napr. pôsobil v Uhorsku, kde sa podieľal na výzdobe Baziliky svätého Michala vo Vespréme. V roku 1727 sa vrátil späť do Viedne.

Začiatkom 30-tych rokov 18. storočia sa zúčastnil prvej významnejšej samostatnej umeleckej akcie – práce na novopostavenom viedenskom trinitárskom Kostole svätého Petra. Bibbienovo riešenie presbytéria s hlavným oltárom a iluzívnou maľbou na klenbe zaujalo vtedajšieho uhorského prímasa Imricha Esterházyho, ostrihomského arcibiskupa sídliaceho v Bratislave. Pre kardinála a významného mecenáša umelcov (o. i. do Bratislavy pozval sochára Georga Rafaela Donnera) začal Bibbiena pracovať v roku 1739 na výmaľbe interiéru kaplnky Trnavskej Panny Márie, ktorú dal Imrich Esterházy pristavať k trnavskému farskému Kostolu svätého Mikuláša. Nasledovali práce v kaplnke bývalého pálfiovského kaštieľa v Kráľovej pri Senci v roku 1740. Ešte v tom istom roku ho arcibiskup Imrich Esterházy poveril ďalším významným dielom – výmaľbou interiéru domácej kaplnky Nepoškvrneného počatia Panny Márie v arcibiskupskom letnom paláci. Tunajšie práce Bibbiena realizoval spolu s pomocníkom, ktorým bol Joseph Bernhard Krinner (okolo 1720 – 1770).

Výjavy zo života svätého Petra, freska v organovej empore Kostola svätého Petra vo Viedni

Bibbienovým najvýznamnejším dielom na Slovensku sú bezpochyby iluzívne maľované kupolové architektúry na klenbách bratislavského trinitárskeho kostola, realizované v rokoch 1744 – 1745. O Bibbienovom majstrovstve svedčia kupolové fresky s dokonale perspektívne maľovanými fiktívnymi architektonickými článkami (volútové konzoly, rímsy, stĺpy, pilastre a edikuly so sochami); ich stupňovitá výstavba vytvára ilúziu zvýšenia pomerne nízko klenutých skutočných klenieb.

Pobyt v Bratislave priniesol zmenu aj v jeho osobnom živote. 1. februára 1745 sa v Dóme svätého Martina zosobášil s Eleonórou Bussi, dcérou svojho spolupracovníka, štukatéra Santina Bussi, a v júni o rok neskôr sa mu tu narodil prvý syn Giovanni.

Po polovici 18. storočia, po nástupe Márie Terézie na panovnícky trón, boli talianski umelci postupne z viedenského dvora vytláčaní a nahrádzaní maliarmi francúzskej proveniencie, ktorých uprednostňoval predovšetkým nový rímskonemecký cisár František Štefan I. Lotrinský. To bol zrejme aj dôvod, prečo sa aj Antonio Galli da Bibbiena vrátil v roku 1751 do Talianska. Vo svojej vlasti ešte viac ako štvrťstoročie, až do svojej smrti v januári 1774, bol umelecky veľmi aktívnym. Svoj umelecký odkaz zanechal vo viacerých mestách ako napr. Siena, Florencia, Bologna, Miláno, Parma, zásadným dielom bola divadelná budova a interiér Teatro Bibbiena v Mantove a ďalšie.

Podstatnú časť Bibbienovej výtvarnej tvorby predstavujú fiktívne architektonické články. Jeho maľby sú presvedčivé predovšetkým touto zložkou. Tým sa odlišujú od prác iných umelcov zaoberajúcich sa iluzívnymi maľbami, napr. jeho súčasníka Paula Trogera (1698 – 1762), prípadne mladšieho Franza Antona Maulbertscha (1724 – 1796), ktorí výrazne potláčali architektonické prvky svojich kupolových dekorácií. V ich podaní je perspektíva tvorená množstvom postáv a ich premysleným umiestnením do iluzívneho priestoru.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Antonio Galli da Bibbiena

• B. Balážová a kol., Medzi zemou a nebom - majstri barokovej fresky na Slovensku, Societas historiae artium a Ústav dejín umenia SAV, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-970304-0-7
• Z. Bartošová a kol., Umenie na Slovensku, Slovart, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-8085-435-5
• I. Rusina a kol., Barok - Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG, Bratislava, 1998, ISBN 80-8059-014-1
• kol. autorov, Slovensko - Kultúra I. časť, Obzor, Bratislava, 1979
• Thieme-Becker: Allgemeines Lexikon der bildenden Kuenstler von der Antike bis zur Gegenwart. Leipzig 1907, s.597-598