Vladimir Semionovič Vysockij

Lásku k umeniu a divadlu zdedil po matke, ktorá ho vodila na rôzne divadelné predstavenia už od troch rokov. Po rozvode rodičov v roku 1947 žil 2 roky s otcom, ktorý bol dôstojníkom z povolania v nemeckom meste Eberswald. Ako to bolo v povojnových rokoch v Sovietskom zväze bežné, chlapec po návrate do ZSSR prakticky rástol medzi svojimi rovesníkmi na ulici. Už vtedy dostal svoju prvú gitaru, naučil sa niekoľko základných akordov a pre potešenie partie začal spievať populárne pesničky a vymýšľal si vlastné. Už ako mladík prišiel do styku s alkoholom, čo ho potom prenasledovalo po celý život. V roku 1955 dokončil strednú školu a na nátlak rodičov začal študovať strojné inžinierstvo, po roku sa však prihlásil na divadelnú fakultu MChATu, ktorú aj absolvoval v roku 1960. Počas štúdia sa zoznámil s (vtedy už vydatou) Izou Žukovovou, a zostali spolu až do roku 1960, keď sa Iza konečne rozviedla a oni sa mohli oficiálne zobrať.

V rokoch 1960 – 1964 s prestávkami pracoval v Moskovskom dramatickom divadle A.S. Puškina. V roku 1961 sa pri natáčaní filmu 713 žiada povolenie pristáť zoznámil s Ľudmilou Abramovou, ktorá sa stala jeho druhou ženou a matkou jeho dvoch synov. Manželstvo uzavreli v roku 1965. Začiatkom 60. rokov zložil v Leningrade svoje prvé piesne. Za jeho prvú pieseň je považovaná skladba Tatuirovka (Tetovanie). Spolu s herectvom sa pre Vysockého stala hudobná tvorba hlavnou náplňou života.

V roku 1964 zložil svoje prvé piesne k filmom a začal hrať v Moskovskom divadle drámy a komédie na Taganke, kde zotrval až do konca života. V júli 1967 sa zoznámil s francúzskou herečkou Marinou Vlady, ktorá sa stala v decembri 1970 jeho treťou manželkou. V roku 1968 adresoval list Ústrednému výboru Komunistickej strany ZSSR, v ktorom odpovedal na kritiku jeho prvých piesní v oficiálnej štátnej tlači. Toho istého roku vyšla jeho prvá gramoplatňa s piesňami z filmu Vertikála.

V novembri 1971 stvárnil hlavnú postavu v premiére divadelnej hry Hamlet, režiséra J. Ljubimova. Spolu s hercami divadla na Taganke sa viackrát zúčastnil turné v Bulharsku, Maďarsku, Juhoslávii, Francúzsku, Nemecku a Poľsku. Po tom čo získal povolenie cestovať viackrát navštívil svoju ženu vo Francúzsku. Vystupoval i v USA, Kanade, na Tahiti a inde.

Naposledy sa zjavil na divadelnej scéne v úlohe Hamleta 18. júla 1980 v divadle na Taganke. Bolo to v období jeho mimoriadne zlého zdravotného stavu. Dlhoročný chronický alkoholizmus sa na radu priateľov pokúšal prekonať tým, že začal užívať morfium. Z jednej závislosti skĺzol do druhej, oveľa horšej. Užívanie nadmerných dávok alkoholu v spojení s drogovou závislosťou vyústili do tragického konca. 25. júla 1980 Vladimir Vysockij zomrel na zástavu srdca v spánku vo svojom Moskovskom byte. Taká bola oficiálna verzia. Niektoré pramene uvádzajú, že zomrel v dôsledku absolútnej vyčerpanosti organizmu, spôsobenej alkoholom a narkotikami. Bezprostrednou príčinou smrti bolo udusenie, spôsobené zapadnutým jazykom v spánku. Jeho pohreb sa konal 28. júla, v období prebiehajúcich Olympijskych hier v Moskve. Štátne inštitúcie nevydali okrem dvoch drobných správ žiadne oficiálne informácie o úmrtí jedného z najväčších básnikov Sovietskeho zväzu a Ruska. Počas priechodu pohrebného sprievodu na Vagaňkovský cintorín ľudia, ktorí sa chceli dostať na pohreb, celkom zaplnili ulice mesta, ich počet sa odhaduje na desiatky tisíc. Ľudia, ktorí chceli vidieť katafalk dokonca na mnohých miestach zaplnili strechy domov. Celá cesta od divadla až po cintorín bola vystlaná kvetmi, ktoré pod kolesá autobusu s jeho truhlou hádzali jeho obdivovatelia. Vladimír Vysockij a jeho poézia patria dodnes k najpopulárnejším a najtalentovanejším umelcom v novodobých dejinách Ruskej federácie a bývalého ZSSR.

Zúčastnil sa na príprave 11 rozhlasových relácií a uskutočnil vyše 1000 koncertov po celom ZSSR a za hranicami. Bol autorom vyše 700 piesní a básní. Jeho básnická tvorba predstavuje hlavne lyrickú poéziu, v ktorej hojne používal iróniu a sarkazmus. Najväčšiu popularitu získal zhudobnenými básňami a piesňami, ktoré interpretoval najmä v sprievode akustickej gitary, pomocou ktorej udržiaval rytmus. V textoch vychádzal hlavne z mestského folklóru (romance), slovnej hry, paródie, parafráz a filozofických úvah[1]. Do obehu sa po jeho smrti dostalo i mnoho falzifikátov vydávaných za jeho piesne. V Česku a na Slovensku spievali niektoré jeho preložené piesne Jaromír Nohavica či Radůza. Známym prekladateľom a interpretom Vysockého piesní je v Česku Milan Dvořák. Na Slovensku prekladala jeho básne napr. Lýdia Vadkerti-Gavorníková. Mnohé piesne vystihovali názory vtedajšej sovietskej mládeže, veľmi populárne boli piesne s vojnovou tematikou. Viacerí poslucháči jeho piesní nemohli dlho uveriť, že Vysockij nebol priamym účastníkom 2. svetovej vojny. Po nástupe Leonida Brežneva do najvyšších funkcií bola v mnohých piesňach badateľná skrytá forma politickej satiry. Počas obdobia prísnej cenzúry sa dotýkal mnohých zakázaných tém, kvôli čomu boli niektoré jeho piesne zakázané. I preto sa veľká časť jeho tvorby šírila na podomácky nahrávaných magnetofónových páskach. Kvôli nezhodám s najvyššími predstaviteľmi mu nebolo umožnené hrať vo viacerých filmoch, do zahraničia vo veľkej miere cestoval iba vďaka možnosti navštevovať svoju Francúzsku manželku. Napísal alebo bol spoluautorom i niekoľkých prozaických diel. Ako filmový herec sa preslávil v hlavných úlohách vo filmoch Miesto stretnutia nemožno zmeniť, Vertikála, ako aj v ďalších 24 filmoch, kde hral menšie, často až epizódne postavy.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimir Semionovič Vysockij

• Slovenské preklady básní Vladimira Vysockého