Zoran Djindjić

O politiku sa začal zaujímať ako študent filozofie na Univerzite v Belehrade. Potom, čo bol politicky prenasledovaný za pokus o vytvorenie študentského hnutia, pokračoval vo svojom štúdiu v Nemecku u profesora Jürgena Habermasa vo Frankfurte. Komunistický režim kritizoval zo skôr ľavicových pozícií, ale nikdy nebol členom Komunistickej strany. V roku 1979 Djindjić získal titul Ph.D. z filozofie na univerzite v Kostnici. Vďaka štúdiu hovoril plynule nemecky. V roku 1989 sa Djindjić vrátil do Juhoslávie a vyučoval na univerzite v Novom Sade. Spoločne s ďalšími srbskými disidentmi založil Demokratickú stranu. V roku 1990 sa stal predsedom exekutívneho výboru strany a v tom istom roku bol zvolený do srbského parlamentu. V roku 1993 sa stal predsedom Demokratickej strany. Až do roku 1995 mal úzke styky s bosniansko-srbskými predákmi, vrátane Radovana Karadžiča. Potom sa však od nacionalistov dištancoval.

V druhej polovici deväťdesiatych rokov bol spolu s Vesna Pešićovou a Vukom Draškovičom lídrom demokratickej opozície. Po sérii protestov verejnosti proti anulovanie komunálnych volieb centrálnou vládou Slobodana Miloševiča na prelome rokov 1996/1997 sa stal starostom Belehradu (prvý nekomunistický starosta po druhej svetovej vojne). Spojenectvo s politickými protivníkmi, koalícia "zajedno" s srbským hnutím obnovy - SPO (Vuk Drašković) a Občianskym zväzom Srbska - GSS (Vesna Pešićová), sa zrútilo iba štyri mesiace po ich víťazstve. Djindjić bol odvolaný z pozície belehradského starostu za SPO, SPS a SRS.

S postupujúcim časom Zoran Djindjić stále intenzívnejšie usiloval o zvrhnutie režimu Slobodana Miloševiča. V roku 1999, po začatí bombardovania Juhoslávie silami NATO, ktoré sám kritizoval, sa v obave o svoju bezpečnosť uchýlil do Čiernej Hory. Keď bol na ortodoxnú Veľkú noc zavraždený protirežimový vydavateľ a novinár Slavko Ćuruvija, stal sa Djindjić údajne ďalším na zozname atentátov pripravovaných Miloševićovými tajnými službami. Od svojho návratu z Nemecka bol považovaný za politického spojenca západných lídrov ako Gerhard Schröder a Bill Clinton. Fotografia, na ktorej si podáva ruku s Clintonom, bola v čase bombardovania použitá Miloševičovho propagandou, aby ho vykreslila ako vlastizradcu. Po svojom návrate do vlasti v júli 1999 bol Djindjić obvinený z ohrozenia štátnej bezpečnosti.

Zoran Djindjić bol kľúčovou postavou vzbury proti bývalému prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi 5. októbra 2000. Srbským premiérom sa stal v januári 2001. Djindjić, v mnohých ohľadoch zrejmý nacionalista, sa podriadil novému demokratickému poriadku. Za cieľ si vytýčil vstup vtedy ešte Juhoslávie do Európskej únie a tvrdý boj proti rozbujnenému organizovanému zločinu a klientelizmu. Sám bol však často z kontaktov s organizovaným zločinom obviňovaný. Jeho deklarovaným cieľom bola politická, hospodárska a morálna konsolidácia Srbska. Dezolátny stav hospodárstva krajiny sa pokúsil napraviť rýchlymi hospodárskymi reformami, ktoré však nepriniesli také výrazné zlepšenie, aké by si verejnosť priala, a Djindjić zvoľna strácal podporu. Jeho priaznivci ho označovali za vizionára, odporcovia za politika meniaceho kabát, ktorý sa málo staral o minulosť alebo o to, čo sám ešte nedávno obhajoval. Djindjić sa tiež niekoľkokrát dostal do ostrých stretov s vtedajším juhoslovanským prezidentom Vojislavom Koštunicom. Koštunica dlho obviňoval Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) zo zaujatosti proti Srbom a bol tvrdo proti Djindjićovmu rozhodnutiu vydať Slobodana Miloševiča do Haagu. Djindjić sľúbil, že podobne naložia aj s niekdajším veliteľom bosnianskosrbských jednotiek Ratkom Mladičom, jedným z najhľadanejších zločincov balkánskych vojen. "Mladič sa skrýva v Srbsku, nájdeme ho a pošleme do Haagu," hovoril vtedy Djindjić. Koštunicovi sa tiež nepáčil premiérov nápad zaútočiť na albánskych rebelov v nárazníkovom pásme na juhu Srbska.

Päťdesiatročný politik čelil pokusu o atentát už 21. februára 2003, keď do jeho vozidla cestou na belehradské letisko skoro narazil nákladný automobil. Podľa polície vtedy kolízii s nákladným vozidlom zabránil obratný manéver premiérovho vodiča. Šofér vozidla s rakúskou poznávacou značkou bol zadržaný. Pri sebe mal falošné dokumenty.

Zoran Djindjić bol zastrelený 12. marca 2003 na parkovisku pred sídlom vlády. K atentátu došlo o 12.23 hod., keď Djindjić vchádzal do budovy vlády. Z diaľky na neho vystrelil najatý ostreľovač a zasiahol Djindjića do pŕs a do žalúdka. Politik bol okamžite prevezený do najväčšej belehradskej nemocnice - v bezvedomí a bez hmatateľného pulzu. Pokúsili sa ho oživovať aj operovať, ale bezúspešne. Polícia okamžite po atentáte hermeticky uzavrela okolie sídla vlády. Zastavila tiež dopravu v strede Belehradu, prehľadávala vozidlá a kontrolovala totožnosť osôb. V rámci rozsiahleho pátrania bola zastavená všetka autobusová, železničná aj letecká doprava z Belehradu.

Ešte toho dňa večer vyhlásila dočasná srbská prezidentka Nataša Mićićová v súvislosti s atentátom v celej krajine výnimočný stav. Podľa prezidentky čin ohrozil demokratické základy Srbska, bezpečnosť občanov a úradov a stabilitu krajiny. V súvislosti s vraždou Djindjića bolo zadržaných a predvedených na výsluch na 7000 ľudí, medzi ktorými bolo mnoho vysokých predstaviteľov Miloševičovho režimu a polovojenských jednotiek.

Výnimočný stav bol koncom apríla pred pravoslávnymi Veľkou nocou zrušený. Väčšina páchateľov bola zadržaná a priznala účasť na atentáte. Rad z nich patril k mafiánskej skupine známej ako „Zemunský klan“ (Zemun je predmestie Belehradu), ktorá sa vraždou predsedu vlády pokúsila vyvolať chaos, bezprávie a strach v Srbsku a zabrániť boju proti organizovanému zločinu. Dvaja bossovia, Dušan Spasojevic Šiptar a Mile Luković, boli zastrelení, keď pri zatýkaní kládli odpor.

Zvezdan Jovanovič, ktorý na Djindjića vystrelil, bol zadržaný 25. marca. Bol členom bývalých „Červených baretov“, špeciálnej policajnej jednotky založenej za režimu Slobodana Miloševiča na začiatku 90. rokov. Za vraždu srbského premiéra Zorana Đjinđjića je zodpovedný Milorad Ulemek (Luković) prezývaný „Legija“, ktorý býval veliteľom špeciálnej policajnej jednotky „Červených baretov“ a stál v čele Zemunského klanu. Ulemek bol dlho označovaný za hrdinu 5. októbra 2000, kedy ako veliteľ Červených zabránil nasadeniu policajtov proti demonštrantom požadujúcim odstúpenie Slobodana Miloševiča, si získal určitú popularitu. Podozrivý však bol aj z účasti na menej chvályhodných činoch. Ako vodca Zemunského klanu (táto skupina mala údajne na 200 členov) pripravil okrem iného únos a zavraždenie bývalého srbského prezidenta Ivana Stambolića, zavraždenie štyroch funkcionárov „Srbského hnutia obnovy“ (SPO), pokus o atentát na šéfa Srbského hnutia obnovy - SPO Vuka Draškovića a desiatky vražedných prepadnutí, ďalej obchod s drogami a používanie teroristických metód pri "zúčtovaní" s protivníkmi. Zemunskému klanu je tiež pripočítaný neúspešný pokus o atentát na Đjinđjića z 21. februára 2003.

Viac ako štyri roky po vražde srbského premiéra Zorana Djindjića, 23. mája 2007, vyniesol v Belehrade „Osobitný súd pre organizovaný zločin“ verdikt nad dvanástimi obžalovanými (väčšinou členmi mafiánskeho gangu Zemunský klan, mnohí z nich bojovali v paravojenských jednotkách počas vojen v Bosne, Chorvátsku a Kosove). Celý proces bol narušovaný radom udalostí - dvaja hlavní svedkovia boli zavraždení, predsedajúcej sudkyni niekto vyhrážal vraždou, až ju donútil odstúpiť. Najvyššie tresty vyniesla sudkyňa Nata Mesarevićová nad Miloradom Ulemekom nazývaným Legija, ktorý atentát zorganizoval, a Zvezdanom Jovanovičom, ktorý ho vykonal. Obaja boli odsúdení na štyridsať rokov. Ostatní obžalovaní si odsedia od ôsmich do tridsaťpäť rokov.

Avšak ani vynesenie rozsudku nerozptýlilo pochybnosti, že Ulemek, Jovanovič a ostatní sú len bábkami, ktoré ovláda niekto úplne iný. "Vražda Zorana Đjinđjića bola politická. A tí, ktorí tento zločin nariadili, neboli odhalení, "povedal právnik Božo Prelević, ktorý zastupuje jedného z členov Djindjićovej ochranky zraneného pri atentáte. "Odsúdení boli iba nástrojmi v niekoho rukách," dodal. Už bezprostredne po atentáte vtedajší srbský premiér Zoran Živković uviedol, že do atentátu boli priamo alebo nepriamo zapojení niektorí súčasní aj bývalí politici, ktorí si hovorili "vlastenci" a patrili k narkomanským klanom. V tejto súvislosti bývajú pripomínané spory, ktoré mal Djindjić s Koštunicom.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Zoran Đinđić na českej Wikipédii.

Politický portál