Anakreón z Teosu

Anakreón pochádzal z maloázijského iónskeho mesta Teos. Okolo roku 540 pred Kr.[6] pred blížiacimi sa Peržanmi volil ako väčšina obyvateľov Teosu odchod do Abdéry, mesta v Trákii, kde sa usadil. Abdéru založenú v 7. storočí gréckymi usadlíkmi z Klazomenai, neskôr dobytú Trákmi, tak opäť ovládli Gréci.[7] Anakreón sa vo svojej novej vlasti dal na vojenskú kariéru, ale ako vojak nebol úspešný,[8] preto odišiel na ostrov Samos, na dvor tyrana Polykrata[9] a po jeho zavraždení (522 pred Kr.) do Atén[2], kde žil a tvoril pod záštitou tyrana Hipparcha.[2]

Dokonca aj po Hipparchovej vražde v roku 514 pred Kr. sa básnik tešil popularite v Aténach, čo dokazovala aj prítomnosť jeho sochy na aténskej Akropole. Písomnú správu o jeho soche nám zanechal staroveký cestovateľ Pausanias vo svojej sprievodcovskej príručke po Grécku: „Ale Periklova socha stojí inde a blízko sochy Xanthipovej stojí Anakreón z Teosu, ktorý prvý po lesboskej Sapfó skladal básne väčšinou s milostným obsahom. Stvárnený je ako človek, spievajúci vo vínnom opojení.“[10] Po Hipparchovej smrti sa Anakreón zrejme vrátil do svojho rodného mesta Teos, kde podľa epitafu pripísanému jeho priateľovi Simónidesovi zomrel a bol pochovaný.[8] Podľa iných zdrojov zomrel vo vysokom veku v Abdére.[2]

Anakreón napísal vážnu a ľahkú poéziu. Z vážnej sa však zachovali len malé fragmenty básní zamerané na politických odporcov Polykrata.[8] Básne citované neskoršími zdrojmi sú lyrické básne (piesne), ktoré napísal hlavne pre predstavenia na symposiach (symposion, súkromná zábava mužov, jej účel sa rôznil od vážnych filozofických diskusií až po opilecké radovánky, záležalo na tom, kto sa ich zúčastnil[11]) i elegie a jamby, ktoré boli pôvodne zhrnuté v piatich knihách.[2] Oproti mnohým zlomkom sa zachovalo len málo jeho básní, v staroveku bol však taký slávny, že ho často napodobňovali (anakreontská poézia).[2] Anakreónov pradávny iónsky básnický štýl bol vybrúsený a veľmi vycibrený. Jeho básne určené k jednohlasnému spevu (starogr. μονῳδία – monódia[12]) boli sprevádzané hrou na hudobný nástroj, obvykle na lýre. Anakreónove básne pracujú s motívmi zatriedených do niekoľkých nasledujúcich kategórií: láska, bláznivá láska, zaslepenosť láskou, poblúznenosť láskou, sklamanie láskou, opilstvo pre nenaplnenú lásku k žene, opilstvo pre lásku k vínu, láska k hýreniu (rímsky rečník Cicero napísal, že Anakreón v celej svojej tvorbe nehovorí o ničom inom než o láske.[13]).[14]

Ukážka z jeho tvorby:

Túžim po Dionýzovom oku,

ktoré tanec miluje,

Mám rád pri viničnom moku

chlapca, čo sa raduje.

Najviac rád mám ale chvíle,

keď možno z hyacintov pliesť

venčeky pre devy roztomilé,

vábiť ich a kuť lesť.

A je cudzia celkom mi

závisť, ó tú nemám rád.

Jazykov, čo ohováraniami

žijú, sa treba varovať.

Nenávidím hlúpe bitky

pri víne a pusté pitky.

popíjať však nielen tu i tu

s pannami a milovať

ich krásu do úsvitu,

to je život, to mám rád.[15]

Citát od Anakreóna: Nenávisť oplácajte láskou, nie pomstou.[14]

Anakreón sa považuje za klasického ľúbostného básnika staroveku. Zdá sa, že na sláve mu tak trochu pridala aj zbierka pijanských piesní (básní).[16][17]

Post-klasickí grécki spisovatelia v rôznych obdobiach zo zachovanej básnickej tvorby Anakreóna vytvorili Anakreontiu, zbierku asi 60 krátkych básní, ktorú po prvýkrát publikoval francúzsky hellenista Henri Estienne ako dielo od Anakreóna v roku 1554. To malo veľký vplyv na renesančnú francúzsku poéziu (neskôr i na celoeurópsku poéziu). Slovo Anakreontický (Anacreontics) bolo po prvýkrát použité v Anglicku v roku 1656 anglickým básnikom a esejistom Abrahamom Cowleym, aby ním označil metrum veršov, ktoré údajne starogrécky básnik používal (grécky verš sa neopieral o prízvuk, ale o dĺžku - počet dlhých a krátkych slabík. Napr. existovalo dlhé é (éta), ktoré tvorilo dlhé slabiky, a krátke e (epsilon), ktoré bolo súčasťou krátkych slabík.[12]). Anakreon sám, treba poznamenať, používal i iné lyrické metrá (napr. jamb).[8]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anakreón z Teosu