Vought F7U Cutlass

Vzlet F7U-1 z paluby lietadlovej lode USS Midway (CVB-41)

Cutlass vznikol na základe požiadavky na vysoko výkonnú palubnú stíhačku, ktorú vydalo americké námorníctvo 1. júna 1945. Vought prišiel s návrhom „V-346“, ktorý zaujal US Navy natoľko, že firma získala 25. júna 1946 objednávku na tri prototypy „XF7U-1“. Ďna 29. júla 1948 námorníctvo objednalo štrnásť predprodukčných lietadiel F7U-1. Došlo k tomu ešte pred prvým letom prototypu, ktorý sa konal 29. septembra 1948.

Na rozdiel od málo ambicióznej konštrukcie F6U Pirate, čo bola prvá prúdová stíhačka od firmy Vought, pri F7U-1 bolo použitých množstvo pokrokových nápadov. Tie mali korene v konceptoch, ktoré rozvinula nemecká spoločnosť Arado pred koncom druhej svetovej vojny.

F7U-1 bolo lietadlo bez horizontálnych chvostových plôch. Malo krídla so šípovitosťou 38 stupňov, z ktorých vzadu vystupovali zvislé chvostové plochy. Namiesto výškoviek a krídeliek mali elevony. Na nábežnej hrane krídel boli rozťahovacie sloty. Krídla sa skladali smerom nahor.

Cutlass bol poháňaný dvoma motormi Westinghouse J34-WE-22 s prídavným spaľovaním, každý s maximálnym ťahom 18,0 kN. Lietadlo bolo vyzbrojené štyrmi 20 milimetrovými kanónmi namontovanými na spodnej časti nosa.

Cutlass bol skutočne inovatívnym lietadlom, ktoré však nebolo príliš dobré. Všetky tri prototypy počas testov havarovali. Piloti F7U-1 museli pristávať pod veľkým uhlom nábehu (20 stupňov), čo viedlo k viacerým nehodám. Výkon lietadla a jeho operačná spôsobilosť boli posúdené ako neprijateľné, preto bolo všetkých 14 predprodukčných lietadiel určených len na výcvik pilotov. Aj napriek tomu zaznamenali veľmi vysokú mieru nehôd a dve z nich údajne havarovali ešte pred dodaním námorníctvu.

Firma Vought sa snažila napraviť tento neúspech skonštruovaním vylepšenej verzie F7U-2. Stroj mal viacero vylepšení, vrátane výkonnejších motorov J34-WE-42. V novembri 1948 si námorníctvo objednalo 88 lietadiel F7U-2, ale kvôli problémom s vývojom motora tento variant nikdy nevzlietol.

Ešte v roku 1948 prišiel Vought s úplne novou konštrukciou, ktorá dostala označenie F7U-3. Toto lietadlo bolo podstatne väčšie, ťažšie, robustnejšie a s výkonnejšími motormi. Obzvlášť viditeľnou zmenou bolo, že kabína bola umiestnená vyššie, aby poskytla pilotovi lepšie zorné pole pri pristátí na palube lietadlovej lode. K ďalším zmenám patrilo premiestnenie kanónov z nosa k prívodom vzduchu. F7U-3 mohla na závesných bodoch niesť výzbroj alebo palivo s hmotnosťou do 900 kg.

F7U-3M Cutlass v Naval Aviation Museum

Prvé lietadlo verzie F7U-3 vzlietlo 20. decembra 1951. Aj keď stíhačka mala byť poháňaná motormi Westinghouse J46, oneskorenie vo vývoji tejto pohonnej jednotky spôsobilo, že prvých 16 lietadiel F7U-3 poháňala dvojica Allison J35-A-29. Skúšky prvých strojov na palube lietadlovej lode ukázali, že budú potrebné ďalšie úpravy. Nos lietadla bol prepracovaný tak, aby sa zlepšil výhľad pilota. Predná podvozková noha dostala dve kolesá namiesto jedného, aby sa znížila poruchovosť podvozku.[2]

Na jar roku 1954, po šiestich rokoch letových skúšok a takmer desaťročí vývoja, získalo americké námorníctvo prvú operačne spôsobilú letku F7U-3. Do decembra 1958 bolo zostavených 13 letiek a celkovo Vought postavil v tejto verzii 180 lietadiel.

Piloti F7U-3 referovali, že lietadlo malo vysokú rýchlosť výkrutu (až 570 stupňov za sekundu), čo bol trojnásobok v porovnaní s akoukoľvek inou stíhačkou v tom čase. Zosilnený drak F7U-3 sa považoval za „nerozbitný“. Podľa slov pilotov bolo lietadlo svižné a bolo zábavné na ňom lietať. Preukázalo sa, že ide o solídnu bombardovaciu platformu. F7U-3 však bolo nočnou morou pre pracovníkov údržby. Opravy boli nutné po každom jednom lete.

12 Cutlassov bolo upravených na prieskumnú verziu F7U-3P. Tento variant s fotografickým vybavením však nebol nikdy zavedený do služby.

Následne vzniklo 98 lietadiel F7U-3M, ktoré buď vzišli z novo výroby (50 ks) alebo vznikli prerobením strojov F7U-3 (48 ks). Tento variant predstavoval prvé lietadlo v inventári amerického námorníctva, ktoré malo integrovanú radarom navádzanú strelu vzduch-vzduch AAM-N-2 Sparrow.

V roku 1957 zanalyzovala spoločnosť Chance Vought všetky závažné nehody F7U-3. Po nalietaní 55 000 hodín došlo k 78 nehodám, čo bola dovtedy najvyššia miera nehodovosti u stíhacích lietadiel US Navy so šípovitým krídlom.[3]

• Spojené štáty

United States Navy

• Douglas F4D Skyray