Grumman F-11 Tiger

Prototyp F9F-9

F11F-1 Tiger na palube USS Forrestal (CVA-59)

F11F-1 Tiger v U.S. Museum of Naval Aviation (Pensacola, Florida)

F11F Tiger vystavený v Air Zoo v Portage (Michigan)

V roku 1952 vypracovala spoločnosť Grumman štúdiu, ktorej cieľom bolo zistiť, či by sa dala zvýšiť výkonnosť stíhacieho lietadla F9F-6/7 Cougar. Výsledkom štúdie boli zmeny trupu lietadla vzadu za krídlami. Od tejto úpravy si konštruktéri sľubovali, že to pomôže Cougaru pri dosahovaní nadzvukovej rýchlosti. Tento projekt dostal označenie "G-98". S pokračujúcim vývojom bolo čoskoro jasné, že v konštrukcii lietadla bude potrebné urobiť oveľa väčšie zmeny. Na jar 1953 už G-98 predstavovala úplne novú konštrukciu so štíhlym trupom, novými riadiacimi plochami a prepracovanými prívodmi vzduchu do motora. Pohon mal zabezpečovať motor s prídavným spaľovaním Wright J65, ktorý bol licenčnou verziou britského motora Armstrong-Siddeley Sapphire.

Leteckému úradu amerického námorníctva sa návrh páčil a v apríli 1953 udelil spoločnosti Grumman zákazku na dva letuschopné prototypy a jeden určený pre statické skúšky. Prototypy G-98 boli pôvodne označené ako „XF9F-8“ a „XF9F-9“, aj keď s pôvodným Cougarom nemali nič spoločné.

Prvé testy sa konali ešte na makete G-98 a výsledky boli natoľko dobré, že námorníctvo si hneď objednalo 42 lietadiel. Prototyp s označením XF9F-9 uskutočnil svoj prvý let 30. júla 1954, pričom v kabíne sedel testovací pilot Corwin "Corky" Meyers. Keďže v tom čase ešte nebol k dispozícii motor Wright J65, prvý prototyp bol poháňaný motorom bez prídavného spaľovania J65-W-7, ktorý generoval ťah 33,4 kN. Napriek tomu bol výkon vynikajúci a lietadlo dosiahlo rýchlosť Mach 1.

Druhý prototyp vzlietol 2. októbra 1954 a bol tiež spočiatku vybavený motorom bez prídavného spaľovania. Jeho letové skúšky sa začali práve včas, pretože prototyp XF9F-9 o necelé tri týždne havaroval. Skúšobný pilot poručík W.H. Livingston sa našťastie stihol bezpečne katapultovať. Druhý prototyp bol následne presunutý na základňu Edwards v Kalifornii, kde bol vybavený motorom s prídavným spaľovaním J65, čo mu umožnilo pri horizontálnom lete prekonať rýchlosť Mach 1. V tejto oblasti však stíhačka nedosiahla prvenstvo, pretože rýchlosť Mach 1 už predtým pokorilo iné lietadlo amerického námorníctva. Bolo ním F4D Skyray, ktorému sa to podarilo ešte v júni 1954.

Letové skúšky odhalili zopár problémov, čo vyústilo do niekoľkých zmien. Došlo k prerobeniu chvostu, úprave prívodu vzduchu do motora, vylepšeniu krytu kabíny a predĺženiu nosu lietadla. Následne objednalo americké námorníctvo ďalších 388 stíhačiek, plus 85 lietadiel v prieskumnej verzii.

V apríli 1955 USAF nakoniec uznalo, že nový stroj nebol len vylepšený Cougar. Preto bola stíhačka premenovaná na „F11F-1“ a prieskumné stroje dostali označenie „F11F-1P“. V súlade s tradíciou Grummanu bolo nové lietadlo nazvané po jednej z mačkovitých šeliem – „Tiger“. V roku 1956 sa začali skúšky na palube lietadlovej lode a v marci 1957 boli prvé stroje zavedené do služby v americkom námorníctve.

Tiger bol zavedený do amerického námorníctva zhruba v rovnakom čase ako F8U Crusader. Pri porovnaní letových vlastností oboch typov sa zistilo, že Tiger bol síce o niečo rýchlejší a ovládateľnejší ako Crusader v nízkej letovej hladine, ale vo výške 10 668 m bol takmer o 300 km/h pomalší ako Crusader. Mal mierne nižšiu počiatočnú stúpavosť a kratší bojový rádius. Okrem toho, že bol Crusader značne rýchlejší, bol aj oveľa lepšou zbraňovou platformou. V dôsledku toho bolo americké námorníctvo z Tigra značne rozčarované a zrušilo zmluvy na jeho ďalšiu výrobu. Vo verzii F11F-1 tak bolo postavených iba 199 kusov. Ešte predtým US Navy zrušilo aj celú objednávku lietadiel v prieskumnej verzii F11F-1P. Posledný stroj F11F-1 bol dodaný 23. januára 1959 a v tento deň Grumman po prvýkrát vo svojej histórii nemal vo výrobe žiadne námorné stíhačky.[1]

F-11 Tiger bol strednoplošník s krídlami so šípovitosťou 35 stupňov. Krídla boli na nábežnej hrane vybavené slotmi a odtokovej hrane mali po celej dĺžke klapky. Krídelká boli nahradené spojlermi. Na vrchnej strane krídel, asi v jednej tretine, bol aerodynamický hrebeň. Pri parkovaní lietadiel na palube lietadlovej lode sa krídla skladali smerom dolu.

Tiger bol poháňaný prúdovým motorom s axiálnym kompresorom Wright J65-W-18, ktorý mal suchý ťah 32,9 kN a s prídavným spaľovaním dosahoval ťah 46,7 kN. J65-W-18 však nepatril medzi spoľahlivé motory. Lietadlo dosahovalo maximálnu rýchlosť 1 210 km/h na úrovni mora a 1 170 km/h vo výške 10 668 m. Počiatočná stúpavosť Tigra bola len 26 m/s. Vnútorná kapacita paliva bola 3464 litrov a pozdĺž nosa malo lietadlo namontovanú zaťahovaciu sondu na dopĺňanie paliva počas letu. Od 58. sériovo vyrobeného stroja sa interná kapacita paliva zvýšila na 3976 litrov.

Základná výzbroj pozostávala zo štyroch 20 milimetrových kanónov namontovaných pod prívodmi vzduchu. Pod krídlami boli štyri závesné body, na ktorých mohla stíhačka niesť buď štyri protilietadlové strely Sidewinder alebo dva Sidewindery a dve externé palivové nádrže s kapacitou 568 litrov. Lietadlo malo integrované aj bomby a neriadené rakety vzduch-zem, ale tie boli používané len zriedka, ak vôbec.[2]

Osud lietadiel Tiger v službách amerického námorníctva bol pomerne krátky. Stroje boli po zavedení prevádzkované na palubách lietadlových lodí USS Ranger, Intrepid, Saratoga, Forrestal, and Bon Homme Richard. Do jari 1961 však boli všetky Tigre vyradené z aktívnej služby a využívali sa už len na výcvik pilotov. Do roku 1967 boli postupne všetky tieto lietadlá vyradené aj z výcvikového programu.

Tiger sa nikdy nezúčastnil žiadneho boja. Od roku 1957 bol však hlavným lietadlom vo výbave leteckého akrobatického tímu Blue Angels. Až v roku 1969 ukončil svoju kariéru v Blue Angels, keď ho nahradili typom F-4J Phantom.

• Spojené štáty

United States Navy

• Vought F-8 Crusader