Vought F-8 Crusader

F8U-1 (F-8A) počas letu

V konštrukcii F8U-1 sa snúbila vysoká manévrovateľnosť s vynikajúcimi vlastnosťami pri vzlete a pristátí na lietadlovej lodi. Inovatívnym rysom tohto lietadla bolo krídlo s premenlivým uhlom nábehu. Tento konštrukčný prvok vyriešil problémy s pristátím, ktoré zažívali piloti F7U Cutlass. Pri vzlete a pristátí bolo možné krídlo F8U-1 vyklopiť nahor o sedem stupňov pomocou hydrauliky. V prípade zlyhania tohto hydraulického systému mohol pilot použiť ešte záložný pneumatický systém. Aby krídlo zostalo počas letu na svojom mieste, pilot ho musel zaistiť pomocou špeciálnej páky. Systém krídla s premenlivým uhlom nábehu umožnil pilotom pristávať a vzlietať pri nižšej rýchlosti. Zároveň mohli pri pristátí udržať trup lietadla v relatívne vodorovnej úrovni, čo im zabezpečovalo lepší výhľad z kabíny. Konce krídel sa pri odstavení lietadla na lodi hydraulicky sklápali smerom nahor.

Crusader bol vyrobený hlavne zo zliatiny hliníka, ale na približne štvrtinu trupu a povrchu krídel bola použitá zliatina horčíka. Niektoré časti lietadla boli vyrobené z titánu, najmä zadná časť trupu okolo trysky, ako aj väčšiny centrálnej konštrukcie.

Prieskumná verzia RF-8A

Prvých 30 vyrobených lietadiel F8U-1 poháňal prúdový motor Pratt & Whitney J57-P-12, ktorý bol potom nahradený motorom J57-P-4A. Obe pohonné jednotky mali veľmi podobný výkon, pričom s prídavným spaľovaním dosahovali maximálny ťah 71 kN.

F8U-1 bol vybavený radarovým palebným systémom AN/APG-30, ktorý pracoval v pásme X. Radar nepretržite poskytoval informácie o vzdialenosti vzdušného cieľa servomechanizmu, ktorý ovládal zameriavací systém kanónov.[2]

Americké námorníctvo malo od počiatku záujem aj o prieskumnú verziu postavenú na základe F8U-1. Prvé takéto lietadlo s označením F8U-1P vzlietlo 17. decembra 1957. Výroba tohto variantu prebiehala do roku 1960 a celkovo ich bolo postavených 144 kusov. V tejto verzii nebola žiadna výzbroj ani systém riadenia paľby. Namiesto toho získalo lietadlo štyri fotografické zariadenia, ktoré sa nachádzali v prerobenej prednej časti trupu.

F-8C

Dvojica F8E na palube lietadlovej lode USS Enterprise (CVAN-65) v roku 1964

Ďalšou bojovou verziou Crusadera bol F8U-1E, ktorý bol vybavený výkonnejším radarovým systémom AN/APS-67. Toto vylepšenie umožnilo pilotom plniť úlohy aj v zhoršených poveternostných podmienkach a dalo tak lietadlu obmedzenú spôsobilosť "do každého počasia". Kvôli inštalácii väčšej radarovej antény dostalo lietadlo väčší radom, ktorý bol vyrobený z plastu. Nový radom mal malé sklenené okno, cez ktoré strelecká kamera zaznamenávala výsledky streľby.[3]

Prvý let F8U-1E sa konal začiatkom septembra 1958. Celkovo bolo vyrobených v tejto verzii 130 lietadiel.[4]

Po F8U-1E nasledoval F8U-2, ktorý bol vo Voughte označovaný ako "Crusader II". Hlavnou odlišnosťou F8U-2 od jeho predchodcu bol výkonnejší motor J57-P-16 s ťahom 47,6 kN (s prídavným spaľovaním 75,2 kN), vďaka ktorému bol stroj schopný dosiahnuť rýchlosť takmer 2 Machy a mal výrazne zvýšenú stúpavosť. Pod chvostom boli pridané dve stabilizačné plochy, aby sa zlepšila smerová stabilita lietadla. Rozpätie krídel u F8U-2 bolo o 15 cm kratšie ako u predchádzajúcich verzií Crusaderov. Medzi ďalšie zmeny patrilo nahradenie vystreľovacieho sedadla od Voughtu britským sedadlom Martin-Baker Mark 5, ktorými boli v rámci štandardizácie dodatočne vybavené staršie verzie. Na oboch stranách lietadla pribudla dvojica závesných bodov v tvare písmena "Y", ktoré umožňovali vyzbrojiť Crusader štyrmi raketami AIM-9 Sidewinder (v bežnej praxi nosili iba dve tieto rakety, pretože štyri kusy z nich preťažovali nos stíhačky).

Prvý prototyp F8U-2 vzlietol v decembri 1957, ďalší v januári 1958. Prvé sériovo vyrobené lietadlo sa dostalo do vzduchu v auguste 1958. Výroba bola ukončená v septembri 1960, po dodaní 187. stroja F8U-2.

Vo februári 1960 vzlietla verzia F8U-2N, ktorá bola určená na plnenie nočných bojových úloh. Dodávky lietadiel US Navy začali v júni toho istého roku a do januára 1962 bolo vyrobených 152 kusov.

F8U-2N bolo vybavené novou avionikou, výkonejším motorom J57-P-20 s maximálnym ťahom 80,1 kN. Namiesto vysúvacej raketnice pre neriadené strely bolo lietadlo vybavené väčšou palivovou nádržou (celková kapacita vzrástla na 6130 litrov). Na väčšinu F8U-2N bol namontovaný infračervený senzor (IRST) AN/AAS-15, ktorý sa nachádzal na nose lietadla pred kokpitom.[5]

Poslednou sériovo vyrábanou verziou Crusadera pre USN bola F8U-2NE. Prvé lietadlo z tejto verzie vzlietlo koncom júna 1961 a celkovo ich bolo vyrobených 286.

Tento variant disponoval vylepšeným infračerveným senzorom, čo umožnilo realizovať operácie za každého počasia. Toto vylepšenie si vyžiadalo ďalšie zväčšenie nosu, čo predĺžilo lietadlo o 7,6 cm. Nový radarový systém AN/APQ-94 dokázal vyhľadať vzdušný cieľ vo veľkosti bombardéru na vzdialenosť 110 km a sledovať ho na vzdialenosť 75 km. Takmer všetky F8U-2NE (s výnimkou prvých pár kusov) mali zvýšenú schopnosť pôsobiť proti pozemným cieľom, pretože pod krídlami mali dva odnímateľné závesné body pre rakety vzduch-zem Zuni, riadené strely AGM-12 Bullpup alebo bomby. Celková nosnosť výzbroje tak dosahovala 2 250 kg. Lietadlá získali aj rádionavigačnú avioniku pre navádzanie rakiet Bullpup. Tieto strely vzduch-zem však boli značne neefektívne, preto ich Crusader niesol len zriedka.

V roku 1963 sa Vought stal súčasťou spoločnosti „Ling-Temco-Vought (LTV)“. Táto firma pokračovala vo výrobe Crusadera pre zahraničného zákazníka, ktorým bolo francúzske námorné letectvo. Francúzsko si objednalo 42 stíhačiek pre svoje lietadlové lode CLEMENCEAU a FOCH. Ich sériová výroba sa začala v júni 1964. Verzia F-8E(FN) sa vyznačovala prepracovanými krídlami a chvostovými plochami, vďaka čomu bolo možné znížiť pristávaciu rýchlosť o 28 km/h. Lietadlo získalo tiež nový radar Magnavox AN/APQ-104. Táto verzia mohla niesť rovnakú výzbroj ako konvenčná F-8E, ale mala integrované aj francúzske protilietadlové rakety Matra R530 a neskôr tiež Matra Magic R.550. Strely Magic boli ťažšie ako Sidewinder, preto ich F-8E(FN) nikdy neniesla viac ako dve.

V polovici októbra vyhotovili prieskumné lietadlá U-2 zábery, ktoré naznačovali, že Sovieti rozmiestňujú na Kube balistické rakety stredného doletu, ktoré mohli ohroziť americké mestá. Snímky z veľkej nadmorskej výšky pokrývali veľkú časť oblasti, neboli však príliš detailné. Aby Spojené štáty dokázali, že Sovieti skutočne inštalujú na Kube rakety, potrebovali získať detailnejšie fotografie zhotovené z malej nadmorskej výšky.

Na túto úlohu boli ideálne lietadlá RF-8A. Prelety Crusaderov nad územím Kuby sa začali 23. októbra 1962 a operácia niesla názov "Blue moon". Zúčastnili sa jej lietadlá z prieskumnej letky námorníctva VFP-62, ktoré operovali vo viacerých pároch. Dvakrát denne opustili námornú základňu Key West, preleteli ponad Kubu a pristáli na základni Jacksonville. Tam bol film vyvolaný a fotografie zaslané do Pentagonu. Dočasne boli k letke VFP-62 pridelení aj štyria piloti námornej pechoty.

Tieto lety jednoznačne potvrdili, že Sovietsky zväz rozmiestnil na Kube balistické rakety stredného doletu. Na základe toho americký prezident John F. Kennedy nariadil námornú blokádu ostrova a USA uviedli do plnej pohotovosti svoje strategické sily. Po veľmi nervóznej konfrontácii sa nakoniec podarilo so Sovietmi dohodnúť na stiahnutí týchto rakiet.[6]

Po vstupe USA do vietnamskej vojny sa F-8 stalo prvým lietadlom amerického námorníctva, ktoré bežne bojovalo proti MiGom severo-vietnamského letectva. Crusadery z lietadlovej lode USS Hancock (CV-19), ktoré boli do bojov nasadené v apríli 1965, sa rýchlo etablovali ako veľmi obratné stíhacie lietadlá. Napriek tomu, že je F-8 považovaná za "posledného pištoľníka", tak na väčšinu zostrelov použila protilietadlové rakety AIM-9 Sidewinder. Bolo to čiastočne aj kvôli tomu, jej kanóny Colt Mark 12 sa pri manévroch s vysokým preťažením zvykli zaseknúť. Počas vzdušných súbojov dosiahli stíhačky Crusader 19 zostrelov nepriateľských lietadiel, pričom boli stratené len 3 stroje F-8. Z 19 zostrelených lietadiel bolo 16 MiGov-17 a 3 MiGy-21.

Nasadené boli aj F-8 z americkej námornej pechoty, ktoré vzlietali z menších lodí triedy Essex alebo z letísk v južnom Vietname. Aj keď boli F-8 určené primárne na vybojovanie vzdušnej prevahy, počas tohto konfliktu poskytovali aj blízku podporu pozemným jednotkám.[7]

• Posádka: 1
• Dĺžka: 16,6 m
• Rozpätie: 10,7 m
• Výška: 4,8 m
• Nosná plocha : 34,8 m²
• Hmotnosť (prázdny): 8 940 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 15 400 kg
• Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Pratt & Whitney J57-P-20A
  • suchý ťah: 47,6 kN
  • ťah s prídavným spaľovaním: 80,1 kN

• Maximálna rýchlosť: 1 860 km/h
• Maximálny dolet: 2 250 km
• Dostup: 17 700 m
• Stúpavosť: 96,52 m/s

• 4× kanón Colt Mk 12 kalibru 20 mm
• rakety vzduch-vzduch:
  • 4× AIM-9 Sidewinder
• rakety vzduch-zem:
  • 2× AGM-12 Bullpup
• bomby:
  • 12× Mark 81
  • 8× Mark 82
  • 4× Mark 83
  • 2× Mark 84