Kronštadtská vzbura
Kronštadtská vzbura alebo Kronštadtské povstanie bola vzbura anarchokomunistických námorníkov z Kronštadtu, námornej základne blízko Petrohradu, v marci 1921.
| Kronštadtská vzbura | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť ruskej občianskej vojny | |||||||||
 Útočiace jednotky červenej armády | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
 |
.svg.png.webp){kind=small} | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| S. M. Petričenko | M. N. Tuchačevskij | ||||||||
| Sila | |||||||||
| asi 24 000 námorníkov a vojakov (prvý útok) 18 000 (druhý útok) |
17 600 mužov (prvý útok) 35 073 (druhý útok) | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 1000 mŕtvych 2 168 popravených |
527 – 1 412 mŕtvych | ||||||||
Tisíce námorníkov, zapojených do revolúcie z roku 1917, ale nespokojných s autoritárskou politikou boľševikov, žiadalo novú voľbu sovietov, decentralizáciu, slobodu slova a zhromažďovania alebo aj zrušenie Čeky.[1] Svoje požiadavky zverejnili 28. februára. Vodcom vzbúrencov bol Stepan Petričenko. Povstanie bolo sovietskou mocou tvrdo potlačené.
Predohra
24. februára 1921 sa v Petrohrade začali štrajky a demonštrácie robotníkov požadujúcich politické a ekonomické zmeny. Petrohradský výbor označil túto vlnu nepokojov za povstanie a zaviedol v meste vojnový stav, čo viedlo k zatknutiu robotníckych aktivistov. Situácia v Petrohrade bola bezprostredným mechanizmom, ktorý ovplyvnil aj situáciu v inak politicky spoľahlivej Baltskej flotile.
28. februára 1921 sa uskutočnilo stretnutie veliteľských štábov linkových lodí Sevastopoľ a Petropavlovsk, na ktorom bola prijatá rezolúcia s požiadavkami na opakovanie volieb do Sovietov, zrušenie funkcie vojenských komisárov, povolenie slobodnej činnosť ďalších socialistických politických strán a povolenie slobodného obchodu.
1. marca 1921 prišiel s nespokojnými námorníkmi rokovať predseda Všeruskej centrálnej výkonnej komisie (predseda vlády) M. I. Kalinin, no jeho vystúpenie bolo prerušené a priamo viedlo k otvorenému odporu. Námorníci zatkli komisára flotily a predsedu Kronštadtského sovietu. Vzbúrenci následne vydali vyhlásenie, v ktorom vyjadrili podporu pracujúcim Petrohradu a žiadali prepustenie zadržiavaných politicky prenasledovaných členov socialistickej strany. V priebehu toho istého dňa bol založený Dočasný revolučný výbor na čele s eserom C. M. Petričenkom. Vzbúrenci sa dožadovali rozhovorov s boľševickou vládou, tá však už bola pevne rozhodnutá povstanie zlikvidovať čomu naznačovalo aj ultimátum, ktoré poslali vzbúrencom 4. marca. Stálo v ňom, že vzbúrenci majú okamžite zložiť zbrane alebo budú zničení. Povstalci preto začali v ďalších dňoch organizovať obranu pevnosti.
Prípravy
Kronštadtská pevnosť mala v tej dobe posádku o sile 26 000 mužov. Nie všetci sa však boli ochotní vzbury účastniť. 450 ľudí, ktorí sa odmietli pridať k vzbúrencom bolo zatknutých a umiestnených do väzenie linkovej lode Petropavlovsk. Časť posádky, celá stranícka škola a komunisticky zmýšľajúci námorníci, odišli z pevnosti so zbraňami v rukách. Celkovo z pevnosti pred začiatkom útoku odišlo asi 400 ľudí.
Povstanie námorníkov malo hlboký politický dopad na zmýšľanie ľudí po celej krajine. Boľševici boli nútení povstanie čo najrýchlejšie potlačiť. Lenin vzburu označil za „sprisahanie bielych“. Trockij prišiel do Petrohradu 5. marca a poveril prípravou útoku na pevnosť generála Tuchačevského. Ten začal ešte toho istého dňa organizovať novú 7. armádu, cieľom ktorej malo byť potlačenie povstania. Boľševici mali k dispozícii 7. marca proti pevnosti asi 17 600 mužov. Do oblasti sa začala presúvať 27. omská strelecká divízia. Večer 7. marca začali pevnosť ostreľovať delostrelectvom.
Boje
Prvý útok
Na úsvite 8. marca boľševické vojská zaútočili na pevnosť, no ich útok obrancovia odrazili. Po neúspešnom útoku došlo v 27. omskej streleckej divízii k nepokojom a príslušníci dvoch jej plukov (235. minského a 237. neveľského) odmietli bojovať proti kronštadtskému povstaniu a boli odzbrojení. V tej istej dobe sa konal X. zjazd komunistickej strany. Boľševici povstanie využili na vlnu čistiek proti svojim oponentom a začali hon na tzv. robotnícku opozíciu.
12. marca mali námorníci v Kronštadte k dispozícii 18 000 mužov, 100 diel pobrežných batérii a ďalších 40 diel z lodí Sevastopoľ a Petropavlovsk, vyše 100 guľometov a veľké množstvo vojenského materiálu.
Tuchačevský k druhému útoku pripravil 24 000 mužov, 159 diel a 433 guľometov. Niektoré zdroje uvádzajú až 45 000 mužov[2]. Jeho sily boli rozdelené na dve skupiny: severná skupinu (veliteľ E.S. Kazanskij) mala zaútočiť po zamrznutom zálive z oblasti Sestrorecka a mysu Lisij nos; južná skupina (veliteľ A. I Sediakin) mala udrieť z oblasti Oranienbaumu.
Druhý útok
Druhý boľševický útok na Kronštadt sa začal 16. marca 1921. Boľševici využili okrem zamrznutého Fínskeho zálivu aj rannú hmlu. Pred začiatkom boja sa preto priblížili ich jednotky do bezprostrednej blízkosti pevnosti prakticky bez odporu. Bez odporu sa im podarilo obsadiť aj opevnenie č. 7, ktoré nikto nebránil.
Obrancovia opevnenia č. 6 kládli tvrdý odpor. Pevnosť č. 5 sa vzdala po začiatku delostreleckého ostreľovania a nekládla prakticky žiadny odpor. Naopak vedľajšia pevnosť č. 4 viedla efektívnu obranu niekoľko hodín a spôsobila útočiacim jednotkám ťažké straty. Tvrdo sa bránili aj pevnosti č. 1, 2, Miliutin a Pavel. Naopak obrancovia batérie Rif a Šanec opustili svoje postavenia ešte pred začiatkom bojov a odišli na Fínske územie.
17. marca podnikli boľševické lietadlá nálet na loď Petropavlovsk. Po tom čo sa podarilo útočníkom obsadiť jednotlivé opevnené obranné postavenia okolo pevnosti začali sa tvrdé pouličné boje v jej samotnom komplexe. Okolo 5. hodiny ráno 18. marca sa podarilo boľševikom zlomiť obranu vzbúrencov. Štáb vzbúrencov nachádzajúci sa v jednej z delových veží lode Petropavlovsk rozhodol potopiť loď, ktorá sa pre zamrznutú vodu zálivu nemohla pohnúť so svojho kotviska. Zvyšok vzbúrencov sa mal prebiť do Fínska. Na lodi Sevastopoľ, časť posádky prepustila väzňov a zatkla vzbúrencov, následne vyslala rádiom informáciu, že na lodi opäť prebrala moc sovietska vláda. Krátko po začiatku delostreleckého ostreľovania sa vzdal aj zvyšok posádky lode Petropavlovsk, väčšina jej posádky už bola na ceste do Fínska.
Dohra
Útočiace jednotky mali 1 412 mŕtvych (vrátane prvého útoku) a 3285 ranených. Padlo asi 1000 vzbúrencov a 2000 ranených bolo zajatých. Asi 8000 vzbúrencov, vrátane jeho vodcu Petričenka, utieklo do Fínska.
Po porážke kronštadtskej vzbury boľševici začali s krutými represáliami, nie len proti tým, ktorí sa im postavili so zbraňou v ruke ale aj proti obyvateľom mesta Kronštadt, ktorí boli v očiach sovietskej vlády všetci vinní. 2103 osôb bolo popravených, 6459 ďalších bolo odsúdených na dlhoročné tresty väzenia alebo nútené práce. Od jari roku 1922 sa začalo nútené presídľovanie obyvateľov Kronštadtu z ostrova. Sovietsky režim dokonca opakovane trestal preživších účastníkov vzbury aj napriek tomu, že si svoj trest už odpykali. Samotný Petričenko sa dostal do rúk sovietskych orgánov po druhej svetovej vojne, zomrel cestou k miestu výkonu trestu, ktorý mu vymerali na 10 rokov nútených prác.
Účastníci vzbury boli rehabilitovaní po rozpade ZSSR až v roku 1994 výnosom prezidenta Jeľcina.
Referencie
- FABER, Claude. Anarchizmus – Příběh revolty, Nakladatelství Levné knihy, 2006.
- Trifonov, I. J.. Kronštadtski antisovietski miatež 1921, Boľšaja sovietskaja enciklopedia [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2011-08-13]. Dostupné online. (po rusky)
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Кронштадтское восстание (1921) na ruskej Wikipédii.