Wilhelm Cuno
Wilhelm Carl Josef Cuno (* 2. júl 1876, Suhl, Nemecko – † 3. január 1933, Aumühle) bol nemecký podnikateľ a politik, ktorý bol v období 22. novembra 1922 až 12. augusta 1923 kancelárom Weimarskej republiky. Počas jeho vlády došlo k Rúrskej kríze spojenej s obdobím v ktorom sa inflácia v Nemecku výrazne zrýchlila smerom k hyperinflácii. Bol taktiež generálnym riaditeľom námornej spoločnosti Hapag.
| Wilhelm Cuno | |||
| nemecký podnikateľ a politik | |||
 | |||
| Narodenie | 2. júl 1876 Suhl, Nemecko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 3. január 1933 (56 rokov) Aumühle, Nemecko | ||
| Alma mater | Humboldt-Universität zu Berlin Ruprecht-Karls-Universität Heidelberg | ||
| Rodičia | August George Wilhelm Cuno, Catherine Elisabeth Theresie | ||
| Manželka | Martha Berta Wirtz (1906) | ||
| Deti | 3 | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  Wilhelm Cuno | ||
| |||
Životopis
Narodil sa v meste Suhl, v tom čase v pruskom Sasku, v dnešnom Durínsku. Bol synom Augusta George Wilhelm Cuna (1848-1915) a jeho manželky Catheriny Elisabeth Theresie (1852-1878).[1] Patril do rímskokatolíckej rodiny. V roku 1906 sa oženil s Marthou Bertou Wirtzovou, dcérou nemeckého obchodníka z Hamburgu Huga Wirtza. Mali syna a dve dcéry.[1][2]
Študoval právo v Berlíne a Heidelbergu a získal doktorský titul.[1] Roku 1907 sa zamestnal na Úrade ríšskej pokladnice (Reichsschatzamt), pôvodne ako poradca (Regierungsassessor). V roku 1910 bol Cuno povýšený do funkcie vládneho poradcu (Regierungsrat) a roku 1912 sa stal členom Tajnej rady (Geheimer Regierungsrat). Jeho úlohou bola predovšetkým príprava vládnych návrhov a ich prezentácia v Ríšskom sneme (Reichstag).[1] Počas prvej svetovej vojny sa podieľal na organizovaní dodávok potravín pre nemeckú armádu ako vedúci organizácie pre distribúciu obilia a múky (Reichsgetreidestelle) do júla 1916. Potom sa stal štátnym tajomníkom Adolfa von Batocki-Friebeho na Vojnovom úrade pre potraviny (Kriegsernährungsamt). Koncom roku 1916 bol menovaný do funkcie generálneho tajomníka (Generalreferat) pre ekonomické záležitosti v štátnej pokladnici. Na žiadosť Alberta Ballina, Cuno opustil štátnu správu a zamestnal sa v námornej spoločnosti Hapag (Hamburg Amerikanische Packetfahrt Actien Gesellschaft) ako riaditeľ v novembri 1917. Po smrti Ballina v novembri 1918 bol Cuno v decembri 1918 povýšený do funkcie generálneho riaditeľa.[1]
Ako ekonomický expert sa zúčastnil povojnových rokovaní vrátanie odškodnenia a mierových podmienkach. Zúčastnil sa aj Janovskej konferencie roku 1922, ktorú opustil na protest po podpísaní Rapallskej zmluvy medzi Weimarskou republikou a Sovietskym zväzom. Cuno bol taktiež dôležitým vyjednávačom v rokovaniach medzi nemeckými lodnými spoločnosťami a vládou o kompenzácii obchodných lodí dodávanými spojencom na základe Versaillskej zmluvy.[1][2] V roku 1920 sa Hapag spojil s United American Lines, čím sa Hapag obnovila na prepravnú spoločnosť pre civilné obyvateľstvo. Okrem toho, sa Hapag stal vyhradným lodným prepravcom produktov medzi Nemeckom a USA. Vďaka tomuto neoficiálne zastupoval ríšsku zahraničnú politiku počas svojich služobných ciest do zahraničia.[1]
Funkcia kancelára
Odmietol niekoľko návrhov stať sa ministrom zahraničných vecí alebo ministrom financií, ale súhlasil s vytvorením kabinetu po odstúpení Jozefa Wirtha z postu kancelára. 22. novembra 1922 bol menovaný za kancelára (Reichskanzler) len s prezidentským dekrétom a bez hlasovania v Ríšskom sneme. Stal sa prvým kancelárom vo Weimarskej republike, ktorý nebol členom žiadnej politickej strany. Politicky bol pomerne vzdialený od sociálno-demokratického prezidenta Friedricha Eberta, od ktorého dostal poverenie vlády. Mal nízku dôveru voči republike v Nemecku a jej parlamentnému systému.
Vládu zložil z mimovládnych ekonómov a z Nemeckej ľudovej strany, Nemeckej demokratickej strany, Nemeckej strany centrum a Bavorskej ľudovej strany.[1][2][3] V jeho vládu bola vložená vysoká dôvera, nakoľko poskladal vládu odborníkov a aj on sám bol významným odborníkom s mnohými konexiami v zahraničí, že povedú krajinu v náročných podmienkach počas rokovaní so spojencami. Cunov plán na vyriešenie problému s odškodnením a stabilizáciou marky na devízovom trhu bol odmietnutý spojencami na výzvu francúzskeho premiéra Poincarého. Keď začalo Nemecko omeškávať s dodávkami dreva a uhlia, Francúzsko hlásalo, že ide o zámerné porušenie zmluvy, čo malo za následok vypuknutie Rúrskej krízy. Následne Cunova vláda vyzvala na pasívny odpor. Porúrie, ktoré v tom čase predstavovalo priemyselné srdce Nemecka, takmer úplne skolabovalo. Finančná podpora tohto regiónu poskytnutá vládou sa odzrkadľovala v celkových číslach, čo spôsobovalo narastajúcu infláciu. Okrem toho sa rapídne zvýšila aj tlač peňazí.[1] Cuno sa snažil o rokovania s Francúzskom, ktoré v máji a júni 1923 zlyhali. V auguste 1923 sa spustila obrovská vlna protestov proti vláde. 12. augusta 1923 Cuno a jeho kabinet rezignovali.[1][3]
Život po politike
Po odchode z politiky asa vrátil ako riaditeľ do Hapagu. Roku 1926 sa opäť stal generálnym riaditeľom. Pracoval na zlúčení s Norddeutsche Lloyd, ku ktorému došlo roku 1930.[1] V roku 1925 počas prezidentských volieb, Cuno verejne podporoval kandidáta Paula von Hindenburga.[2] V roku 1932 sa Cuno pripojil k Wilhelmovi Kepplerovi, aby ekonomicky radil Adolfovi Hitlerovi.[4]
Referencie
- Biografie Wilhelm Cuno (German) [online]. Bayerische Nationalbibliothek, [cit. 2015-01-06]. Dostupné online.
- Das Kabinett Cuno - Einleitung (German) [online]. Bundesarchiv, [cit. 2015-01-06]. Dostupné online.
- Biografie Wilhelm Cuno (German) [online]. Deutsches Historisches Museum, [cit. 2015-01-06]. Dostupné online.
- Christof Brauers: Die FDP in Hamburg 1945 bis 1953. Start als bürgerliche Linkspartei. Martin Meidenbauer Verlagsbuchhandlung, München 2007, ISBN 978-3-89975-569-5, p. 85.
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wilhelm Cuno na anglickej Wikipédii.