Nikolaj Michajlovič Karamzin

Pochádzal z vidieckeho šľachtického prostredia. Vyrastal v rodinnej usadlosti pri Simbirsku. Jeho otec, Michail Jegorovič Karamzin (1724 – 1783), bol v tom čase kapitánom vo výslužbe. Pochádzal z rodu krymsko-tatárskeho murzu Kara-Murza. Vzdelanie získal v jednom z popredných súkromných ústavoch vtedajšieho Ruska.

V rokoch 1789 – 1790 cestoval po Európe. Stretol sa s Immanuelom Kantom v Königsbergu, bol v Paríži počas Veľkej francúzskej revolúcie. Navštívil aj Švajčiarsko, Anglicko.

Pod dojmami z ciest napísal dielo Listy ruského cestovateľa (Письма русского путешественника 1791 –1792), ktoré sa niekedy považuje za začiatok ruskej modernej literatúry.

Karamzin mal najbližšie k umiernenému a kultivovanému konzervativizmu, bol stúpencom osvietenskej monarchie. Priviedol do Ruska západoeurópsku literatúru, prekladal Shakespeara, Lessinga, Sterna, Ossiana.

Prejavoval sa aj ako básnik, ako žurnalista (založil prvé ruské literárne časopisy novodobého typu), ako autor literárno-teoretických a historických statí. Obzvlášť dôležité boli jeho nedokončené dvanásť-zväzkové Dejiny ruského štátu (История государства российского 1826). Toto dielo podávalo ucelený obraz ruského národného vývoja až do prvej tretiny 17. storočia. Poslúžilo ako inšpiračný zdroj mnohým autorom, napr. Rylejevovi v Dumách a Puškinovi v Borisovi Godunovi. Karamzin vo svojej tvorbe smeroval k prikrášľovaniu ľudských pováh a k výraznému sociálnemu idylizmu. Písal aj sentimentálne novely.

Významnú rolu zohral Karamzin pri žánrovom formovaní a diferenciácii drobnej ruskej prózy. Vo svojom diele rozvinul a špecifikoval tri z jej hlavných typov:

• russkaja povesť, krátka poviedka z ľudového a poloľudového prostredia
• svetskaja povesť, poviedka zo vznešenej spoločnosti, salónna poviedka
• istoričeskaja povesť, historická poviedka

Karamzin však najviac zasiahol do vývoja ruskej literatúry svojím úsilím v jazykovej oblasti. Úplne sa odpútal od klasicistických predstáv a bez ohľadu na Lomonosovo učenie o troch záväzne rôznych štýloch sa pokúsil vytvoriť jednotný sloh pre knihy aj pre spoločnosť. Musel preto narušiť strnule honosnú dikciu svojich predchodcov, oslobodiť jazyk od nánosu zastaraných cirkevnoslovanských a staroruských prvkov, prispôsobiť ho elegancii francúzskej klasicistickej vety. Ako jeden z prvých začal používať písmeno „Ё“.

V snahe o nadľahčenú ruštinu však vytvoril reč až príliš salónneho charakteru, presýtenú galicizmami a nivelizovanú. To spôsobilo, že Karamzinová jazyková reforma sa okrem nadšeného prijatia stretla aj so silným nesúhlasom. Vznikla veľká a ostrá polemika, ktorá v desiatych rokoch 19. storočia viedla k deľbe medzi spisovateľmi.

Odporci reformy sa v roku 1811 združili v Besede milovníkov ruského slova (Беседа любителей русского слова). Patrili k nej autori Gribojedov, Katenin.

Stúpenci Karamzina sa v roku 1815 združili v spoločnosti Arzamas (Арзамас). Členmi boli Puškin, Žukovskij.

S konečnou platnosťou sa s jazykovou reformou vyrovnal až Puškin. Vedome nadviazal na Karamzina a jeho reformu prekonal rozvinutím jej najproduktívnejších tendencií.

• 1789 Evgenij u Julija (Евгений и Юлия)
• 1791-1792 Pisma russkogo putešestvennika (Письма русского путешественника)
• 1792 Bednaja Liza (Бедная Лиза)
• 1792 Nataľa, bojarskaja doč (Наталья, боярская дочь)
• 1793 Ostrov Borngoľm (Остров Борнгольм)
• 1795 Sierra-Morena (Сиерра-Морена)
• 1802 Marfa posadnica, ili pokorenie Novagoroda (Марфа-посадница, или Покорение Новагорода)
• 1803 Čustviteľnyj i cholodnyj (Чувствительный и холодный)
• 1803 Rycar našego vremeni (Рыцарь нашего времени)
• 1816 Istoria gosudarstva Rossijskogo (История государства Российского)

• PAROLEK, Radegast - HONZÍK, Jiří: Ruská klasická literatura. Svoboda, Praha: 1976. 629 s.
• KULEŠOV, Vasilij Ivanovič: Istorija russkoj literatury XIX veka. Vydavateľstvo МГУ, Moskva: 1997. 624 s. ISBN 5-211-03044-3

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Michajlovič Karamzin